Bol môj pôrod na Kramároch katastrofa alebo komédia? ČASŤ II.

...a čo bolo potom?

(tento článok nadväzuje

na http://niesomblogerka.blogspot.com/2018/10/bol-moj-porod-na-kramaroch-katastrofa.html   , bolo by fajn si ho prečítať  a ak sa Vám nechce, aj tak dobre :) )

Vždy som si to predstavovala tak, že sa chytím za brucho, sklátim sa na zem a budem kričať... Tak ako v The Sims. Nie. Môj pôrod začal úplne nudne. Nekonali sa žiadne obrovské bolesti ani byt vytopený plodovou vodou.

V utorok ráno (7 dní po termíne) som sa mala s taškou hlásiť na príjem na Kramároch. Tamarka sa ale uvedomila a povedala si, že do nás nebudú pchať žiadne vyvolávačky, že odmieta fejkový pôrod a že teda OK, pôjde sama. Už vtedy si šla svoje a nenechala si diktovať.

O tretej ráno som sa zobudila na nejaké zvláštne tlaky v krížoch a spodnom bruchu. A teda, vetry to neboli. Keďže som bola prepnutá, mala som stiahnutú appku, ktorá merala intervaly kontrakcií, a tak som si ju zapla a merala. Kontrakcie (ak to teda bolo ono) prichádzali veľmi nepravidelne - každých 5-7 minút. Google povedal, že to nič, a tak som sa snažila spať, ale nešlo to. Tie bolesti prichádzali ako také vlny. Prišli a odišli. Dalo sa to prežiť.  Okolo 4-tej som sa už neviem na akej www.asiidemroditcostym.sk dozvedela, že by som si mala dať horúcu sprchu a že uvidím. Ak bolesti odznejú, nerodíme, ak sa budú stupňovať, hurá do pôrodnice.

Tu prichádza prvý trapas, a teda, že u nás v Devínskej  o tretej ráno horúcu vodu nemáme. To asi aby potrestali všetkých party ľudí, čo chodia domov o tretej ráno a na sprchu nárok nemajú. Vo vodárňach ale zabudli na nás ,,ASIRODIACE“. Čo som mala robiť. Naspäť som sa obliekla do pyžama a šla počítať kontrakcie. Tie sa pomaly ale isto predlžovali a prichádzali častejšie. Zobudila som môjho R., že teda asi rodím, no on mi v polospánku povedal: ,,A nemôžeš počkať do tej 8-mej?”  Ja môžem, len to dieťa chce asi von. K tomu všetkému som začala aj krvácať, to bola zrejme tá hlienová zátka (nechcite vedieť, ako to vyzerá), ktorou je tehotná zaštoplená, aby jej dieťa nevypadlo. Možno iná žena by sa zľakla a hysterčila, no ja som sa pri pohľade na tú nechutnosť taaaaak potešila. Konečne nejaká akcia.

On sa však prevalil na druhý bok, podľa mňa ani nevnímal, že vedľa neho leží rodiaca žena a tak som čakala... nič sa nemenilo. Svitol nový deň a ja som mala stále kontrakcie. Tak sme sa teda dohodli, že už nepôjdeme do ambulancie, ale rovno na urgentný príjem. Predtým sme si ale dali raňajky a kávu, ja som si skackala na fitlopte (to tiež radil internet), no nejak špeciálne mi to nepomáhalo.

na ceste na Kramáre...ešte mi bolo veselo

Na urgent sme prišli cca o 8-mej ráno a službu mal mladý doktor, ktorý sa má opýtal, aký mám problém. Na základe mojich symptómov usúdil, že asi rodím. Ooooo, doktor House, bravó.  Dr. House ma poslal prezliecť sa do vedľajšej miestnosti, kde to vyzeralo dosť strašidelne. Keď už som mala na sebe nočnú košeľu a papuče, už mi nebolo všetko jedno. Uvedomila som si, že ide do tuhého. Po pár minútach prišla po mňa teta z pôrodníckeho oddelenia. Tvárila sa veľmi neisto, neusmiala sa na mňa. Nemala prečo, ale ani prečo nie. 


Minule som prvýkrát pozerala ten Oktagon, kde boxujú tí nahnevaní muži. Tak asi tak som sa cítila – ako keď ich celý sprievod odprevádza do ringu. Mne však nikto netlieskal, neovievall uterákom ani nikto neskandoval.

Prišli sme na povestné 8. poschodie Kramárov a nastal moment odlúčenia milovanej ženy od otca jej dieťaťa. Poviem vám, toto bola jediná nevýhoda pôrodu na Kramároch. Od toho momentu som bola sama. Už sme neboli na to spolu (jedine cez sms – vďakabohu za mobily). Oddelila nás tá oktagon sestrička, zavrela za nami dvere. V ringu som ostala sama. R. čakal na chodbe a mňa čakalo interviewu k pôrodu. Vyspovedali ma zo všetkých možných otázok od dátumu narodenia cez veľkosť mojej nohy (srandujem) až po meno dieťaťa. Najťažšia otázka je pre mňa vždy:,,Akú máte krvnú skupinu?“ V mojom živote som si dokázala zapamätať 100 slovenských aj latinských názvov vodných živočíchov v súťaži Poznaj a chráň na ZŠ, memorovala som názvy diel XY autorov slovenskej literatúry v chronologickom poradí, no ak sa ma niekto opýta na moju krvnú skupinu, netuším. Ešteže som si to zapísala.

Na oddelení bolo niekoľko sestier (alebo pôrodných asistentiek, do teraz neviem, kto bol kto). Keďže som prenášala, museli si ma tam nechať, aj keď mi voda neodtiekla a kontrakcie boli oničom. Následne ma uložili do miestnosti s názvom ,,čakačka“/,,vzdycháreň“ (to je hrozný názov). Je to taká izba, kde sa čaká na pôrod asi ako v januári na Vianoce. 
Ubytovali ma v izbe s ďalšími dvomi čakateľkami, ktoré neboli veľmi komunikatívne. Jedna plakala, druhá telefonovala. Po veľkej vizite im oznámili, že ,,akútna sekcia.“ Telefonujúca telefonovala ešte viac a plačúca prepadla do ešte väčšieho plaču. Ja som tam iba ležala ako päť peňazí a keďže som bola ,,tá čo už, ale vlastne ešte nič“, nevenovali mi takú pozornosť.

výhľad z mojej čakacej izby

Zrazu som  na ,,čakačke“ ostala sama. Trošku predbehnem, ale bolo tomu tak až do ďalšieho rána. Fúú áno. Strávila som tam celý deň, celú noc a ešte pár hodín. Ale nepredbiehajme.

Po mojom ubytovaní začal maratón vyšetrení, monitorov, ultrazvukov a neviem čoho všetkého. Stále mi na brucho dávali tzv. pásy, aby sledovali ozvy (bitie srdca) bábätka. Tie pásy mala určite na sebe ešte Mária Terézia, keď rodila svoje 18-te dieťa. Musela som si ich totižto držať, lebo boli celé rozgajdané.

Personál bol v ten deň výborný. Boli to všetko milé, vtipné, usmievavé tety a takisto jedna mladá študentka. S ňou som si dobre pokecala, hoci vedela asi lepšie po maďarsky ako po slovensky. Tetám sestričkám som dokonca priniesla aj bublaninu, ktorú som im napiekla ešte deň predtým. Ale určite by boli na mňa milé aj bez bublaniny. Cítila som z nich, že ich práca baví. Absolvovala som aj vyšetrenie doktorkou (veľmi milá, mladá, usmievavá), ktorá skonštatovala, že som otvorená na 1cm. Aby ste si to vedeli  predstaviť – chcete ísť z BA do KE pešo, no vy ste stále v BA. Čiže nanič.

relikvia Kramárov - pásy :)

,,Pobyt“ na čakačke som si krátila rôzne. Prechádzala som sa po izbe, počúvala hudbu, lúštila krížovky, čítala knihu, no aj tak som bola mysľou úplne inde. Chcela som, aby už bolo po tom. Môjmu stavu nepomáhali zvuky prichádzajúce z vedľajších pôrodných boxov. Krik, plač, vzdychy, tlačenie, ešte, ešte, aaa, plač dieťaťa. NO ja som ešte nerodila, ale s každou jednou som to prežívala. Aspoň takto cez stenu.

Poobede mi milé tety sestričky povolili návštevu, ale len na chodbe. Nemohla som sa vzdialiť ani do bufetu – pre istotu. Tá návšteva ma mala posilniť a dodať dobrú náladu, no ja mám pocit, že sa stal opak.  Len čo som uvidela môjho R., rozplakala som sa. Cítila som sa tam na tej izbe taká sama, s bolesťami, a prišlo mi to v tom momente veľmi nefér. Cítila som sa ako dieťa na nejakom liečení a prišli ma pozrieť rodičia, doniesli keksíky a pa pa, vidíme sa o mesiac. Kontrakcie som mala stále nepravidelné, ale už dosť silné. R. ma pomojkal a ubezpečil, že bude všetko dobré atď.

Keď sme sa lúčili, cítila som sa naozaj zle. Zase do tej izby, zase sama. Bolesti už boli dosť silné, najmä pri sedení a ležaní. Akonáhle som si ľahla, prišla vlna bolesti, ktorá trvala pár sekúnd, potom prišla úľava, a potom znovu bolesť. Keďže som nemohla ležať ani sedieť, rozhodla som sa prechádzať sa po izbe so slúchadlami v ušiach. Rada pre budúce rodičky: nepočúvajte pokojnú hudbu s úmyslom, že kontrakcie predýchate lepšie. NIE! Žiadny Muller ani iné viac menej podobné melódie. Latino, TUC TUC, cigánske pesničky – to ma naštartovalo. V to poobedie a v ten večer som nachodila určite aj 10 000 krokov.

Kontrakcie však neustávali, práve naopak. Jediným svetlým momentom bola zmena služieb, čo znamenalo zmenu doktorky a to znamenalo ďalšie vyšetrenie a to znamenalo NÁDEJ. 
Nádej, že sa to pohlo a že z úbohého 1cm a to posunulo vyššie.  Verila som, že ešte v ten deň porodím, uvidím moju buchtu a konečne sa vyspím - možno aj na bruchu. Všetko bolo inak. 

Ešte som netušila, čo ma v tú noc čaká. Bola to tá najdlhšia noc v mojom živote.

(...pokračovanie už čoskoro)