List mojej 18-ročnej dcére.


v Bratislave, dňa 7.4.2020

Milá Tami!                                                                                                     

Je utorok, apríl 2020. O 2 mesiace máš dva roky. Vonku svieti slnko, práve prežúvam perkelt s kolienkami, tato šiel na korčule, ty spíš a sme v karanténe. Jarná idylka, čo ti poviem. No o tom potom. Mala by som pracovať, no namiesto toho Ti píšem tento list. V čase, keď ho čítaš, máš asi tak 18 a listy sa už možno ani nepíšu. Tak či onak - toľko by som Ti toho chcela povedať. Toľko toho vysvetliť. A naopak, toľko vecí by som sa Ťa chcela opýtať.  Škoda len (alebo vďakabohu), že takáto komunikácia medzi mamou a dcérou ešte nie je možná. Veľa by sa toho vysvetlilo, no možno aj pokazilo. To sa nikdy nedozvieme. Písanie má ale svoje čaro. Prostredníctvom neho je možné nielen žiť život niekoho iného, prerozprávať život ten svoj, ale aj cestovať - nielen v priestore, ale aj v čase. A tak som sa po dnešnom doobedí, ktoré začalo vrieskaním, pokračovalo rozhadzovaním umelohmotného ovocia a skončilo plačom (v konečnom dôsledku nás oboch), rozhodla napísať Ti list do budúcnosti. Snáď sa dostal do správnych rúk a nečítajú ho nejaké transvesmírne bytosti.

Úvodom tohto listu Ťa čo najsrdečnejšie pozdravujem. Bežná formulka, no na tie ja nie som. Pôjdem rovno k veci. Tak čo, ako sa máš? Máš 18. Aké to je? Je divné napísať to, ale si žena. Rozmýšľam, ako asi vyzeráš, čo máš rada...Stále ťa bavia knihy? A čo jedlo? Už si sa dúfam vzdala zlozvyku vypľúvať kožku z jablka alebo strkať ruky do polievky. Dúfam, že sa už nehádžes o zem, keď prepneme Peppu Pig na Televízne noviny. A prezraď - kedy skončila táto korona? Prežili sme to v zdraví? Nosíme stále rúška? A zlacneli vôbec avokáda?

18. Môžeš voliť, môžeš ísť do väzenia, môžeš sa sama rozhodovať pre množstvo vecí, legálne požívať alkohol, stávkovať, môžeš sa dokonca vydať. Alebo žeby si to už mala za sebou? Ak áno, dúfam, že si si vybrala minimálne tak parádneho muža, akým je Tvoj tato. Ochotný, obetavý, pozitívne naladený, pracovitý a srdečný. Možno Ťa práve čaká stužková (ak vôbec niečo také ešte existuje) a celý život máš pred sebou.
Vieš, ani sama neviem, kde začať a to už som takmer zapísala polovicu papiera. Už odmalička som bola perfekcionistka. Ale nie čo sa týka zarovnania uterákov v skrinke alebo vyčistenia príboru. Nie. Už od mala som si potrebovala splniť všetky povinnosti a úlohy na 120%. Či už projekt z angličtiny My Dream House na ZŠ, praxové hárky alebo bezchybné odohranie štvorručky na strednej, všetky skúšky na výške na Ačka až po hodiny v škole nachystané a odučené k dokonalosti. Či boli dokonalé, netuším a taktiež neviem, či som si tým potrebovala niečo dokazovať, odškrtnúť alebo splniť...Cítila som sa po tom však spokojne a naplnene. V prípade opaku došlo veľakrát k frustrácii a pocitu zlyhania. Inak tomu nebolo ani v rodičovstve.


Ako matka som sa snažila robiť všetko do úplna. A ešte viac. Plakala si? Okamžite som Ťa utišovala, no následne som riešila, či Ťa nemám nechať trochu vyplakať. Spala si krátko – problém. Spala si dlho – tiež problém. Potrebovala som Ťa dojčiť, iná cesta nebola, lebo to by som si nesplnila jednu z povinností. No nedojčila som až príliš? Oblečenie vždy zladené. Nie je ti teplo? A čo ak Ťa prefúkne? Kočík nový či stači z druhej ruky? Jedlo bez soli, keksíky bez cukru. Kúpeľ s penou či bez? Topánky ortopedické, stolička polohovateľná, hriatie v mikrovlnke, voda stačí z kohútika? A čo banán? Radí sa medzi exotické ovocie, ale prečo ho tamtá matka na ihrisku svojmu dieťaťu v Tvojom veku dáva? A čo keď ten piesok zješ? A nevadí, že chodíš bosá a nemáš čiapku? Kedy umývať zuby a kedy prestať s dojčením? Toľko otázok a toľko rôznych odpovedí. Kto sa mal v tom vyznať.
Keď si sa narodila, nikto nám s tatom návod nedal.  K prepúšťacej správe z pôrodnice sme nedostali príručku Ako byť dobrým rodičom. Na všetky otázky sme si museli hľadať odpovede sami. Boli sme úplní nováčikovia. Netušili sme, čo je málo a čo je veľa. Robíme to a to správne? A čo je vlastne správne? A kto to určuje? Najťažšie sa nám počúvali slová okolia ,,Ako ste si ju naučili..." . A dá sa vôbec bábätko učiť? Konali a rozhodovali sme sa však intuitívne. Niekedy s rozmyslením, inokedy možno príliš impulzívne. Rozumom, no častejšie srdcom. Možno sme zakazovali málo alebo kričali príliš veľa? Hnevali sa len naoko a odpúšťali veľmi rýchlo. 


Čo robiť, keď neustále kričíš a vynucuješ si pozornosť? Som dobrá mama, keď sa s Tebou nonstop hrám? Som zlá mama, keď Ťa nechám plakať zavesenú na mojej nohe, lebo si potrebujem uvariť špagety? Upratovať hračky za Teba alebo Ťa k tomu nútiť? Pozbierať ich do tašky a vyhodiť do smetiaku? A čo s nimi potom? Vrátiť? Nevrátiť? A čo ak sa na tom celom iba smeješ? A čo keď sa v obchode hodíš o zem? Mám sa hodiť tiež? Kričať? Dať Ti jednu výchovnú? Alebo byť jedna z tých matiek, čo dieťa nechajú kričať, až kým si nevyplače zlosť, lebo veď to je iba prejav Tvojej osobnosti? A čo, ak mi jednu vrazíš, potiahneš vlasy, uštipneš...Urobiť to isté? Nevšímať si to? Vyhrážať sa? Plakať? 
Toľko otázok, hoci nemáš ešte ani 2 roky. Odpovede sme hľadali postupne.  A stále sa pýtame. A skúšame. Stále sa učíme. Rodičovstvo je ten najťažší študijný odbor. Návod na namontovanie skrine Fjällbo z Ikey je oproti tomu škôlkarska vymaľovánka. Toľko možných riešení, no len neskôr sa ukáže, ktoré bolo to správne.


Máš 18.
Dúfam, že v škole neprepadáš a nemáš 3 zo správania, lebo si si falšovala ospravedlnenky. 
Dúfam, že nie si v nejakom reedukačnom centre, na odvykačke alebo podobnom zariadení, kam Ťa ale, samozrejme, aj tak prídeme navštíviť.
Dúfam, že ešte vôbec študuješ a vidíš v tom zmysel.
Dúfam, že nešikanuješ mladších a slabších a neposmievaš sa starším a chorým.
Dúfam, že neodvrávaš, vážiš si nielen svojich rodičov, učiteľov, ale aj samú seba.
Dúfam, že máš ciele a sny a ideš si za nimi - nie bezhlavo a neuvážene, ale s rozumom a zhodnotením vlastných schopností.
Dúfam, že poznáš hodnotu samej seba, vieš si presadiť svoj názor, povedať nie a rešpektuješ aj názor iných, hoci nie vždy je podobný tomu Tvojmu.
Dúfam, že konáš čestne, nepodvádzaš, neklameš. A ak aj náhodou áno, lebo veď dúfam, že si si vedomá toho, že nie si neomylná (lebo to nikto z nás), tak dúfam, že vieš svoje chyby oľutovať a poučiť sa z nich.


(A tak trošku dúfam, že hoci máš 18, sme super kamky, lakujeme si nechty a chodíme spolu behať alebo do kina alebo na latinsko-americké tance, aby som si tak splnila svoj detský sen. HA-HA. A ešte dúfam, že si o mne nemyslíš, že som trapka - vzhľadom na tie tance.)

Vždy som chcela, aby si spala veľa, plakala málo, hrala sa sama, sedela v kočíku, sama zaspávala, jedla pekne a mnoho iného. Chcela som dokonalé dieťa...no ja sama nie som dokonalá matka. Preto chcem, aby si vedela, že ak sa Ti niečo nepodarí, skús to znovu. Ak niečo pokazíš, pokojne to môžeš opraviť. Ak niekomu ublížiš alebo ho sklameš, ospravedlň sa a popros o dôveru. A práve v prijatí a uvedomovaní si Tvojich nedokonalostí bude spočívať tvoja dokonalosť.

Prepáč mi, ak som bola niekedy príliš prísna, hysterická, málo dôsledná či nevšímavá. Prepáč, ak som niekedy pozerala do mobilu namiesto na tvoju vežu z kociek. Prepáč, ak som Ti 10x do dňa povedala ,,počkaj" alebo ,,musíš". Prepáč, že som Ti niekedy dala na obed polotovar, lebo sa mi nechcelo variť. Prepáč, že som Ti pustila telku, len aby som si konečne vydýchla. Prepáč, ak som bola príliš unavená na to, aby som Ti po 4-tý krát hovorila tú istú rozprávku. Prepáč, ak som zostávala sama doma s kávou, koláčom a tichom namiesto toho, aby sme šli na prechádzku ako rodina. Prepáč, ak som sa niekedy cítila ako zlá a neschopná mama, čo si Ťa nezaslúži. Prepáč, ak som niekedy závistlivo pozerala na fotky bezdetných a snívala o živote predtým - pred Tebou. 
Nakoniec som ale vždy prišla k záveru, že Ty si to, k čomu môj život už od začiatku smeroval. Všetko predtým bolo iba predohrou k veľkej show.

Ďakujem, že som Ti mohla napísať a porozprávať sa s Tvojím dospelým JA. Super pokec. Neviem, ako na tom budú pošty v 2038 a či Ti tento list vôbec príde. Taktiež neviem, či pri jeho čítaní sedíš v Starbuckse počas pauzy brigády v Mekáči alebo v univerzitnej knižnici nejakej londýnskej college. Možno si v nejakom stane základného tábora pod Annapurnou, kde robíš dobrovoľníčku Červeného kríža. Alebo si možno práve skončila učňovku a ležíš doma vyvalená na gauči v Devínskej, kým sa ja v kuchyni pokúšam po tretíkrát upiecť niečo zdravé, lebo už mám 80 kíl a stále dúfam, že budem modelka (a že mi fotkou koláča stúpnu followeri na 3 tisíc HA HA)

A ktovie, možno tu už ani nie som.

Viem však, že tento list splnil svoj účel a dala som Ti vedieť, že byť Tvojou mamou je tá najťažšia vec, pred ktorú som bola životom postavená. Hoci budeš mať teraz iba 2 roky a čaká nás toho ešte podstatne veľa, už teraz som si vedomá toho, že je to to najzodpovednejšie, čo som kedy robila. A to som už teda robila všeličo. Byť Tvojou mamou. Od zachovania Tvojho zdravia, spokojnosti, naplnenia potreby stravovania, spánku, hygieny, zábavy aj vzdelávania až po výber hračiek a oblečenia. Všetko som robila a stále budem robiť naplno, pozorne, precízne, priznávam, že aj s mnohými zaváhaniami, výčitkami, hnevom a často aj s chybami. No robila som to najlepšie, ako som len rukami, nohami, hlavou, srdcom a každou živou aj odumretou bunkou môjho žensko-matkovského tela dokázala. Som šťastná, že som Tvojou mamou -  či dobrou, to ukáže len čas. A možno teraz, keď to práve čítaš, už odpoveď poznáš sama .
S tatom Ťa ľúbime. Tato vraj dokonca viac ako biatlon a čapované pivo.
Stále budeš náš malý šušeň.


S láskou,
  Tvoja mama.

Komentáre

Obľúbené príspevky