COMEBACK na Kramáre časť III.

 

 ...alebo Konečne rodím?

15. november 2022                             06:50     centrálny príjem nemocnica Kramáre

,,Kamže?“ opýtal sa postarší pán v búdke hneď, ako som stiahla okienko na dverách auta. Namiesto tradičnej odpovede: ,,Big Mac s hranolčekmi, cola a barbecue omáčka“,  som sa vrátila späť do reality.
,,Rodíme,“ odpovedala som mu štýlom, akoby sme nerodili. No veď reálne sme ani nerodili, iba sme sa chystali. Nebudem mu vysvetľovať ,,viete, čo, ja prenášam a skúsila som už možné aj nemožné, ale dieťa nechce zo mňa von,  a tak ideme na vyvolanie, ale vlastne nič ma nebolí, len ma bude bla bla bla...“ Tak som s pokojom pioniera (neviem, či pionieri boli pokojní, ale hodí sa mi to tam) oznámila ujkovi, že rodíme a nech už dá tú stenu preč. Z mojich úst toto slovo znelo fakt dobre.
,,Pustím vás, ale neparkujte tu, musíte ísť preparkovať. Toto je len pre zamestnancov,“ s plnými ústami treska+rožok nám oznámil zaujímavú novinku ohľadom parkovania pred urgentným príjmom.

 Technicky to vyzeralo asi tak, že ma R. vyložil so všetkými kuframi, taškami, zavazadlami (toto slovo nie je spisovné, a tak si ho neosvojujte) pred vstupom na urgent. Tehotná, v drkotajúcej zime, tma, opustená, našťastie bez akýchkoľvek bolestí, som tam stála a čakala, kým išiel R. niekam zaparkovať auto, aby sa následne peši vrátil za mnou. Neviem, či by sa nám viac neoplatilo prísť trolejbusom. Ešte šťastie, že som nerodila tak naozajsky, lebo neviem. Asi by som tam tak pokojne nestála. Jediné, čo ma trápilo bol divný pocit a zima. Bol november, vo vzduchu bolo cítiť Vianoce, takmer 7:00 ráno. Triaslo ma, neviem, či viac od stresu alebo od zimy.
Hoci bol preč asi iba 10 minút, pripadalo mi to ako celá večnosť. Ráno na Kramároch sa začínalo, pred urgentným príjmom zaparkovala sanitka, po ktorej som pokukovala a asi neslušne, no celkom nevtieravo som sa snažila zistiť, koho doviezli. Ja som v tomto taká stará Kelišová. Všade, kde vidím políciu alebo vozidlo sanitky, hneď ma popletie zvedavosť a už pozerám von oknom, kam to má namierené. Totálne ma fascinujú doktorské, policajné a hasičské prípady. No OK, aj tie Susedské na Markize, ale tie som už všetky videla. Najradšej by som sa vozila v sanitke a pozorovala ich prácu, i keď viem, že nie vždy je to vzrušujúce a krásne, ako si my, bežní smrteľníci, namýšľame. Práve naopak.

Viezli ste sa už niekedy v sanitke? Ja áno, a teda bol to zážitok. Našťastie, odvoz som nepotrebovala ja, ale istá Austrálčanka. Keď som bola študentka, v jedno leto (vlastne 2 letá) som pracovala ako sprievodkyňa po Bratislave. Celé dni som trávila buď na rozpálenom Hviezdoslavovom námestí a turistom zo všetkých kútov sveta som ponúkala lístky na červený vláčik, ktorý by ich odviezol až na Bratislavský hrad, alebo som nonstop rozprávala o pamiatkach, múzeách, uliciach a všetkom, čo turistov v hlavnom meste Slovenska  zaujíma. Vedeli ste napríklad, že Ganymedova fontána pred Slovenským národným divadlom bola prvá fontána v meste, ktorá mala výlučne estetickú funkciu? A že je pomenovaná po chlapcovi Ganymedovi, ktorého unáša orol na horu Olymp? Nie? Tak už viete. Poznačte si to do svojich debilníčkov a nabudúce vás z toho preskúšam.
Nemáte začo, práve ste sa z môjho príbehu dozvedeli aj niečo hodnotnejšie ako že, ako je na tom moja maternica. Samozrejme, sem tam som si navymýšľala rôzne dátumy, vykonštruovala odpovede aj na tie najzákernejšie otázky, no nikto nič nespoznal. Hlavne nenápadne, do odpovede zamontovať pár intelektuálnych výrazov, usmievať sa a mávať. Všetko k spokojnosti rakúskeho turistu, naturlich.

Súčasťou práce sprievodkyne boli niekedy aj asistentské služby turistom v prípade, ak potrebovali s niečím pomôcť. No a v jeden deň ma šéfka poslala na loď, ktorá kotvila v prístave. Bolo to super osvieženie (veď bežne som pracovala v 40-kach na rozpálenom námestí) typického sprievodcovského dňa.
Išlo o jednu z tých luxusných lodí, ktoré začínajú plavbu niekde vo Frankufrte či v ktorej Márii a plavia sa po Dunaji až k jeho delte. Sladký dôchodcovský život, čo vám poviem. Tak si to nejak predstavujem. Po operácii kolien si s manželom (snáď už budem o 30 rokov konečne vydatá) vyjdeme na romantickú plavbu po Dunaji. Oblečená v kašmírovom bledoružovom slow-fashion svetríku, obutá v ortopedických šlapkách sa budem ladne špacírovať po hornej palube. Vietor v mojich fialových vlasoch, suché Martini v jednej ruke a kniha v druhej. R. bude Jack a ja Kate až na to, že my nestroskotáme a naša láska prežije aj ľadovec, ktorý vraj reálne Titanic nepotopil. Milan Bez Mapy hovoril minule v stories.

 Takže, keď som sa teda dostala k recepcii lode s 3x honosnejším názvom, ako bola loď sama, zaviedli ma ku kajute starej panej, pri ktorej už bol udatný záchranný tím z Antolskej. Na moment sa mi aj zazdalo, že vidím nad ich hlavami svätožiaru. Robili jej kadejaké vyšetrenia, pani z Austrálie, samozrejme, v šoku. Ja že HELLO, HI. Po úvodných predstavovačkách mi popísala, čo jej je, ako sa cíti, jej manžel celý bledý, lebo veď, kto chce riešiť chorú manželku niekde vo východnej Európe – i keď ja som názoru, že nie sme východná Európa, ale stredná. Veď v Kremnici je stred Európy, čiže logicky, ako môže byť stred na východe? To je také tvrdenie ako že Pluto už nie je planéta. To tiež snáď nikdy neprijmem. Pluto je posledná planéta a basta.  Tak či onak, pre Austrálčanov sme už Východoeurópania. Čiže niečo ako mimozemšťania.
Každopádne, keď pani zistila, že má pri sebe niekoho anglicky schopného, myslím, že aj jej kardio hodnoty boli zaraz lepšie. Mladí sanitkári sa mi polopate snažili vysvetliť, čo jej asi je (niečo kardiologického charakteru) a že si ju budú musieť vziať na vyšetrenie na Antolskú. Škoda, že som v tom čase nepozerávala New Amsterdam. Moja slovná zásoba z oblasti medicíny by sa netočila len okolo head and shoulders, knees and toes.
Po pozbieraní a vykasovaní austrálskej penzistky (za výjazd musela zaplatiť nejakých 500 EUR, čo ju asi vyšlo tak ako ten kašmírový svetrík, ktorý budem raz nosiť), sme nasadli do sanitky a vyrazili smer Antolská. Bolo to neuveriteľne vzrušujúce, no na druhej strane strašne smutné. V očiach panej som videla strach, neistotu a nervozitu. Nemala pri sebe nikoho, pretože jej pán manžel ostal na lodi. Bola som v podstate jedinou osobou, ktorá jej rozumela. Mala som sto chutí tú bezmocnú babičku objať a uvariť jej kamilkový čaj. Ona by mi na oplátku napiekla buchty. Austrálske buchty som ešte nejedla. Zachovala som sa však profesionálne, žiadne objímačky neboli a city išli bokom.

Priebežne som jej hovorila, čo sa deje, kam ideme, čo sa bude asi diať (nie že by som to sama vedela). Nejakým spôsobom som cítila, že je mi vďačná. Sama z vlastnej skúsenosti viem, aké je to nesmierne stresujúce ocitnúť sa v cudzej krajine v nemocnici. A ešte na Antolskej. Kokos, to je už sám o sebe scenár ako z hororu. No čo, no, austrálska babička mala možnosť spoznať kultúrne rozdiely krajín na vlastnej koži. Privítali ju strašidelne vyzerajúce chodby, popraskané koženkové sedačky, plné čakárne strhaných ľudí, ktorí vyzerali, že tam čakajú už tri dni, hlasné tikanie minútovej ručičky veľkých hodín... Tak nejak vyzeral urgentný príjem nemocnice. S tetou som sa snažila stále rozprávať, no ale tak, čo sa s ňou narozprávate. Čo som sa jej mala pýtať či klokany fakt nosia vo vaku svoje malé klokančatá a či v júli naozaj nosia zimné bundy?
Tak som len tak bľabotala do vetra, komentovala som jej, čo sa deje a čo sa bude diať a nezabudla som obľúbenú otázku ideálnu práve na prostredie, v ktorom sme sa nachádzali: Ako sa vám páči Slovensko? Ha Ha. No proste, aby reč nestála. Ani som sa jej nesnažila vysvetliť, že Antolská nie je vďačným reprezentantom našej krásnej krajiny a že by určite mala navštíviť aj nejaké iné inštitúcie. Snáď tak urobila.
Celý tento minipríbeh dopadol, našťastie, dobre. Pani vyšetrili, usúdili, že môže ďalej pokračovať v plavbe a pustili ju na slobodu. Spoločne sme stáli na parkovisku pred nemocnicou a čakali na taxík, ktorý nás odvezie späť do prístavu. Pani, našťastie, nevyzerala nijak pobúrená ani poznačená. Na Bratislavu určite nikdy nezabudne, no namiesto magnetky či kľúčenky si odniesla lekársku správu a tučnú faktúru za ošetrenie.

 Zo spomienok sprievodkyne a jazdy sanitkou ma vytrhol R., ktorý sa už zadychčaný vrátil ku mne po úspešnom nájdení parkovacieho miesta. O 7:00 ráno to ešte nebol taký problém, horšie je to asi počas dňa. Po počiatočnom chaose, kam máme ísť, sme si to namierili k menšej plechovej búde, kde bolo napísané niečo ako registrácia. Keď som rodila Tami, systém bol trochu iný – išlo sa rovno na urgentný príjem, kde ma vyspovedali a zhodnotili, že rodím a následne presmerovali na pôrodnicu. Teraz sme sa mali zaregistrovať v tejto plechovke, ktorá pripomínala tie testovacie z čias vypuknutia korony. Veľmi spontánne sme otvorili dvere na búde a vrútili sme sa dovnútra, a to rovno aj s kufrom a príručnou batožinou, už mi chýbala len letenka. Pani recepčná (neviem, či je toto jej oficiálna funkcia, ale nazvime ju tak) však nebola vôbec nadšená, práve naopak. ,,Sem mi nemôžete chodiť!“ snažila sa nám vysvetliť veľmi pohoršeným hlasom. Už jej v ruke chýbali len vidly. Keď si na celú tú situáciu spomeniem, je mi do smiechu. Dvaja zúfalci, tma, zima, kufor, dobré ráno, tu mám papier... Pani bola z nás mimo. Tak ale na moju obhajobu, nechodím na urgent každý týždeň, predsa. Ako som mala vedieť, že do búdky je vstup zakázaný a k tete recepčnej mám hovoriť cez okienko, ktoré tam mala? No ok, keď nad tým teraz premýšľam, na čo by tam to asi okienko bolo, všakže. Nevadí, po počiatočnom nedorozumení sme sa teda z búdy meter krát meter spakovali a vybrali sa von. Kufor som tam ale nechala. Neviem, či som si myslela, že mi ho tá milá pani vezme až na izbu, kde ma bude čakať šampanské a misa ovocia. Ha ha. Strašne sa smejem pri predstave, ako smiešne sme museli vyzerať.
Keď sme konečne vybavili všetky formality, papierovačky a pokyny (ktoré si ja nikdy nepamätám a vždy všetky čísla popletiem), mohla sa začať tá pravá zábava. Hneď som sa išla prezliecť do kabínky, ktorú som dôverne poznala z prvej série môjho tehotenského seriálu. Absolútne nič sa nezmenilo. Chladná miestnosť s 2 vešiakmi, umývadlo, stolička. Tuším aj ten kúdol prachu v rohu si ma pamätal. Pri obliekaní nočnej košele som si uvedomila: ,,Dominika, je to tu,“ čo, samozrejme, nebolo, pretože ma ešte čakal dlhý deň.

Po prezlečení sme pár minút počkali na pani sanitárku, ktorá nás mala odprevadiť k výťahom a následne na 8. poschodie, kde sa nachádza pôrodnícke oddelenie. Mala som sto chutí pani zlatú objať, privítať sa s ňou, že tak už som tu,  veď už ste ma určite očakávali (jasné že nie :D ), veď to som JA, veď som tu nedávno bola (áno, pred 4,5 rokmi), veď my sa poznáme. A ona by sa usmiala a povedala: ,,Dominika, tak vitaj späť, tešili sme sa na teba, že si to znovu zopakujeme. Bude to tentokrát super, neboj, zvládneme to spolu lepšie. Hore ťa už čakajú...“ Jednoducho pocit, ako keď sa po roku vrátite na to isté miesto v Chorvátsku. Ten istý hotel, dokonca tá istá izba. Ste vysmiati, pretože viete, ako to tam celé funguje, čo varia, čo vám nechutí, ale už vám to vadiť nebude, pretože ste to už raz zažili. Poznáte to tam a určite poznajú aj vás. Verný zákazník s platinovou kartou a výhodami. Blahoželáme, dnes od nás získavate zľavu na bowling.
Všetko toto však bežalo len v mojej hlave. Realita bola celkom obyčajná: pozdrav, zdvorilostný úsmev, pokyny a ideme. S R. sme kráčali chodbou k výťahu. Zvuk koliesok kufra sa odrážal od holých stien a veľmi zreteľne kontrastoval tomu napätému tichu, ktoré tu panovalo. Okolo mňa uzimení ľudia čakajúci v hrubých bundách na vyšetrenie. Ja v nočnej košieľke s dojčiacou funkciou pripravená dojčiť okamžite, v tenkom župane, dedoles avokádové ponožky a obuv vhodná skôr na Rosničku, nie na Kramáre.

Celý tento proces som už zažila. Už som to raz podstúpila. Neuveriteľne živé dejavu, akoby som sa vrátila v čase. Akoby som dostala šancu všetko si prežiť ešte raz. Pretočili film môjho života a ja si môžem pozrieť scény ešte raz a poriadne si vychutnať každý, aj ten najmenší a najobyčajnejší moment. Tentokrát doplna, už bez obáv z neznáma. Kabínka, chodba, sanitárka, výťah, zvonček... Toto však nebola druhá šanca, toto bol začiatok nového príbehu. Toľko som o ňom premýšľala, predstavovala si ho do detailov, tak veľmi som si priala, aby prišiel. A ja som si neželala nič iné, len aby bol tento príbeh zrodenia nového života nezabudnuteľný – v tom pozitívnom slova zmysle.
Spoločne sme nastúpili do veľkého výťahu, ktorý postupne, ako stúpal, priberal osoby. Jednou z nich bola aj primárka novorodeneckého oddelenia, ktorú som spoznala podľa vlasov. Aj napriek skorej rannej hodine pôsobila veľmi vľúdne a ak sa jej aj náhodou nechcelo do práce, vôbec to na nej nebolo poznať. Každý, kto pristúpil sa s nami pozdravil a ja som im všetkým mala sto chutí povedať, že idem rodiť. Oni by mi asi odpovedali: ,,No vau, pani, podľa brucha to vôbec nepoznať.“ Namiesto toho sme iba mlčali a každý z nás sa pozeral pred seba alebo na stúpajúce čísla na malej digitálnej tabuľke. Taká tá bežná trápna situácia vo výťahu, keď neviete, čo povedať susedovi, a tak iba kukáte do blba a akože hľadáte kľúč od dverí. Smola, ak bývate príliš vysoko, to musíte hľadať dosť dlho, alebo ak váš zväzok kľúčov pozostáva z 5-tich kľúčeniek a jedného ,,pípaka“ (to je ten čip, ktorým sa otvárajú vchodové dvere na panelákoch). O počasí sa s ním rozprávať nebudete, lebo nie ste v Londýne a výťah ani nemá okno, všakže. Celé to pôsobí strašne podivne, lebo stojíte až príliš blízko v malom priestore, kde aj dýchať je riziko, nie to ešte niečo rozprávať. Vždy sa len modlím, aby sme sa nezasekli, lebo fakt by som sa nemala o čom rozprávať so 60-ročným pánom Kováčom zo 6-ky, ktorého každodenná náplň práce je leštenie už vylešteného auta, ktoré sa podľa mňa ešte nikdy nepohlo z parkoviska. No hej a ešte vypratáva letáky, no ale tak to už naozaj nie je moja oblasť diskusií.
Našťastie, k žiadnemu zaseknutiu na Kramároch nedošlo, a ak by aj náhodou, veď som sa viezla s primárkou novorodeneckého oddelenia, tak tá by ma snáď odrodila, ak by to prišlo. Čiže som bola v pohode. 

Pred pôrodníckym oddelením R. odovzdal sanitárke môj kufor a museli sme sa rozlúčiť. Aj toto som už zažila, a ak ste to zažili tiež, určite viete, že to je veľmi nepríjemný pocit. Ja osobne nie som nejaká citlivka. Prežijem staré postele aj nedesignový interiér izieb v nemocniciach. Aj to jedlo, čo vyzerá ako čerstvo požuté a vyvrátené pomyje, predýcham, dokonca aj ošarpané steny alebo staré postele. To všetko nie je také hrozné, ako to, že sa pred dverami pôrodnice musím na nejaký (častokrát dosť dlhý) čas rozlúčiť s otcom môjho dieťaťa, pretože naše nemocnice nie sú uspôsobené na pobyt partnera spolu s rodičkou počas všetkých dôb pôrodných. Rozlúčime sa, akoby bol niekto, kto tam nepatrí, niekto, kto nemá právo byť pri žene počas tých najťažších chvíľ, kedy v bolestiach čaká na práíchod ich spoločného dieťaťa. Lebo povedzme si pravdu, prvá doba pôrodná býva často tá bolestivá, pretože epidural ešte nie je možný. Rodička je tam tak často v bolestiach, sama, niekedy aj celý deň aj celú noc.  A jediné spojenie s jej najbližšou osobou je cez obrazovku telefónu.

Toto všetko je strašné a v tom momente nefér. Na druhej strane si ale musíme uvedomiť ten pravý dôvod nemožnosti partnera byť pri žene už na čakačke. Nejde o želanie sestier, pôrodných asistentiek alebo nebodaj doktorov. Nevychádza to z ich rozhodnutia. Toto pravidlo si nevytvorili oni na rannej porade pri zalievanej káve. Aj napriek tomu sme my, pacientky, častokrát nepríjemné, nahnevané a oduté práve na nich, lebo veď na koho iného, všakže. Celá táto situácia a z nej prameniaca frustrácia z odlúčenia a neľahkého čakania na pôrod samotný má korene niekde inde. Tak si to matematicky spočítajme – v každej ,,vzdychárni“ (tak sa ľudovo nazýva tá miestnosť, kde žena strávi istý čas pred tým, ako sa dostane na pôrodný box k samotnému pôrodu) sa môžu nachádzať 3 pacientky. Ak by v plnom stave mali záujem pobudnúť so svojimi partnerkami všetci muži, 3+3 je 6 a to je, ak preháňam, skoro desať ľudí v jednej miestnosti. K tomu si ešte pripočítajte kadejaké prístroje, skrinky, stôl, umývadlo a, samozrejme, personál, ktorý celkom pravidelne kontroluje stav rodičiek. Suma sumarum, trojčlenkou sme sa dostali k veľkému počtu ľudí v malej miestnosti, kde by ozaj všetci iba vzdychali, lebo by im pomaly ale isto dochádzal kyslík a nakoniec už by ani nikto nevedel, koho skôr ratovať či ktorý muž patrí ku ktorej žene.

Nehovoriac o tom, že ja ako muž by som nechcela vidieť dve ďalšie ženy vzdychajúce, nariekajúce ako v bolestiach hľadajú v kufri toaletný papier, lebo klystír už zaúčinkoval.

Uvedomme si, že aby toto všetko bolo minulosťou a každá z nás by mala spoločne s partnerom svoj vlastný priestor počas všetkých dôb pôrodných, muselo by sa veľa premýšľať, navrhovať, meniť... Áno, ideálne zbúrať celé oddelenie, ktoré na takéto niečo nie je uspôsobené tak ako v zahraničí, kde už od príjmu pacientky môže byť prítomný kadekto od muža, rodičov, forotgrafku a pomaly aj poštárov pes.

Aby som ale ukončila túto filozofickú vsuvku – ak ste rodili alebo sa len chystáte, myslite na to, že doktor Jano, nemôže za to, že váš starý nie je ešte pri vás, lebo ešte naozaj nerodíte, no je možné, že čoskoro budete. Rovnako ako ja ako učiteľka nemôžem za to, že musím deti naučiť syntaktickú analýzu vety, i keď reálne neviem vysvetliť prečo. Niekedy je za tým všetkým niekto vyšší. Nám len ostáva dúfať, že sa poučíme na starých chybách, niekto vypočuje naše priania a že čas prinesie zmeny. Veď pozrite, povedala by moja mamina v 1990-tom, keď ma nemala pri sebe na izbe, že o niekoľko rokov porodí svoje tretie dieťa, ktoré bude mať pár hodín po pôrode už nonstop pri sebe? Všetko chce čas a ja verím, že Tamarkina dcéra sa nebude musieť so svojím mužom rozlúčiť pred ťažkými dverami pôrodníckeho oddelenia a bude jej oporou od začiatku až po koniec toho najdôležitejšieho momentu v ich životoch.

Po rozlúčke, ktorá nebola vôbec srdcervúca  (verila som, že sa čoskoro uvidíme), všetko postupovalo podľa scenáru. Predstavenie kto som, čo som, od koho som. 90-60-90 som ale zamenila za meno, krvná skupina, týždeň gravidity a meno pôrodníka. Napriek tomu, že bola skorá ranná hodina a za oknom sa iba brieždilo, sestričky a doktorka, ktoré ma prijímali, boli veľmi milé. Hneď ma odviedli do izby, kde som mala stráviť najbližšie hodiny, teda v to som dúfala, že to bude iba pár hodín. Nič som si totiž nepriala viac iba, aby som tam nekvasila do ďalšieho dňa. To už by som druhýkrát nezvládla.

welcome balíček

Bola to celkom iná izba ako tá pred niekoľkými rokmi, kde sa odohral čípok story (ak neviete o čom je reč, kliknite sem: čípok story ) Dostala som posteľ pod oknom (skoro ako výhľad na more) a k tomu Kramáre welcome balíček. Obsahoval toaletný papier (wow, vidíte, toto sú tie zmeny – pred 4 rokmi som žiadny toaleťák nedostala, vueej), mydielko, dezinfekčný na ruky a ešte niečo, no už si nespomínam čo. Zbožňujem dostávať balíčky, hoci aj tie s toaleťákom.

Po počiatočnej eufórii z balíčka ako pozornosť podniku som mala za úlohu vypísať kadejaké formuláre a la prihláška do superstar. Vždy, keď niečo takéto vypĺňam, som brutálne v strese. Chcú odo mňa meno, ok, to si pamätám, bydlisko, hlavne nepopleť PSČ, rodné číslo, no a sme doma... Nechápem, ako si, ľudia, pamätáte rodné číslo? Proste totálne random čísla a písmenká, v mojej hlave znejúce ako njsd5489iowqioeio§ADIOANDI. Viem, že na to existuje nejaký fígeľ podľa dátumu narodenia, ale ja som si za celý svoj život nedokázala zapamätať moje rodné číslo, a to si zo základky pamätám latinský názov dugesia gonocephala zo súťaže Poznaj a chráň. Fakt som rada, že si pamätám číslo telefónne a PIN na kreditku (i keď aj s tým už bol niekoľkokrát trapas v obchode). A tak musím vždy vytiahnuť občiansky, a to rodné číslo prepísať, no ešte päťkrát pre istotu skontrolujem, či nepíšem číslo občianskeho. Bože, toľko čísel v našom živote, kto si to má všetko pamätať.

Okrem toho prišla na rad anamnéza, zdravotný stav, predošlé operácie, alergie atď, atď. Aj pri týchto bodoch sa spätne zamyslím, že je zvláštne, že všade mám vyplnené nie. Až sa začnem zamýšľať či tá hnačka, čo som mala včera, nie je nejaká intolerancia na rum v Margotke. Každopádne, inak som čistá ako ľalia a môžem s ešte čistejším svedomím postúpiť do ďalšieho semifinále.
Za oknom mojej priestrannej izby, kde som bola zatiaľ sama, sa postupne brieždilo. Na oddelení vládla pokojná atmosféra, žiadny chaos ako v seriáloch, kde s polomŕtvym pacientom na posteli vrazia cez lietajúce dvere pokrikujúc niečo ako: muž, 52, náhla mozgová príhoda, tlak 150, .....v norme..... podaný epinefrin....50 miligramov.....prevezte ho na dvojku a urobte MRI, EKG, HBO... Jednoducho, tu bolo ticho, len sem tam nejaký doktor, sestričky trkotajúce o akciách v Lidli, čakajúce tehotné pacientky šúchajúce nohami po podlahe, lebo ledva chodili. Dvere som si nechala naschvál otvorené, lebo som chcela pozorovať, čo sa tam deje. Stará Kelišová, ha ha. No, povedzte mi, načo vám je televízor na izbách v nemocnici? Veď stačí otvoriť dvere a máte live prenos seriálu z lekárskeho prostredia. Už len ten Koleník tam chýbal.
Myslím, že som v ten deň vystihla celkom nerušné ráno, a aj keď niekto rodil, asi to nebolo také dramatické, lebo som nepočula nikoho jačať ani zavíjať od bolesti, ako som to zažila pred niekoľkými rokmi.  
Ani som nečakala dlho a už ma aj volali na prvé vyšetrenie. Srdce mi bilo ako zvon a nemyslela som na nič iné len na to, aby mi oznámili nejaké vyššie číslo ako 1. Kráčajúc na vyšetrenie som sa cítila ako tesne pred štátnicami zo slovenčiny. To napätie, tá nevedomosť, akú otázku si vytiahnem, tie pohľady vzdelancov za stolom.

Vo vyšetrovni ma však žiadni autori Pravidiel slovenského pravopisu nečakali. Našťastie, bola tam iba milá a sympatická doktorka, ktorú si pracovne nazveme Gant, pretože mala krásnu ružovú Gant mikinu. Myslím, že doktori by mali nosiť ružové mikiny, hneď by mali pacientky lepšiu náladu. Ale ako sme mali možnosť vidieť tie nové rovnošaty, do ktorých chcú doktorov a sestričky obliekať, dobrá nálada sa nám zvýši jedine od smiechu pri pohľade na nich.
Gant doktorka ma vyšetrila a skonštatovala, že nález je pekný (neviem, či som za túto pochvalu mala poďakovať, no cítila som sa pyšne minimálne akoby som upiekla pekný koláč), hlava je veľmi nízko, čiže dieťa sa už nedalo ani zmerať a hneď a zaraz mi úplne bezbolestne podala čípok, ktorý mal pôrod vyvolať. Nie som si istá, ale tuším, že išlo o Prostin. Medzitým do vyšetrovne vplávalo svetlo mojich nocí, kvet medzi burinou, tá, na ktorú som celé ráno čakala a do rúk ktorej som vložila život seba a svojej dcéry. Prišla do služby one and only Saška, moja doktorka. Súdiac z jej tónu hlasu a výrazu tváre sa zdalo, že mala ťažké ráno, čo aj hneď potvrdila svojím ospravedlnením o meškaní. (Akože vážne? Práve, keď rodím ja? Nech sa to nabudúce neopakuje J ) Ak toto číta jej nadriadený, vedzte, že jej neskorý príchod nijakým spôsobom kvalitatívne neovplyvnil starostlivosť o pacientku ani jej liečbu. O pacientku bolo postarané a podobné neskoré príchody sa už nebudú opakovať. Koniec ospravedlnenky.  
Hoci Saška neskákala dva metre od zeme, že je konečne v práci a môže dnes priviesť na svet už 899-te bábätko, ja som bola šťastná, že konečne vidím známu tvár.  Všetok stres opadol a ja som sa cítila bezpečne. Vedela som, že ak by sa v ten deň dialo čokoľvek, môžem jej veriť a urobí všetko preto, aby som bola aj ja, aj ten malý človek vo mne v poriadku. Ešte sa ani neprezliekla do pracovného, ja som si však bola istá, že som v bezpečí.
Po podaní čípku a úvodných inštrukciách som bola odoslaná späť na izbu, kde som mala doslova čakať na prichádzajúci pôrod a teda bolesti. Koľká zábava, všakže. Nakoľko na mňa namontovali pásy (tzv. monitor skúmajúci kontrakcie a srdcovú činnosť bábätka), musela som dlhšiu dobu ležať. Áno, áno, stále to bol ten istý prístroj, čo pred 4 rokmi, stále ten istý prístroj, čo podľa mňa meral ozvy ešte ajMárii Terézii, keď rodila svoje 8. dieťa. A určite to je ten istý prístroj, ktorý bude mať na sebe ešte Tamarkina vnučka, keď bude rodiť. V tomto žiadny posun, bohužiaľ, nenastal. Ako som tam tak ležala a mala čas premýšľať nad kadečím,  pýtala som sa samej seba, prečo nejaký vplyvný človek, pre ktorého je pár tisíc nepovšimnuteľných, nedaruje pôrodnici jeden či dva monitory ako dar. Taký ten parádny bezkáblový, pri ktorom žena nemusí ležať ako múmia, lebo ak sa pohne, 3-2-1 vybuchne celá nemocnica. 

Takýto prístroj má aj moja gynekologička a skoro som odpadla, keď mi dala na brucho prísavky a ja som spokojne mohla DOKONCA odísť z ambulancie do čakárne a SEDIEŤ. Áno, sedieť, neklamem. Poriadne sci-fi, všakže. Hudba budúcnosti v pôrodníctve – bezdrôtové CTG! Tak som sa nechala uniesť, ale Kramáre si od Ježiška určite každý rok prajú niečo takéto a ja by som im to veeeeľmi dopriala. Uľahčilo by im to prácu, nemuseli by to chodiť zakaždým štelovať ako anténu na dome a zároveň by tým pacientka získala väčší komfort a nemusela by ležať v kŕči 15 minút bez pohnutia, aby z nej tie hnusné pásy náhodou nespadli. Ok, opäť som sa nechala uniesť, toto nie je manifest pre ministerstvo zdravotníctva, iba reálna skúsenosť obyčajnej poddanej. Takže všetci filantropi Slovenska, spojte sa, kúpte si o dve kubánske cigary menej a nahrabte nejaké drobné pre dobrú vec.

Ani neviem koľko času prešlo, pretože som si stále s niekým písala, updatovala stav, všetci, ktorí to so mnou prežívali, boli, pochopiteľne, zvedaví, najmä moje bezdetné kolegyne. Po nejakej hodine som začínala citiť menšie tlaky v oblasti močového mechúra. Bol to pocit, ako keď vám treba ísť cikať, no vy držíte, lebo pri pohľade na verejné wecka by ste sa ešte aj dogrcali. Neviem, či išlo reálne o bolesť spôsobenú čípkom a či to už bolo TO, no veľmi som sa potešila. Do tela mi vyplavilo tri litre adrenalínu a v mysli som už tlačila dieťa von a rozhodovala som sa, čo jej oblečiem ako prvé. Pozníte to, však? Také tie veľmi podstatné veci.
Pri každej takejto bolesti som zbystrila a s nekonečnou pokorou a úsmevom som si v duchu povedala: ,,Poďme na to!“ Moje tiché rozjímanie a preciťovanie však prerušila teta upratovačka, ktorá prišla nachystať jednu z ďalších 2 postelí, ktoré sa v izbe nachádzali. Znamenalo to len jediné – dostanem spolubývajúcu.

,,Prvé decko, pani?“ prihovorila sa mi pani upratovačka.
,,Nie, nie, druhé,“ odpovedala som.
,,Tak dobre, držte sa!“ zapriala mi a aj napriek jej familiárnemu tónu a neštandardnému výberu slova decko namiesto dieťa, ma  náš minidialóg potešil a vlial mi do tela zvláštny pokoj v zmysle ,,mňa nič neprekvapí, nebojím sa, už som tu raz bola“. Ako druhorodička som nečakala, že ma bude niekto ovievať palmovým listom a spievať mi do uška Somewhere over the rainbow. Inak, neznášam tú pieseň.
Akokoľvek strašne to znie, ja som iba ďalšia v poradí, ďalšia, ktorá prišla a zase odíde. Neočakávam hýčkanie. Rešpekt a úcta je ale to, čo si zaslúži každá žena pri pôrode. Bez ohľadu na vek, počet detí alebo rasu. A ten som dostala.
Upratovačky, to je ale kapitola sama o sebe. Elán síce spieva sestrička z Kramárov, no celkom určite pri komponovaní tejto skladby nepoznali upratovačky z Kramárov. To by bol iný hit. Upratovačkaaaa z Kramáárov, sen všetkýýýých mamičiek na šestonedelí. Áno, 5:00 ráno, za oknom izby ešte tma, čerstvý novorodenec mi konečne po celej prebdenej a prerevanej noci zaspal a v tom hrmot, treskot, na drzovku rozchľapené dvere, ani bú ani mé, zasvietenie svetla, najskôr vojde mop a potom ona.  Stará známa upratovačka, ktorú som celkom určite zažila ešte aj s Tami v roku 2018 a som si istá, že ak nenájdu rovnako skvelú náhradu, určite tu bude až do jej dôchodku, ba možno aj ako brigádnička počas dôchodku. Upratovačka z Kramárov. Je hlučná, je neľútostná, je jedinečná. Nedbá, že mi zasvietené svetlo o 5-tej ráno odpáli šošovky alebo že trieskajúcim mopom o posteľ zobudí dieťa. Namiesto dobré ránko vykrikuje ,,do p..e, zase prievan“ a Savo je jej druhé meno. Ak sa jej pokúsite niečo povedať, či nebodaj protestovať, veľmi vyberane vám odpovie späť. Nekompromisná a ostrá. Nepozná prekážky. V práci ľadová kráľovná sterility, no vo svojom vnútri určite ukrýva nejednu búrku emócií. Človek ako každý iný, len trochu svojský. Jednoducho si robí svoju prácu. To je ona, upratovačka z Kramárov.

prvá večera - MŇAM

Legendárnej upratovačke môže konkurovať jedine nemenej legendárne jedlo z Kramárov alias ,,bujón všade“.  Ja aj vy všetci, ktorí ste sa nejakým spôsobom ocitli hospitalizovaní na Kramároch, musíme pochopiť, že nie sme v Michellinskej reštaurácii, ba ani v obyčajnej reštaurácii v meste. Práve naopak. Stravovanie na Kramároch je celkom neobyčajné. Jedinečné svojho druhu. Všetko od raňajok až po večeru chutí totálne rovnako, a teda bez chuti. Nikdy som neverila, že by niečo takéto bolo vo svete gastronómie možné. Ako sa však na základe mojich 2 pobytov ukázalo, toto prvenstvo si Kramáre môžu napísať do Trip Advisoru. Polievka zeleninová, strukovinová, paradajková. Kuracie soté, bravčové na šťave aj kolienka s niečím, špagety. Všetko (ne)chutí rovnako. Túto (ne)chuť by som prirovnala k bujónu alebo vegete. Na druhej strane však môžu byť pacienti radi – nemusia sa zakaždým obávať, ako to dané jedlo bude chutiť, pretože je viac než zaručené, že chutiť nebude. Ani s raňajkami sa veľmi nevyhrali a obávam sa, že osoby, ktoré ich servírujú asi chýbali v škole, keď sa preberal pomer. Ako by inak bolo možné, že sme zakaždým dostali 5 krajcov chleba a iba 1 syrokrém? Kto by asi dal na tanier 3 biele rožky a iba jedno minimaslo? Akokoľvek to mojou sedliackou matematikou na prstoch počítam, nevýchadza mi to tak, aby som skonzumovala všetko. A tak sa stávalo, že sa nám to pečivo hromadilo a kopilo, a tak ako ho v utorok priniesli, tak sme ho v piatok odovzdali späť, ibaže v niekoľkonásobnom množstve. Bolo mi fakt ľúto takého plytvania, ale čo som mala robiť? Jesť suché rožky s chlebom alebo ich posielať domov so špinavou bielizňou? Snáď to aspoň skončilo ako strava pre nejaké zvieratá, nie ako obyčajný odpad. To sa už však nedozviem.
Keď k skvelej chuti a dostatku bielej múky, ktorá mamičky po pôrode poriadne zlepí, že na tú veľkú potrebu nepôjdu až do maturity dieťaťa, pripočítam servírovanie tohto jedinečného menu, vyjde mi z toho celkom unikátny gastro zážitok. Možno by ho mohli ponúkať na Zľave dňa. Len sa obávam, že by si takéto niečo nikto nevybral. Ani zadarmo.

the best čaj

Za chuťou jedla neozaostávalo ani jeho servírovanie. Jedlo nám totiž vždy  priniesli v obrnených zelených ťažkých krytoch, ktoré jednou rukou ani náhodou neodnesiete. Chcelo to veľa sily a namáhavého predklonu, aby ste ich zodvihli  a odniesli. Pozor, pozor! Keď sa nosí jedlo, stoličky musia byť voľné,  nedajbože, aby bol cez ne uterák, pretože to je prešľap proti stravovaciemu  kódexu. V prípade, ak si na stoličke v čase podávania jedla necháte čo i len  kúsok oblečenia (ktoré som inak nemala kam veľmi dať, lebo celú skriňu  zabrala  suseda, keďže si tam poležala viac ako týždeň), hrozí vám spucovanie  vedúcou stravovacieho komanda. Ešte zaviesť bodovanie izieb a Miss Kramáre  a bude z toho škola v prírode či letný tábor na Duchonke.
Aby som však len nekritizovala, nemocnica Kramáre má ten najlepší čierny
čaj pod Slnkom. Ani nie príliš horký, ani sladký. Taký akurát, že máte chuť exnúť celý džbán. A čo je lepšie, je dostupný nonstop,  24 hodín denne hneď na chodbe. Je netuším, ako vystihnú ten správny pomer čaju, cukru a citróna, ale ide im to skvele. Mala som veľké šťastie, že som dostala izbu hneď oproti kuchynke, čiže som mala k tomuto exkluzívnemu moku VIP prístup. Navyše, strašne ma bavilo to čapovanie.

Aby som to zhrnula, na Kramáre som si neprišla po gurmánsky zážitok, prišla som rodiť a následne sa dať dokopy. Dôležitejšie ako nie príliš chutné jedlo je pre mňa, samozrejme, zdravotná starostlivosť a tú som dostala skvelú. Áno, vždy sa dá čo zlepšovať a ,bohužiaľ, za tých skoro 5 rokov sa im to v stravovaní ani o kúsok nepodarilo. Čo sa však lekárov a prístupu týka – pred tými 5 rokmi boli také priemerné mdlé halušky z prášku – bez slaniny a ešte k tomu aj studené. Dali sa zjesť, ale to bolo tak všetko. Na základe mojej skúsenosti z novembra môžem úprimne povedať, že sa vyšvihli na super poctivé bryndzové halušky z kvalitných surovín od lokálnych pestovateľov a s chrumkavou slaninkou. Ich chuť sa mi vpísala rovno do srdca. Ubehlo takmer 7 mesiacov a ja ju stále cítim. Veľmi intenzívne a živo. Je nezabudnuteľná a ešte aj dlho bude. A to je viac než len spomienky na dobré jedlo či plochú telku s Netflixom na izbe.

 Z recenzie na upratovacie služby a jedlo na Kramároch sa však vráťme späť k môjmu pôrodu. Verím, že už horíte nedočkavosťou, čo sa dialo ďalej, ako rýchlo to postupovalo, ste zvedaví na nejaké tie ,,čípkopríbehy“ či iné trapasy mne prislúchajúce. Asi vás sklamem, no nič takéto sa tentokrát neudialo. Nič som nepokazila, nič som si nestrčila do nesprávneho otvoru na tele, dokonca som aj klystír stihla načas. Ten si ma však ešte počkal.
Prešiel nejaký ten čas od podania vyvolávačky a ja som celkom intenzívnejšie začala vnímať, že sa s mojím telom niečo deje. Cítila som tlaky podobné zápalu močového mechúra. Vôbec to neboli pravidelne prichádzajúce kontrakcie. Bola to súvislá bolesť, ktorá sa však dala vydržať. Vždy, keď prišla za mnou pôrodná asistentka a opýtala sa či bolí, moja odpoveď bola niečo v zmysle: ,,Bude horšie...“ Neviem, naozaj neviem nakoľko bolestivé to bolo. Momentálne som skoro 7 mesiacov od pôrodu, ale danú bolesť, ktorú som v tie chvíle prežívala, vôbec nehodnotím ako niečo strašné či nezvládnuteľné. Skôr išlo o pocit nepohody, žiadne aúúúúúúúúúúú, skôr také jemné aú, nádych, aú. Jednoducho, niečo som cítila, ale vedela som fungovať, rozprávať sa, srandovať. A aj som zrazu mala s kým, keďže mi na izbu zavítala spolučakateľka na pôrod.
Ubytovali ju v momente, keď som sa už mohla postaviť z postele a prechádzať sa, predýchavať bolesť, ktorá sa pomaly ale isto začala vkrádať do môjho tela. Obvíjala mi brucho, kríže, podbruško. Zväzovala ma a ja som ju s radosťou prijímala. Bol to tak zvláštny pocit, no vedela som, že to je to, čo potrebujeme. Bez bolesti niet pôrodu a opačne. Nepanikárila som, nebola som v strese, práve naopak. Stále som si hovorila, že toto je ešte nič, že to  bude horšie.  Prechádzala som sa hore dole, priestoru som síce nemala veľa, ale na robotickú chôdzu v tempe to bolo akurát. Zároveň som dýchala a pozerala sa von oknom, kde už prebiehal bežný deň. Ľudia prechádzali cez priechod, utekali na autobus. Ani len netušili, že za celkom malým oknom tejto izby sa na svet prediera dieťa. Ešte však malo času. Najskôr bolo na jeho mame, aby to celé zvládla.

Spolubývajúca bola staršia ako ja a rovnako ako ja aj ona už mala jednu dcéru doma. Po úvodných vyšetreniach a čípku, ktorý taktiež dostala, sme sa dali na chvíľku do reči. Potom už však všetok svoj čas venovala manželovi a dcére v telefóne, s ktorými po zvyšok času strávenom na čakačke telefonovala. Na jednej strane si hovorím, že by mi bolo lepšie, ak by som bola sama a sústredila by som sa na svoju bolesť, ale koniec koncov, keď to hodnotím teraz, jej prítomnosť a to, že som počúvala jej rozhovor (no nedalo sa nepočúvať, keď to bol videohovor) mi pomáhal odpútavať sa od bolesti a prísť na iné myšlienky. A keď sa tak zamyslím, v podstate by mi asi ani nevadilo, ak by toho manžela mala reálne pri sebe, pretože viem, aká pomoc to pre ženu počas bolestí je. Rozumiem však, že častokrát majú rodičky v tejto fáze ukrutné bolesti, vzdychajú ako Sharapovova pri druhom sete, sú napoly holé, vložka medzi nohami... V týchto chvíľach naozaj nepotrebujú publikum.
Okolo 9:00 hodine som už bolesti pociťovala celkom intenzívnejšie. Nebolo to len také niečo, pri každej vlne som musela poriadne predýchavať. Prechádzala som sa po izbe s rukami vbok , hmkala si melódie pesničiek, ale takým tým hlbokým tónom. Neviem, v nejakom americkom pôrodnom vlogu som videla ženskú, čo sa rozhodla rodiť bez akýchkoľvek medikamentov a toto jej vraj pomáhalo na prežitie bolesti. Hmkať si tým najnižším tónom , aký váš hlasový rozsah dovolí. Jednoducho, Richard Muller štýl. Možno to aj pomáhalo a možno to bolo celé iba v mojej hlave. Prechádzanie a predýchavanie sa už stalo celkom rytmickým a pravidelným. Postupne som si zvykla na prichádzajúce vlny, už som vedela, čo s tým a ako to asi prežiť, no zrazu prišiel pocit, ktorý bol celkom iný a bolesť to nebola.
Zatmelo sa mi pred očami, trikrát sa so mnou zatočil svet a ja som si musela okamžite sadnúť na okraj postele. Aj napriek tomu, že som bezpečne sedela, mdloby neprechádzali a bolo mi nevoľno. V istom momente som sa pristihla, že si podopieram hlavu. Akoby som strácala kontrolu nad svojím telom. Slablo, bolo mi na vracanie, opúšťala ma všetka sila a ja som si bola istá, že niečo nie je v poriadku.

Ja naivka som si myslela, že tentokrát pôjde všetko hladko...