...alebo Zajtra rodím
15. november
2022 5:30 doma
Otváram opuchnuté oči, ktoré som mala zatvorené iba tak zo
zvyku. Zobúdzam sa, hoci som ani nespala. Rozsvecujem mobil, žiara mi odpáli
oči. Displej ukazuje skorú rannú hodinu. Budík ešte ani nezvonil, no ja som
(alebo si iba myslím, že som) pripravená začať nový deň. Pozerám sa von oknom.
Kde tu nejaké svetlo v bytoch paneláku oproti. Niekto možno do práce na
rannú zmenu. Tam na druhom poschodí sa možno práve chystá do školy malá Julka
na nultú hodinu, tam možno práve raňajkuje kávu s cigaretkou predavačka
z našej Samošky. Henten ujko venčí svojho stokilového psa a zase
nezodvihol výkal. Dúfam, že poobede doň stúpi. Ideálne holou nohou.
Je utorok. Meniny oslavuje Leopold. Blahoželám! Mesto sa
prebúdza do nového dňa. Pre niekoho len ďalšieho v poradí. Pre mňa nie.
Dnes sa prvýkrát pozriem do očí svojej druhej dcéry. Dnes totiž idem rodiť.
14. november
2022 11:15 nemocnica Kramáre
,,No čav, ako je na tom?“ pýtam sa vstupujúc na chodbu pred pôrodnými sálami.
,,No neviem nič nové, zatiaľ. Neodpisuje. Tak už možno rodí.“
,,Ach, ja jej tak závidím.“
Zvalila som sa do koženkového kresla, ktoré sa určite musí
nechutne naliepať na kožu, keď sú vonku štyridsiatky. Ani nechcem vedieť, koľko
rôznych spotených manželov, partnerov, frajerov čakajúcich na pôrod ich ženy
tam už sedelo. Teraz som tu ja. Takmer 70-kilová Dominika, 4 dni po termíne.
Sedím vedľa kamoškinho muža, ktorý už od rána čaká, kedy jeho žena porodí, no
rozhodol sa, že radšej počká na chodbe.
Keď mi ráno napísala, že už je na čakačke a má bolesti,
bola som práve na ceste zo škôlky. Prišla som domov a takmer som sa
zrútila, ako keby sa našou karibskou dedinou prehnalo tornádo a zmietlo zo
zeme našu chatrč, farmu na kokosy a moja mama Juanita je nezvestná. Nič
také sa ale pochopiteľne nestalo. Iba som proste ešte nerodila a niekto
iný išiel rodiť skôr ako ja a pripadalo mi to ako najväčšia
nespravodlivosť sveta. PREEEČOO? OOO, pôrodný bože, prečoooo nie ja? Prečo mne
nezačali bolesti? Prečo mi ešte neodtiekla tá prekliata voda? Prečo jej áno??
Čo som niečo robila zle? Veľa som jedla? Málo som sa hýbala? To je určite
preto, že som sa natierala olejom iba každý 25. deň, lebo som lenivá voš. Alebo
som možno nemala tak ziapať na Tamarku za to, že nechce vanilkový jogurt, ale
čokoládový, ktorý sme, samozrejme, doma nemali. A teraz sa to dieťa bojí
aj prísť na svet, lebo nechce matku ako som ja?
No ok, to už možno preháňam. Ale naozaj, pochytil ma stav zúfalstva. Zvalila
som sa na moje čitateľské kreslo vedľa knižnice a namiesto toho, aby som
svoje možno posledné voľné doobedie využila produktívnejšie, ťukala som do
mobilu, scrollovala instagram, čakala na správy od kamarátky
a lamentovala, prečo JA ešte nerodím.
K tomu všetkému mi prišla správa od ďalšej kamarátky,
ktorej kamarátka v noci porodila. No to si robíte snáď srandu? Zrazu
všetci roďte! Všetci sa proti mne spikli a rozhodli
sa, že porodia skôr ako ja. Akože momentálne mi toto moje správanie
a úvahy prídu detinské a tak trochu tamarkovské, keď chce byť vo
všetkom prvá – v jedení, umývaní zubov, obúvaní topánok, kakaní... Lenže
ja som to už tiež chcela mať za sebou. Veď ja som na pôrod čakala už od 36. týždňa,
keď som prvýkrát prišla na poradňu na Kramáre. Najskôr som dúfala, že porodím
ešte pred sviatkami, ale tak, aby som stihla tekvičkovú slávnosť
v škôlke. Nerodila som, a tak som ju stihla. SUPER. Keď sa pozriem na
fotky, kde vyrezávame tekvice, ťažko rozlíšiť moju hlavu od tekvice.
Potom som dúfala, že to bude nejaký pekný magický dátum ako že 1.11., 10.11.alebo
11.11., alebo na narodeniny mojej starkej 14.11. Akoby to malo niečo dôležité
znamenať. Akoby to malo môjmu dieťaťu zaistiť krásny chrup či prijatie na
Harvard.
Každopádne, ani jedno z týchto numerologických prianí
sa nesplnilo, žiadna zo stávok v našej rodine sa nenaplnila,veď prečo by
aj mala. Možno som si mala zavolať na TV Osem, kde by mi očistili karmické
zákutia a opľuli svätý ruženec. Neskoro, zlatá rybka, neskoro.
Našťastie, tentokrát som nebola taká pomätená a neskúšala som žiadne
modrokoníkovské overené koktejly akože ricínový nápoj. Ide o mix
ricínového oleja s marhuľovým džúsom. Hovorím vám ale, nerobte to ani vy.
Môžete tým ohroziť vaše bábätko. Jediné, čo dosiahnete, bude predčasný
klystír. Nič viac, nič menej. Tomuto
krásnemu obradu očisty som sa však chcela vyhnúť. Stačí, že ma to čaká v pôrodnici.
Ja som skôr volila cestu fyzického vyvolávania. Chodila som po schodoch nášho
8-poschodového paneláku, skákala som od rána do večera na fitlopte, kúpala som
sa vo vriacej vode. Dokonca som ešte cez víkend umyla okná. A to bol
november! Konečne sme síce videli na
ulicu, no ani to k pôrodu neviedlo.
Najviac som však dúfala, že porodím do stanoveného termínu. Fakt som dúfala, že
tentokrát to bude iné. Že tentokrát prenášať nebudem. Veď rodím druhýkrát,
a tak si zaslúžim nejakú tú protekciu. Opak bol však pravdou.
14.11. 2022, 4 dni po termíne pôrodu. Po pôrode ani chýru ani slychu, ja síce
na Kramároch, ale stále s dieťaťom v bruchu čakajúc na vyšetrenie
a rozhodnutie mojej doktorky o ďalšom postupe.
,,No čo, ako sa citiš?“ opýtala sa ma moja vyšetrujúca
doktorka, ku ktorej som chodila každý týždeň ako na hodiny hoboja. Hovorí sa,
že klavíra, ale hoboja znie menej mainstream. Moja gynekologička, nazvime ju
pracovne Saška, ma zavolala do ordinácie.
,,Myslíš psychicky?“ pýtam sa jej síce s úsmevom, no
vnútorne som bola totálne rozhádzaná. Veď moju osadu postihlo tornádo,
pamätáte.
,,No nič, pozrieme sa na to a uvidíme. Chceš zajtra
prísť na vyvolanie? Mám službu.“
Srdce mi pri hesle ZAJTRA a VYVOLANIE zastavilo
a celkom určite som prestala aj dýchať. Neviem, či niekedy niekoho
resuscitovali na koze, no nebola som od toho ďaleko. Bolo pre mňa enormne
náročné rozhodnúť sa, že zajtra je ten deň, kedy by som mala porodiť. Takto to
predsa nemalo byť.
,,No a do kedy by sme mohli ešte počkať?“ spýtala som
sa s nádejou, že povie nejaký iný deň, lebo veď predsa ja som ozaj chcela,
aby to prišlo tak normálne, nie nejakou tabletkou. Pýtate sa možno PREČO? Čo to
tak rieši? Záleží na tom? V podstate nie. Keď prídete na ihrisko plné
deti, vidíte tam Janka, Ferka, Ruženku. Dieťa ako dieťa. Žiadne z nich
nemá tri uši ani chvost iba preto, že prišlo na svet vyvolaným pôrodom.
Vďakabohu. Tak či onak, v mamičkovských a tehuľkovských (Bože, ako ja
neznášam toto prídavné meno) kuloároch kolujú reči, že vyvolávaný pôrod viac
bolí, je náročnejší, pomalšie postupuje a podobne. Neuveriteľne som sa ho
bála. Celkom určite viem, že by som toľkú bolesť nezvládla a určite umrela.
Mala som predstavu, že môj pôrod nebude bolieť. Aký nezmyselný oxymoron,
všakže... Pôrod predsa bolí. Je to taká jasná vec akože vyprážaný syr sa neje s ryžou,
ale s hranolčekmi. A ak to máte nejak inak, tak by ste mali
prehodnotiť svoje gastro návyky.
,,Uvidíme, aký bude nález,“ vyhlásila a ja som sa už
štverala na kozu. Pomenovanie ,,koza“ je mi totálne proti srsti, lebo naozaj
neviem, kde sa vzalo. Vyšetrovacia posteľ v gynekologických ambulanciách
sa mi ani zďaleka nepodobá na kozu. Jedine, že by bola pomenovaná podľa ženy,
čo na nej leží? Samozrejme, že som si to
hneď musela vygoogliť, no jediné, čo som zistila je cena takéhoto
multifunkčného ležadla. Sadnite si, stojí okolo 2 tisíc eur. Ts, také drahé
postele nemajú hocikde. Poďme ale späť k podstate veci.
Saška po svojom odbornom vyšetrení (tvárila sa pri tom veľmi
sústredene, minimálne akoby kontrolovala podvozok nejakého drahého auta)
prehlásila, že nález vyzerá veľmi dobre a som otvorená na 3 cm. Nasledovala otázka, či chcem, aby sme tomu pomohli a ja že jasnéé. Moje laické oko (OK, nie oko :D ) spozorovalo nejaký zvláštny chmat,
ktorý urobila až sa mi oči pretočili v jamkách a ja som celkom určite
v mojich útrobách zacítila centrifugu. Pravdepodobne, no nie som si teraz
istá, mi spravila Hamiltona. Nie toho pretekára F1, ktorý randí s Nicole
Scherzinger. Hamilton je hmat, pri ktorom sa jemne prstom oddelí dolná časť vaku plodových obalov od krčka maternice. Znie to ako operácia slepého čreva poslepiačky, ale v podstate ide o celkom šetrnú lekársku metódu s cieľom spustenia vylučovania hormónov, ktoré pomáhajú zrelosti a skracovaniu krčka maternice. Jednoducho – aby sa to už konečne naštartovalo. Nevyznám sa v týchto ručných prácach, ale akokoľvek jednoducho to znie, podľa výrazu v jej očiach, to ani zďaleka nevyzeralo ako vyšívanie krížikovým stehom.
Takže nález 3 cm. V tomto príbehu vám už nejdem dopodrobna vykresľovať, čo
to asi znamená. Len v skratke, pre gynekológov – začiatočníkov – chcem sa
dostať k 10 cm. To je cieľ. Hoci 3 cm sú od 10 cm dosť vzdialené,
v danej situácii to bol celkom pokrok.
,,OK, takže Dominika. Zajtra o 7:00 sa hlás na príjme.
Vypíšem ti papier, vidíme sa,“ povedala to s pokojom, akoby sme sa
dohadovali na nejakej káve v Auparku. Hlavou mi preblesklo milión otázok,
ale všetky mali spoločného menovateľa: ,,To akože zajtra vyvoláme,hej?“
,,Áno, nález je dobrý. Ak neprídeš v noci, tak zajtra
ráno určite.“
Nevedela som, čo povedať, iba že sa teším či niečo také.
Proste trapka, úplná.
Inak neviem, ako to máte vy, ale ja mám pred doktormi obrovský rešpekt
a úctu. Niečo ako pred učiteľom na základke. Niektorá z vás si možno pomyslí, že
veď som mohla odmietnuť, počkať, ujsť a skryť sa do jaskyne až kým
o ďalších xy mesiacov neporodím ako gravidná slonica. Prečo som sa
neozvala, prečo som ešte nepožiadala o vyčkanie, keď to bolo pre mňa také
dôležité... Viete vy čo? Predo mnou stojí doktorka, gynekologička, ktorá
študovala preto, aby liečila. Aby privádzala na svet deti. Aby sa starala
o ženy, ktoré nečakajú na nič iné iba na to, aby v zdraví priviedli
na svet svoje vytúžené dieťa. Ak ona na základe svojich vedomostí
a skúseností usúdila, že pre mňa aj dieťa je táto možnosť tá správna,
nebránim sa. A koniec koncov, v podstate som bola rada, že rozhodla
ona a nemusela som sa rozhodnúť ja, lebo to by pre mňa znamenalo
neuveriteľnú dilemmu. Minimálne ako keď sme vyberali dvere do bytu. Rôzne typy
kľučiek, úchytiek, tých dierok na kľúče, zárubní... Tu som mala možnosti iba
dve a ja som neuveriteľne vďačná, že moja pani doktorka rozhodla tak ako
rozhodla. Ako dôkaz mám doma krásne zdravé dieťa -- s 2 ušami a bez chvosta.
Spotenými rukami som si vzala papier a s pocitom, akoby som postúpila do ďalšieho kola Superstar, som vypochodovala z nemocnice s informáciou,
že zajtra rodím, dovidenia, môžem ísť. Ešte teraz si totálne spomínam na tie
pocity, ktoré mnou lomcovali. Stála som na zastávke čakajúc na trolejbus.
V hlave totálny mix. Čo som mala teraz robiť? To mám ísť akože len tak
domov a dať si špagety pomodoro? Poobede po Tami do škôlky? 58-my krát prebaliť
tašku do pôrodnice? O deň viac počúvať otázky: Ešte si celá? Ešte sa
gúľaš?
Stála som na tej zastávke a nevedela som, čo si počať. Všetci ostatní smrteľníci
okolo mňa si žili svoje netehotenské životy. Ponáhľali sa na vyšetrenie, študenti na
prednášku, deti s matkami do detského kútika, páriky na menučko. A ja
som sa práve dozvedela, že zajtra sem prídem rodiť. Stála som na tej zastávke ako
päť peňazí a najradšej by som im to všetkým povedala. Že: ,,Hej, pani
zlatá! Ja idem rodiť!“ No, pri pohľade na moje gigantické brucho by ju asi táto
informácia dvakrát nepotešila a hneď by zohrievala vodu a zháňala
uteráky. Našťastie, ovládla som sa a neurobila som tak. Celkom určite mi
stačilo, keď som najnovšie správy z domova a zo sveta napísala
všetkým 25 kamoškám (ktoré už mesiac so mnou sedeli na dráte a čakali na pôrod), mamine, sestre, svokre a v neposlednom rade R.,
otcovi mojich detí, ktorý bol len rád, že stihol ten Slovan vo štvrtok večer.
Z pretlaku myšlienok plných očakávania, stresu,
nadšenia, ale aj strachu ma vyslobodila sms-ka:
,,Práve porodila!“
Radosť vystriedala nervozita a panika. Až teraz som sa začala skutočne báť.
Neostávalo mi však nič iné, iba nastúpiť na trolejbus zvaný VŠETKO BUDE OK, ktorý ma vezme domov čakať na pôrod. Akonáhle som však za sebou zatvorila dvere a konečne sa
trochu upokojila, v krížovej oblasti som začala cítiť zvláštne pocity.
Staré známe pocity...
Vitajte, už som sa vás nevedela dočkať!
Pokračovanie už čoskoro 😉
Komentáre
Zverejnenie komentára