Ako prežiť (a užiť si) výlet s deťmi

Matky (a rodičia vo všeobecnosti) sa v spojitosti s cestovaním a výletmi delia na dve skupiny:

1. Áno, poďme, užijeme si to/veď to, že máme dieťa ešte neznamená, že budeme sedieť doma/dieťa        nie je prekážka/cestovať sa dá aj s dieťaťom...

2. Nie, je to zbytočné/dieťa si to vôbec neužije/je to záťaž pre dieťa/ešte je skoro/počkajme 3         
    roky/cestovanie s deťmi je náročné/neoddýchneme si/ nie je to dovolenka...

My sme stopercentne patrili do skupiny č.1. Keď som bola tehotná (a ešte dlhú chvíľu potom), plánovali sme, snívali sme, premýšľali sme o miestach, kam sa s Tami vyberieme, hovorili sme, aké to bude super, ako bude spať v kočíku, zatiaľ, čo my budeme obzerať kadejaké pamiatky, ako budeme chodiť po hradoch a zámkoch, galériách, reštikách a pod. a ako sa príchodom bábätka nič nezmení. Taktiež pri čítaní týchto riadkov cítite naivitu? Nehovorím, že sú vyššie uvedené riadky nonsens. Samozrejme, sú aj takéto prípady. My sme však iný príbeh.

Minulý víkend sme sa vybrali do Čiech. Pôvodne sme chceli ísť do rakúskeho Melku, no nakoniec sme sa rozhodli pre bratov Čechov. Bratislava – Uherské Hradište – Kroměřýž – Olomouc a späť. Tri dni, dve noci, dva hotely, niekoľko pamiatok, dobré jedlo, krásny predĺžený víkend s rodinou. Plán bol vyraziť v piatok okolo 10:00 tak, aby Tamarka cestu prespala. Keďže už má pevný režim (áno, konečne), vieme si naplánovať, kedy kam pôjdeme a čo budeme robiť. Zmena plánu nastala hneď v prvom bode programu. O 9:30 sme vedeli, že o 10:00 určite nevyrazíme, a tak som Tami dala desiatu doma, uložila som ju spať a uvarila som jej obed, ktorý mala pôvodne zjesť už niekde v ,,země českeeej“, no hups, nepodarilo sa.

Keď sme sa konečne nasáčkovali do auta, bolo okolo 13:30. Áno, aj ja cítim ten časový rozdiel medzi plánovaným odchodom a tým reálnym. No hold, keď máte dieťa, čas je len pojem. Tamarka máva ďalší spánok o 15:00, takže aspoň tak. Našťastie, skoro celú cestu prespala a my sme úspešne, bez hysterických plačov, dorazili do malebného mesta s názvom Kroměřýž. Skúste tento názov vysloviť 3x po sebe. A áno, Uherské Hradište sme pre časový sklz nakoniec nenavštívili. Ubytovanie sme mali presne v centre, rovno na námestí, čo bolo obrovskou výhodou. Jedna z mnohých rád pre vás, budúci cestovatelia s deťmi: HĽADAJTE SI UBYTOVANIE V BLÍZKOSTI CENTRA ALEBO ROVNO V ŇOM! Tento hotel (penzión alebo čo to bolo) sme si našli cez booking a bol naozaj pekný, pohodlný a cenovo výhodný. Avšak, stále je tu nejaké avšak. Pri rezervácii sme ich požiadali o detskú postieľku, čo je už v súčasnosti podľa môjho názoru štandard. V piatok ráno nám ale volala slečna řecepná, že teda prominte, ale postílka je pokažena a co s tím. No a že zavolá po tom, čo zistí jestli to pújde opřavit nebo né. ÁNO, túto správu nám oznámila v deň odchodu. Po asi hodine nám volala opäť. Postílku sa opřavit nepodařilo, ale že nám môžu namiesto klasickej izby ponúknuť apartmán s gaučami, ktoré si urobíme na postílku – toto riešenie ale napadlo nám, strašne múdrym a vynaliezavým Slovákom. Našťastie (no hlavne ich šťastie), my dvaja s R. sme absolútne nenároční klienti a zažili sme si toho s hotelmi habadej (aj horšie),  a tak sme mávli rukou, že veď nejak bude, prinajhoršom bude spať s nami.

Kroměříž

A tak sme teda zaparkovali pred ubytovaním a ja som musela Tami znovu poobliekať do všetkých mundúrov, lebo veď vonku ľuďom primŕzali sople v nose, a vybrali sme sa ubytovať. Izba (teda apartmán) bol fajn, aj keď pre mňa slovo apartmán znamená niečo iné, ale OK. Porozhliadali sme sa, vyskúšali posteľ, záchod, pootvárali všetky skrine (aj vy to robievate?), vysanytolovali dobreženie aj kľučky (áno, brávame všade sanytol, lebo niekto z našej rodiny neverí, že záchody tety upratovačky ozaj  čistia :D), prezliekli sme sa a išli sme preskúmať okolie.

Smolka bola, že Tamarka bola sviežo vyspatá, a tak sedenie v kočíku nebolo práve to, po čom jej srdce pišťalo. No lenže rodičia chceli vidieť Kroměřýž, takže musela vydržať. Teda skôr my sme museli vydržať jej mrnčanie, ktoré sa z minúty na minútu stupňovalo. Obišli sme si námestie s farebnými domčekmi, pofotili sme sa a vybrali sme sa hľadať nejakú reštauráciu, kde sa konečne najeme. Kým sme našli niečo ,,vhodné“, námestie sme obišli asi trikrát. My sme pri vyberaní reštík veľmi nerozhodní. Tá je príliš plná, tá príliš prázdna, iná príliš tmavá a tam zase páchne... Hučanie Tamarky nás ale prinútilo učiniť rýchle rozhodnutie a vybrať si. Tu by som vám rada poradila, AKO SI VYBRAŤ SPRÁVNE GASTRO ZARIADENIE pokiaľ cestujete s cca 7-mesačným dieťaťom :

večerať s dieťaťom je výzva

1. Nefajčiarske- k tomu asi niet čo dodať.

2. Gauče – aby sa malo, kde dieťa váľať, keď ešte nemôže

         alebo nechce sedieť v stoličke (kočíku).

3. Berte hračky -je však ale možné, že sa na ne dieťa 

           zvysoka vykašle.

4. Berte rožok- a ak nemáte ešte zavedený lepok, berte ho 

          aj tak. To dieťa ho jesť nebude, iba sa s ním zabaví 

          a narobí bordel. 

5. Kde nie je veľa ľudí, hluk, tma a smrad.

6. Pre dojky – reštika s nejakým kútom hanby, aby ste 

          nakŕmili aj svoje dieťa, nielen seba. AK teda nechcete 

          dojčiť na záchode (aj to už bolo)

Samozrejme, hračky aj rožok skončili na zemi a nakoniec sme sa najedli nastriedačku. Ach, nech už má aspoň 10 rokov.

Po výdatnej večeri sme sa vybrali naspäť do hotela obriadiť dieťa, nakŕmiť ho a dať spať, pretože rodičia mali plán. Tesne pod našou izbou bol pivovar, ktorý patril k hotelu a ponúkli nám drinky zdarma. Jupí. Veď sme mali 4 mobily, v nich appku s názvom Alfred (niečo ako videopestúnka), wifi...JA viem, že kopu z vás si teraz pomyslí, akí sme nezodpovední atď. atď., že necháme dieťa samé na izbe. No, ale veď by sme ju videli, a ak by sa zobudila, do 3 minút by som bola pri nej. Takže pokoj!

Tamarke sme z 2 gaučov zhotovili postieľku a po nakŕmení som sa ju snažila uspať. R. medzitým nastavoval Alfreda. Prešla hodina a Tami stále nespala a Alfred stále nefungoval. Proste sa jej nedalo, chýbala jej jej postieľka a Alfred nespolupracoval, nakoľko hotelová wifi bola na prd.

Ja som začínala mať nervy, lebo stále, keď sa mi ju už podarilo uspať, preložila som ju do jej ,,postílky“, okamžite sa zobudila, nakoľko sa tam nemala o čo zašprajcnúť. Chýbali jej rebriny klasickej postieľky. Po poskúšaní všetkých telefónov v rôznych kombináciách sme usúdili, že to proste nepôjde. Nakoniec sme tú appku skúsili na svojich telefónoch, no s dátami. Čuduj sa svete, fungovalo to. Kamera po asi 15-minútach hľadania správneho uhla nastavená, Tami spala, môžeme vyraziť. Samozrejme, ako som si obliekala nohavice, pohla sa, zobudila sa a bolo po spánku. Utekala som jej dať cumeľ, opäť spí. Vytiahla som si rifle po kolená, opäť sa pohla, je hore. Ach. Postupne sa do mňa dostával ten chrobák s názvom pochybnosti. Mám ísť? Nemám ísť? A čo ak sa zobudí? Čo ak nejak vypadne? Čo ak sa nám tie kamery zaseknú a nebudeme vedieť, že plače? Čo ak ju niekto ukradne, unesie a predá do Albánska?

hlavné námestie v Kroměříži, kde sme mali hotel

Tami opäť spala a ja som stála v strede miestnosti s rifľami vytiahnutými pod riťou. R. čakal a ja som musela učiniť rozhodnutie. ,,Neboj, veď keby niečo, si tu hneď. Spadnúť nespadne, jedine bude kričať.“ Pozrela som naňho a čakal, ktorým smerom si tie rifle potiahnem. Nakoniec som si ich natiahla a zapla a v tom sa opäť prebudila. ,,Okej, nejdeme nikam,“ vyhlásil R, ,,nemá to zmysel.“ Ale keďže viem, že R. má rád pivo a k tomu ešte takéto spešl, poslala som ho dole samého. Nech si posedí, že mne to nevadí. No a hádajte čo? Ako odišiel, Tami spala asi hodinu a pol bez pohnutia!!! Mne to ale ozaj nevadilo, že on je dole a ja na izbe. Bola som pokojnejšia. A ja viem, že o pár rokov sa už s nami (trápnymi rodičmi) ťažko vyberie do nejakého trápneho Kroměřýža :D

R. sa vrátil na izbu s chipsami a pivkom a mohol sa začať náš romantický večer na hotelovej izbe. Zapli sme si telku, nakoniec to vyzeralo na pekný večer. Keby....Keby sa Tami opäť nezobudila na to, že v izbe bliká telka. A akurát dávali niečo akčné, takže si viete predstaviť, že to v tej našej izbe vyzeralo, ako keď prídu do Serede kolotočári. Opäť som ju uspala, tentoktát som ju nechala na posteli. Po 15-tich minútach bola hore opäť. Nakoniec R. vypol telku. Zvyšok večera sme strávili na gauči, s chipsami a pivom a potme. Na jednej strane, tragické. Na druhej, strašne vtipné a komické. Záleží len na človeku, ako sa na to pozrie.

,

,Keď si vezmeš, čo máš z dnešného výletu?“ opýtal sa ma R. Kým som sa stihla zamyslieť, odpovedal si sám: ,, Hodinu a pol cesty v aute, 15-minútová prechádzka s Tamarkiným mrnčaním v kočíku, jelení guľáš s Tamarkou na kolenách a večer potme na izbe s chipsami.“
Smiali sme sa.
,,Mega výlet za 200 eur.“
Smiali sme sa ešte viac.
,,Takto som si to predstavoval. Náš večer. Že ani nebudem vedieť, kde mám pivo.“
Smiali sme sa ešte ešte viac.
,,Psst, zobudíš ju ,hryz potichšie “ upozorňovala som ho.
,,Počkaj, idem do pochrúmať na záchod.“  

Nakoniec sme si pustili hudbu a na tom gauči zaspali, až kým sa Tami opäť nezobudila, no a v tú noc bola tuším hore nonstop. Neviem či ju niečo trápilo, bolelo, alebo len proste cítila, že nie je doma a chýbalo jej jej pohodlie. Veď aj dospelým sa stáva, že sa na novom mieste nevyspia. No nie? Rozdiel je ale v tom, že kvôli tomu neplačú a nechcú prso každých 30 minút. Bola to ťažká noc a ja som sa ráno cítila ako kedysi, keď som prežúrovala celú noc a na ďalší deň som musela sedieť na morfologickom rozbore. 

raňajky

Po raňajkách, ktoré sa niesli v podobnom duchu ako večera v reštike (rozumej hračky, chrumky, rožok) sme sa rozhodli, že sa nedáme a ten Kroměříž si ešte raz pozrieme. Tami mala spať, a tak sme to chceli využiť. A dobre sme urobili. Je to ozaj pekné české mesto a vrelo vám ho na tú jednu noc odporúčame.

Nastal čas presunu do ďalšej destinácie. Olomouc je od Kroměříža vzdialený asi 40 minút, takže sme to prežili, Tami nestihla protestovať a my sme sa šťastne presunuli do hotela č.2. Toto ubytovanie bolo úplne na inej úrovni. Súčasťou bol aj wellness, ale iste pochopíte, že tam sme nezavítali. A gratulujem všetkým tým rodičom, ktorí zvládajú wellness s deťmi. V dobrom vám závidíme. Nám stačilo, že sme mali krásnu izbu, Nespresso, veľkú kúpeľnu a obrovskú posteľ.  Po počiatočnom nadšení sme sa vrátili do reality – dieťa potrebovalo najesť. Takto. Aj napriek tomu, že ju stále dojčím, Tami už konzumuje aj normálne jedlo. Nemyslite si, že som si do 4-hviezdičkového hotela s wellnessom prniesla na chrbte dvojplatničku, zeleninu a mäso. Nad tým som absolútne ani len nepremýšľala. A preto, rada č. 3 – UĽAHČITE SI TO, AKO NAJVIAC VIETE. AJ napriek tomu, že sú príkrmy z pohárikov smrť, prežili sme to nielen my, ale aj ona. Ohriali sme v horúcej vode a bolo. Žiadna veda. Snáď na nás nikto nezavolá sociálku. Ospravedlňte moju iróniu, no zarážajú ma názory niektorých mamičiek, ako svojmu dieťaťu kupovanými príkrmami a výživami ubližujem.

Olomouc

Po Tamarkinom obede nastal čas jej poobedňajšieho spánku a my sme sa vybrali preskúmať centrum Olomouca. Je to nádherné mesto s kopou kostolov, pamiatok, uličiek. Prechádzku sme si tentokrát užili, keďže Tami spala skoro 2 hodiny. Svietilo slnko a ja som konečne začala mať pocit, že sa to dá. Že výlety s deťmi sú super. Že to nie je žiadna prekážka. Tento pocit mi vydržal, až kým sa nezobudila a my sme sa chceli ísť najesť. Kým sme našli vhodnú reštiku, nerváčila a mrnčala. Vďakabohu sme niečo našli, vďakabohu tam boli gauče a málo ľudí. Opäť hračky, chrumky, rožok. Neúspešne. Ona v tom koči sedieť nebude a nebude. Po presunutí sa na hotel, sme ešte chvíľku posedeli na recepcii, kde sa Tami super zahrala, zatiaľ čo my sme si vydýchli a vychutnali si welcome drink. Musím povedať, že tentokrát jej šlo zaspávanie rýchlejšie, dokonca ju uspal R., zatiaľ, čo ja som si užívala obrovský sprchový kút s takou tou sprchou zhora. Cítila som sa ako Paris Hilton v jednom z jej prepadákových klipov. Potom som si ale uvedomila, že Paris Hilton nie som a vedľa mám dieťa, ktoré bude určite min. 5x za noc hore. No a aj tomu tak bolo. Nakoniec sme si ju nechali pri sebe v posteli.

Katedrála sv. Václava v Olomouci

Po raňajkách, na ktorých Tami neplánovane zaspala (v tom čase sme už mali byť na ceste domov), sme sa zbalili a vyrazili späť do BA. Avšak, Tami  s tým v pohode nebola. Nechcela byť opäť pripútaná a pohybovo obmedzená. Ona je totiž zvyknutá voľne sa pohybovať po byte, hrať sa celý deň, určite nie presedieť väčšinu dňa či už v stoličke, kočíku alebo autosedačke. Cesta z Olomouca do BA trvá približne 1,5 hodiny. Mne to však prišlo akoby sme šli z Honolulu.  Hodinu cesty preplakala a 30 minút pred cieľom od únavy zaspala. Bola som unavená, vyčerpaná a pravdupovediac aj trochu znechutená. Hnevala som sa a pýtala som sa samej seba: Prečo nie je Tami ako iné deti? Prečo nechce sedieť v koči? Prečo nevydrží v autosedačke? Prečo sa toľko budí? Prečo? Prečo?

Dnes, po týždni od nášho výletu, viem, že sú takéto otázky absolútne zbytočné.  Taktiež viem, že toto nebol náš posledný výlet. Áno, už to nie sú výlety, ako keď sme cestovali iba vo dvojici. Už nepôjdete kam chcete a kedy chcete , už si možno nepospíte celú noc, už sa možno nenajete v pokoji bez  dieťaťa na kolenách, pravdepodobne nebudete do rána žúrovať v miestnych kluboch a už asi neprechodíte celý deň po pamiatkach... Už nič nebude také ako predtým. Je ale na vás či sa tomuto faktu poddáte, ostanete sedieť doma, budete sa ľutovať, plakať do vankúša a závistlivo si na instagrame pozerať profily a fotky dokonalých mamičiek, ktoré cestujú kade tade po svete s ich dokonalými ,,dobručkými“ deťmi...*Alebo si dupnete nohou a stotožníte (nie zmierite!) sa s faktom, že ten výlet bude mať iné grády. Maldivy, Kroměřýž alebo hoci aj Orechová Potôň. Budete so svojimi blízkymi, vypadnete zo všednej rutiny a preskúmate ďalší kus sveta. No a na čom sa budú smiať a na čo budú spomínať tí ,,domasedi“  o takých 30 rokov?

A moja rada č.4? 

Cestovanie s deťmi nie je jednoduché, ale nie nemožné.

*Toto samozrejme neplatí v prípade finančných alebo zdravotných dôvodov