O tom, ako som si zavrela hlavu do skrinky...

Tento príbeh bol napísaný podľa skutočných udalostí. Postavy a ich mená nie sú vôbec fiktívne a naozaj existujú.

Včera sme sa s Tami vybrali do Borov (pozn. redakcie Bory Mall=nákupné centrum v Bratislave). Na tom by nebolo nič zaujímavé. Chodíme tam ako na klavír. A ešte k tomu všetkému pršalo. Ani to nie je v posledných dňoch žiadna novinka. Ale k veci.

Keďže ja auto nemám, všade sa prepravujem MHD-čkou, kde mne a kočíku ľudia  ochotne uvoľnia miesto (áno, cítiš iróniu), je viac než jasné, že sme zmokli. Teda Tami nie, tej som nainštalovala na kočík pláštenku - či správne netuším, nikdy neviem odhadnúť, ktorou stranou to mám navliecť. Podstatné bolo, že splnila účel. Ja som si ale dáždnik nevzala. ,,Veď načo, to rýchlo prebehnem, stačí mi kapucňa." Kým som sa s kočíkom dostavila na zastávku a následne zo zastávky do Borov, bola som mokrá ako myš. Na nohách som mala biele conversy, lebo veď tie sa mi hodili k oblečeniu, no je jasné, že biela už nebola biela a ktovie či ešte niekedy bude.

Keď sme sa konečne ocitli v bezpečnej náruči nákupného centra a hlavne v suchu, vybrala som sa smer- skrinky. Viete, tí čo zaparkujú v podzemnej garáži, môžu vlastne kamkoľvek prísť tak, ako sú doma. Alebo sa proste vyzlečú v aute, bundu, čiapku, dáždnik, detskú bundu, čiapku a iné haraburdy nechajú v aute a idú si nakupovať. Tí, čo prídu autobusom si buď všetky veci natlačia do tašky od kočíka, alebo musia nájsť iné riešenie. Ja som musela vyriešiť, čo s mokrou bundou a mokrou pláštenkou a Tamarkinými vecami. Skrinka je tým najlepším riešením. Je to bezplatné, priestranné (keď tak si zoberiete aj dve) a relatívne bezpečné.

,,Pohodičkáá, veď to už mám nacvičené." Tamarku som vyzliekla, jej veci sa mi zmestili do prebaľovacej tašky, moju mokrú bundu som si prehodila cez kočík, lebo veď musí vyschnúť a do skrinky som uložila jedine pláštenku, ktorá bola totálne mokrá. Väčšina skriniek bola obsadená, našla som jednu voľnú. Naťukala som 4-miestny kód, stlačila fajku a potočila kolieskom.  Ľahké ako facka. ,,Bože, ja som super."

V Boroch sme sa zdržali pár hodín, stretli sme sa s kamoškou Zuzkou a jej 2 deťmi. Dali sme detský kútik a samozrejme Starbucks a Pepco. Typické matky.  Tami si v kočíku pospala, zjedla xy chrumiek, rožok, ovocnú kapsičku a nedojčila sa ani raz. Bola spokojná. Nastal čas odchodu a my sme sa vybrali ku skrinkám po pláštenku. Tami začínala byť nervná, keďže už niekoľko hodín nemala svoju drogu, ktorú nosím pod tričkom. ,,Tíško, iba vezmeme pláštenku a ideme domov," upokojovala som ju.

Ako som sa tak blížila ku skrinkám, prebehlo mi hlavou 4-číslie, ktoré musím vyťukať. Bez problémov som si ho pamätala, keďže ten PIN tam dávam stále. Ako som pristúpila bližšie, uvedomila som si, že PIN síce ovládam, no absolútne som netušila, kam ho mám naťukať. Ktorý rad? Ktorá strana? Ktorá skrinka???!! Neprepadala som panike, veď nemôžem byť taká blbá. Vedela som, že som si vybrala skrinku vľavo v úrovni mojich pŕs. Veď sa predsa nebudem zohýnať. Skúšala som jednu skrinku, druhú, tretiu. Píp, píp. Červené svetlo. PIN nesprávny. Do rite. Alebo nesprávna skrinka? Tak ktorá to bola? Určite tu. Nie. Opäť nesprávne. Prešlo 10 minút, niektoré skrinky som vyskúšala aj 3x, niektoré som aj zablokovala a opätovné vyťukanie kódu nebolo možné.

Tamarka začala mať nervy. Asi nechápala, o čo mi ide. Nečudujem sa. Sledovala svoju zmätenú matku, ako trieska do skriniek a niečo si hundre popod nos. Vzala som ju na ruky, lebo mala v pláne opustiť kočík hlavou dole a to by mi v tejto situácii určite nepomohlo. Skúšala som opätovne aj skrinky vpravo, hore aj dole. Aj tie s nápisom ,,pokazené". Tamarka trieskala do skriniek tiež. Myslela si, že sa hráme nejakú hru. Začínala som byť zúfalá. V minulosti by som sa asi na to vykašľala, začala plakať alebo proste vzdala sa a odišla domov. Kašľať nejakú pláštenku. Kúpim ďalšiu. Mozog matky ale pracuje inak. V tom momente sa mi absolútne zatemnil a ja som automaticky až roboticky dookola vyťukávala ten PIN kód.  Všetko mám pod kontrolou. Sem tam som sa zasmiala, pozrela na ľudí, čo prechádzali okolo. Moj pohľad hovoril, že akože všetko v pohodičke, ja si tu len tak z dlhej chvíle ťukám, baví nás to. 

Tami bola stále viac a viac nervózna, potrebovala sa nakojiť, a tak som sa rozhodla, že možno, ak ju nakojím, uvoľním mlieko, čo mi zatemňuje mozog, možno si spomeniem, ktorá skrinka to bola a celé toto nezmyselné divadlo skončí. Ale kde ju nakojiť? No do kojomiestnosti na opačnej strane Borov sa mi trepať vonkoncom nechcelo, tak som si sadla na najbližšiu tyčku, trubku alebo čo to bolo a zakryla som nás dekou. Tami si 2x potiahla, stačilo jej a mňa teda vôbec neosvietilo. ,,Okej, vyskúšam ich všetky, jednu po druhej," po krátkej pauze som sa  rozhodla dať tomu znovu šancu. Veď predsa, jedna sa otvoriť musí. Medzitým mi už písal R., ktorému som sa priznala, že mám problém. Po odskúšaní všetkých skriniek som začínala premýšľať nad plánom Bé, Cé aj Dé a mne sa v hlave rodil sled krokov, ktorými som nás chcela bezpečne  a v suchu prepraviť domov.  Odídem a nechám pláštenku tam, veď je to len pláštenka. No ale vonku prší. Nevadí, zbehnem kúpiť dáždnik, Tami dám do nosiča, a keď prídem domov, zavolám na informácie, oni večer vyberajú skrinky a pláštenka bude zachránená. 

Neviem, mám pocit, že tým, ako som sa stala mamou, som sa zároveň stala odolnejšou voči krízovým situáciám. Že aj kebyže nás s Tami naháňa v džungli divá sviňa, bolo by to v pohode, len aby som jej ukázala, že to nie je problém, mama to vyrieši a ešte by sme sa pri tom aj odfotili. Mama nás zachráni. Alebo to aspoň tak bude vyzerať. Teraz ale neviem či to je správny postup riešenia problémov. 

Môj osobný vnútorný brainstorming prerušil mužský hlas: ,,Dobrý deň." Odpovedala som rovnako s tušením, že ma cez kameru uvidel SBS-kár, ktorý si asi myslel, že pácham nejaký trestný čin. Ja som  však mala iba výpadok pamäti. Prekvapivo to však nebol SBS-kár, ale náš tato, ktorý nám prišiel na pomoc. Aj napriek tomu, že som situáciu nebrala katastroficky (nemala som však od toho ďaleko), neskutočne ma potešilo, že v tom nie som sama. Veď uznajte sami, že pred divou sviňou sa dvom uteká lepšie.

R. poskúšal môj údajný PIN na všetkých skrinkách, následne sme skúšali aj iné možné číselné kombinácie, no neúspešne. ,,Si si istá, že to bolo tu vľavo?" opýtal sa ma niekoľkokrát. ,,Stopercent. Načo by som to dávala tak ďaleko. Tam ani neskúšaj," ubezpečila som ho o pravdepodobnej polohe mojej skrinky. Po 15-tich minútach vyťukávania sme uznali porážku. Najskôr sme chceli odísť bez pláštenky, no potom sme sa rozhodli požiadať o pomoc. Pri skrinkách bol totiž oznam, že v prípade zabudnutia PIN-kódu, je možné požiadať o pomoc pri infopulte. Čo ale robiť v prípade, ak človek zabudne, do ktorej skrinky si veci dal, to už nespomínali. Asi som bola prvá a po včerajšku si to tam určite dopíšu.

,,Dobrý deň, mám taký problém. Dala som si veci do skrinky, no zabudla som do ktorej. A možno som zabudla aj PIN. Alebo teda, asi som zadala iný, ako som si myslala, že zadávam," znel popis môjho problému. Teta pri infopulte sa zatvárila nechápavo (nečudujem sa jej) a vytočila technickú podporu, lebo že ona mi s týmto neporadí. Tak popravde, nečakala som, že pôjde vypáčiť všetky skrinky, aby sme našli našu bezcennú pláštenku. 

,,Dobrý deň. Mám taký problém. Dala som si veci do skrinky...." opäť som vysvetlila, čo som vykonala. Ujo na druhej strane sa pousmial a nasmeroval ma na SBS službu, kde som tretíkrát vysvetlila, že,,Dobrý deň. Mám taký problém. Dala som si veci do skrinky...." 

,,Tak to máte problém," so smiechom uznal ujo SBS-kár. Bol však veľmi milý a ochotný. Na začiatok mi položil otázky: Kedy ste prišli? Ktoré skrinky? Čo ste mali oblečené? Na základe týchto informácií ma našiel na kamerovom zázname a vyhlásil:,,Druhá sprava, tretia zdola."  Druhá sprava, tretia zdola.  Ako to, že druhá sprava? Veď nie zľava? Som už načisto osprostela? Druhá sprava, tretia zdola.Opakovala som si tieto posvätné slová, lebo ja by som bola schopná zabudnúť ich.  PIN-kód mi nepovedal. Neostávalo nič iné len dúfať, že je to ten, čo som si myslela, že je. 

Ako sme tak kráčali ku skrinkám, stúpal mi adrenalín aj tlak a búšilo mi srdce ako pred poslednou časťou Game of Thrones. Druhá sprava, tretia zdola.Druhá sprava, tretia zdola. Naťukali sme 4-miestny kód, no skrinka už bola akoby zázrakom otvorená. Tým zázrakom nebol nikto iný ako ujo SBS-kár. Bola som šťastná, no nerozumela som, prečo je to druhá sprava, tretia zdola, keď som si bola istá, že som si vybrala skrinku vľavo a v strednom rade. Niekto to musel premiestniť. Alebo si musím priznať, že zabúdam. Každopádne sa toto naše malé dobrodružstvo skončilo šťastne, ja som mala svoju  pláštenku a na záver som zakývala do kamery. Zároveň som si dala predsavzatie, že nabudúce si zapíšem nielen PIN, ale aj číslo skrinky. Pre istotu.

Bolo to také obyčajné popoludnie. V momente, keď sme s našou vyslobodenou pláštenkou na kočíku opúšťali Bory, vonku prestalo pršať..