NAŠE DOBRODRUŽSTVO NA KRÉTE...alebo Ako sa dostať z pláže do nemocnice II.

*Tento článok veľmi tesne a úzko nadväzuje na  NAŠE DOBRODRUŽSTVO NA KRÉTE I. ktorý by ste si mali určite 
  prečítať,  aby bol Váš zážitok z príbehu dostatočne autentický.

*Tento príbeh obsahuje výrazy, ktoré explicitne odkazujú na slová týkajúce sa stolice, jej opisov aj jej vylučovania. Ak Vám      čítanie takéhoto obsahu nerobí dobre alebo Vás v akejkoľvek forme pohoršuje, tu by ste mali s čítaním prestať a siahnuť po    inom žánri literatúry. Rada Vám poradím.

*Tento príbeh nie je vhodný pre citlivé povahy. 

*Koniec oznamu, poďme na to...)

---------------------------------------------------------------------------------------

A ČO BOLO POTOM?

,,Dominika!"

,,Domi!!!"

,,Dominikaaaa!"

Krik, vrieskanie, trasenie, plač dieťaťa. 

Toto je to, čo si pamätám ako prvé po tom, čo čiernu tmu vystriedalo dráždivé svetlo. Rada by som vám dostatočne opísala intenzitu a charakter zúfalého vyslovovania môjho mena, no nie som toho schopná. Nedá sa. Neexistujú slová, vety ani interpunkčné znamienka, ktoré by tebe, milý čitateľ, dostatočne sprostredkovali pocit, ktorý ma hneď po prebudení opantal. Viem to iba ja. Ešte stále, aj po takom dlhom čase, mi v ušiach rezonuje R.-ov krik a volanie môjho mena. Nikdy v živote som ho nevidela takého vystrašeného a zúfalého. Takého bezmocného. Po tom, čo som otvorila oči, uvidela som jeho tvár s očami prezrádzajúcimi zúfalstvo a následne Tamarku vrieskajúcu v postieľke.

R. mnou triasol, kričal na mňa, snažil sa ma prebrať. Ja som však absolútne netušila, čo sa stalo. V prvej sekunde po prebudení mi napadlo, že sa stal nejaký útok. Že náš hotel napadli teroristi a mňa zranili, keď som bola na wecku. Alebo že buchla nejaká bomba. Alebo prišlo zemetrasenie. Záplavy. Hocičo.

Po tom, čo som sa naspäť vrátila k sebe, som si uvedomila, že som na tom záchode odpadla a teraz sedím na posteli. Iste rozumiete, že počas toho odpadávania som akosi nestihla poriešiť to, čo sa po potrebe zvyčajne robí, a tak som tam sedela len tak, ako ma R. našiel, a potom odvliekol na posteľ.  No a tak to tam aj vyzeralo. Následne som zacítila tupú bolesť v čelovej oblasti hlavy. Pri páde som sa asi musela  udrieť o sprchový kút, ktorý susedil so záchodovou misou.

R. sa o tom, čo sa vlastne v tú noc stalo a ako ma našiel, ešte dosť dlho nechcel rozprávať. Zakaždým ma po mojich otázkach ,,Ako? Kedy? Prečo? A čo vlastne?" prerušil a trasľavým hlasom odbil, že o tom nemám rozprávať. Bol to preňho veľký šok. Ja som však veľmi zvedavá a neskutočne ma fascinuje, ako dokáže ľudský mozog vypnúť. Je priam úžasné, ako sa človečie telo bráni a zároveň v tom istom momente bojuje samé so sebou. Myslím, že akonáhle na mňa prišli bolesti brucha, kŕče a črevné problémy, moje telo s nimi nedokázalo dostatočne bojovať, a tak jednoducho rezignovalo. Zaradilo záložný zdroj. Demo verzia. Nazvite si to, ako chcete. Proste vyplo, odpadlo a odmietlo ďalej spolupracovať. Doslova sa zrútilo na zem. A ja som bola voči jeho rozhodnutiu bezmocná.

,,No išiel som do kúpeľne  pozrieť sa na teba a ty si tam..," jeho rozprávanie prerušil hlasným preglgnutím, aby potlačil plač a vlnu ešte stále čerstvých emócií.
,,Ležala si tam...vyvalená...mala si oči vykrútené...," pokračoval v opise a všimla som si, že sa mu lesknú oči. Ak si myslíte, že muži neplačú, mýlite sa. Plačú, len nie tak často ako ženy. A evidentne na to potrebujú pádne dôvody. Nie ako ženy.
Celé si to neviem ani len predstaviť. Ostal sám s Tami, ktorá nebola v najlepšom rozpoložení, ja som sa tam zrútila a on ani len netušil, čo sa to so mnou stalo. Potom ma vraj ani nevie ani ako odniesol do izby a snažil sa ma prebrať.

,,Mne je už ale dobre," povedala som po tom, čo som sa spamätala a okamžite som si pýtala Tami, aby som ju upokojila. Neskutočne plakala. Určite sa zľakla toho intenzívneho kriku. Viete čomu ale do teraz nerozumiem? Vedľa nás bola ubytovaná (asi ruská/poľská) rodina, mali sme spoločnú (naozaj tenkú) stenu aj predzáhradku. Ten krik z našej izby museli počuť až v Turecku, no naši susedia nie. Aj napriek zúfalému kriku ako z katastrofického filmu sa nikto neprišiel opýtať, čo sa stalo alebo či nepotrebujeme pomoc. Okej, bola hlboká noc, možno majú naozaj tvrdý spánok.
Po skolabovaní a spamätaní sa, som sa nejakým spôsobom umyla, dala do poriadku spúšť po hurikáne a upokojila Tami. Bolo mi super. Nič ma nebolelo, nič mi nebolo. Akoby sa ani nestalo to, čo sa stalo. Akoby to bol iba zlý sen. Halucinácia. Ja som bola OK, Tami pomaly ale isto zaspávala, no R. bol neustále v napätí, nervózny a dookola sa uisťoval či som v poriadku a či náhodou nejdem opäť odpadnúť. Mne bolo ale naozaj dobre, a tak sme všetci traja zaspali s presvedčením, že zlý sen skončil a nás čaká pokojný zvyšok noci. Mýlili sme sa.

PRÍBEH NEKONČÍ, PRÁVE NAOPAK...

O asi dve hodiny sme sa opäť zobudili na Tamarkin plač. Automaticky som si ju vzala k sebe, aby som ju nadojčila. R. sa prebudil tiež, no podľa mňa ani poriadne nespal a určite nonstop kontroloval či žijem. Sediac na posteli som Tami nakŕmila a R. som uistila, že mi je fajn.
Silou filmárskeho strihu som sa ale opäť vrátila do hororu tejto noci. Tami. Nič. Tma. R. mnou znovu silno triasol a kričal:,,Dominika!Ty si zase odpadla!"
,,Nie, veď zaspala som," presviedčala som ho, no mýlila som sa. Tentokrát som odpadla v sede na posteli s Tamarkou v náručí. Vďakabohu, že som s ňou nestála. Ja som si ozaj myslela, že som len zaspala, no opak bol pravdou. Moje telo to opäť nezvládlo a očividne so mnou nebolo niečo  v poriadku.
Neprešlo ani päť minút, čo ma R. prebudil a zrazu som v bruchu zacítila staré dobré (o slove dobré by sme mohli polemizovať) kŕče a tlaky. Do čriev mi zabodávali klince, ktoré potom točili hore dole. Jeden po druhom. Vychutnávali si svoju precíznu prácu a ja som mala čo robiť, aby som toto črevné majstrovanie predýchala. ,,Musím ísť na záchod!" okamžite som oznámila R. Tami sme,i keď proti jej vôli, museli nechať v postieľke a R. ma pomaly ale isto odprevadil tam, kam aj králi chodia sami. Tam som zanechala podľa mňa aj to, čo som zjedla na Vianoce v 2015-tom. Bolo to rýchle a intenzívne.Viac snáď o tom písať netreba.
,,Idem volať doktora. Okamžite. Toto už nie je sranda. Už dvakrát si tu odpadla a tieto hnačky..." rezolútne vyhlásil R. a zdalo sa, že nemôžem namietať. Sama som uznala, že je zle. A to znamená, že som bola na tom naozaj zle.
R. našiel telefónne číslo asistenčnej služby poisťovne, v ktorej sme mali zaplatené komplexné cestovné poistenie. Bolo približne pol tretej ráno a vedeli sme, že táto linka funguje nonstop. R. sa tam dovolal asi na druhýkrát, pánovi na linke vysvetlil kto sme, kde sme, čo sa stalo a čo mi je.
Ak by ste si mysleli, že do hodiny bol pri mojej posteli grécky doktor House, ste naivní. Rovnako ako my.
Pánovi musel R. nadiktovať všetky dôležité čísla a údaje, ktoré očividne v systéme nemali. Rodné číslo, číslo poistenia, číslo mojej podpresnky nechcete?
,,Dobře, teď vás poprosím zaslat mi kópiu vaší zmluvy o pojištení," pekne poprosil pán po tom, čo mu R. zdelil, že žiadne kartičky sme v cestovke nedostali.
Ja ležím na posteli po dvoch odpadnutiach a hnačkách, ktoré som už nepočítala, Tami nervózne mrnčí v postieľke, chce spať, R. stojí pri stolíku so zrkadlom obklopený akýmisi papiermi a tento pán Pepa na linke ho prosí, aby mu odfotil a mailom poslal kópiu našej zmluvy o poistení.
,,Následne až poté múžu začat oslovovat a kontaktovat doktori poblíž." Jasné ako facka, nie? A tak R. hľadá, pátra po tom správnom papieri. Vraj sme mali mať nejaké kartičky, no ja by som dala čestné pionierske, že sme v cestovke žiadnu kartičku nedostali. Ako však ale niekomu dokážete, že ste niečo nedostali? V takýchto veciach bývame dvakrát svedomití a zorganizovaní. Najmä čo sa cestovania týka. Dostali sme iba lajstre papierov.  Taká zmluva, hentaká zmluva. Všetko som si starostlivo uložila do jedného obalu a na druhý deň sme leteli. Kartičky som ani len nevidela.
Každopádne, odhliadnuc od kartičiek, dovolím si zafilozofovať. Žijeme v modernej dobe a človek by si myslel, že jednotlivé systémy majú prepojené. Cestovka s poisťovňou a naopak. A hľadať a diktovať nejaké čísla by malo byť to posledné, čo chorý človek pri volaní o pomoc v cudzej krajine rieši. A to nehovoriac o tom, ak je na tej dovolenke sám a je na tom o dosť horšie ako ja.
Po tom, čo zmluvu o poistení R. našiel, odfotil ju a pripojil do mailu, prišli sme na to, že do Čiech by rýchlejšie doletel grécky holub ako tento mail.
V izbe sme mali veľmi slabé až žiadne wifi, dáta tiež nič moc, a tak to trvalo celú večnosť. Tamarka medzitým od únavy zaspala v postieľke úplne sama. R. pobehoval po izbe so vzpriamenou rukou, v ktorej držal svoj smartfón. Snažil sa nájsť čo najlepší signál, aby ten prekliaty mail konečne odoslalo. Komické a zároveň tragické. Pripadala som si, ako stroskotanec na opustenom ostrove, čo sa snaží volať o pomoc. Naše SOS loď videla, no záchranné člny boli asi pokazené.
Mail sa nakoniec podarilo úspešne odoslať  a už nám neostávalo nič iné iba čakať. Čakali sme 10 minút, čakali sme 20 minút, dokonca aj 40 minút a nič sa nedialo. Strašne sa mi chcelo spať, a tak som R. nakázala nech tam už zavolá. Veď už prešla takmer hodina. Na linke nám však starý známy hlas oznámil, že doktora v našom okolí stále hľadajú a akonáhle ho nájdu, dajú nám vedieť. Človek medzičasom stihne dostať ďalší infarkt aj naň zabudne, kým mu nájdu doktora.
Po tom, čo od odoslania mailu prešla hodina,  zazvonil nám telefón. Konečne!
,,Táák, my jsme hledali lékaře ve vaší oblasti, ale bohužel nemáme k dispozici žádního lékaře na lúžko, jo? Doporučuji vám proto, aby ste zašli na nejbližší kliniku, jo?" Ja som tieto slová, kvôli ktorým sme fotili zmluvu, odosielali ju mailom z teplých krajín a následne čakali a čakali, nepočula. Zreprodukoval mi ich až R., no jeho výraz tváre prezrádzal, že s pánom na telefóne si po skončení dovolenky pivo asi nedajú.
,,Aha, aha, ehm, dobre. Okej," zneli jeho strohé odpovede.
Bola som strašne nahnevaná. Ja viem, že ľudia (a niekedy aj my) si veľa vecí predstavujú príliš jednoducho, nerozmýšľajú nad tým, aké môžu byť náročné, a že to nie je celé len tak...Lúsknutím prsta. No toto bolo už aj na mňa príliš. Ok, nemali sme kartičky. Možno sme ich ozaj niekde zapotrošili, prehliadli, bohviečo. Dobre, odfotili sme tú zmluvu. Veď som bola pri vedomí a bolo mi relatívne dobre. Ale vysvetlite mi, ako je možné, že nenašli ani jedného doktora, ktorý by ma prišiel vyšetriť? Ja rozumiem tomu, že bola hlboká noc a že môj stav nebol ani zďaleka taký vážny a všetky moje životné funkcie boli v norme, ale aj tak som bola nahnevaná. Čo ak by bola na mojom mieste 50-ročná teta Ruženka z Medzilaboriec, ktorá  vycestovala na dovolenku na Krétu sama, lebo sa práve rozviedla a chcela si vyvetrať hlavu, no bohužiaľ počas svojho pobytu dostala mozgovú príhodu. Tiež by fotila zmluvu, snažila sa skákaním po izbe nájsť signál, a potom by jej oznámili Prominte, nemáme doktořa?  Bolo mi z toho naozaj smutno a cítila som sa podvedená a sklamaná.
Netuším či sa takéto situácie stávajú štandardne a či to, že nemajú k dispozícii lekára (aj napriek tomu, že je turista poistený) je v destinácii Kréta normálne. Každopádne musím ale po celom tomto príbehu zhodnotiť, že to poistenie cez cestovnú kanceláriu nám bolo na veľké viete čo. Alebo počkať, na všetky veľké viete čo, čo som tam v tú noc nechala.

Neostávalo nám nič iné iba vziať to do vlastných rúk.

IDE DO TUHÉHO

R. sa rozhodol, že zájde na recepciu a zistí, čo a ako. Aby som nezabudla na jeden detail - R. nevie po anglicky ani Ň. On si dokonca mýli channel a chanel, a tak mi zvykne z kuchyne zakričať:,,Prepni šanel, ide slalom!" Kritická situácia ho však zmenila na lingvistického supermana. Obliekol si červený plášť a doslova letel na recepciu, aby chorej žene privolal pomoc. Ja som stále ležala na posteli, nedovolil mi ani pohnúť sa. Po tom, čo doslova dobehol späť na izbu, mi zreferoval jeho zistenia:
,,Takže, máme tri možnosti:
1. zavolajú nám doktora na izbu za 200 EUR, pričom nie je isté, že nám to doma preplatia,
2. zavolajú nám taxík za cca 30 EUR a pôjdeme do najbližšej nemocnici v Rhethymne,
3. počkáme do 9.00 rána a pôjdeme na miestnu polikliniku."

Ak vám práve padla sánka z anglozručností môjho R., vráťte si ju na miesto. Recepčná bola Slovenka. Vďakabohu. Inak neviem, ako by jej vysvetlil slová ako hnačka a odpadnutie. Zrejme by zúročil svoje schopnosti kreslenia a dramatizácie z hry Activity.
Tak čo myslíte, ktorú možnosť som si vybrala? Premýšľala som vylučovacou metódou a to v zrýchlenej verzii. Nevedela som si predstaviť, že sa v tú nekresťanskú hodinu odtrepeme  do asi 25 km vzdialeného mesta. A ešte s Tamarkou. Ani voľba 200-eurového doktora mi neprišla ako najlepšia ponuka. Navyše, ak bolo málo pravdepodobné, že nám to poisťovňa preplatí. Ja viem, pomyslíte si, ona šetrí na vlastnom zdraví. Ale v tom momente rozhodovania sa, som sa cítila naozaj dobre. Jediné, čo som chcela, bol spánok. Necítila som sa vôbec tak zle, aby ku mne musel prísť doktor za 200 EUR.
,,Nie, čosi, počkáme do tej 9-tej a pôjdeme tuto na polikliniku," znelo moje rozhodnutie.
,,Si si istá?"
,,Hej, veď mi je už dobre, čosi, 200 EUR za doktora...,"zhodnotila som držgrošsky. Áno, presne viem, čo si teraz hovoríte: ,,Ježiši, to nemyslí vážne po tom všetkom. Hlúpa je. Veď zdravie je prvoradé."
Sám človek vie ale najlepšie zhodnotiť svoj vlastný stav, pocity a zdravie. Mne bolo naozaj lepšie a nepovažovala som za potrebné volať si doktora alebo ísť do nemocnice. A tak bolo rozhodnuté.
A keď som si už bola istá, že mi je fajn a že tortúry uplynulých hodín sú už iba minulosťou, nejaká grécka karma mi dala facku a boli sme tam, kde sme začali.
,,Zase ma bolí brucho..jój...kŕče...idem na záchod..."povedala som priškrtene držiac sa jednou rukou za brucho a druhou som sa podopierala o posteľ. R. okamžite vyskočil na nohy a podopierajúc ma  odviedol na záchod. Ledva som si stihla sadnúť... Okej, čo si budeme klamať. Nestihla som. Celé toto, čo sa dialo, bolo nekontrolovateľné. Mimo mojej kontroly či rozhodnutia. Bez hanby priznávam, že som to nedokázala udržať.
Vždy keď sa niekam balíme - či už na výlet, víkend, alebo na dovolenku - R. si pribalí o 2 páry trenírok viac. To znamená, že ak ideme napr. na 7 nocí, zabalí si 9 až 10 spodkov. Ja sa mu vždy smejem, no on to s presvedčením argumentuje:,,O dve viac. Ak by som sa posral."
Na tento moment som si spomenula, keď som si na ďalší deň nemala, čo obliecť. A preto jedno z mnohých ponaučení tejto dovolenky je:,,Vezmi si aj do zásoby."

R. ma pohotovo usadil na záchod a akonáhle sa to celé spustilo a rýchlosťou blesku sa zo mňa uvoľnilo všetko napätie, znovu sa to celé vrátilo. Na hlavu mi opäť vyliali horúce olovo, ruky a nohy mi pripútali k záchodovej mise, oči previazali matným čiernym igelitom tak, aby som veci okolo videla len veľmi nejasne. Mrákoty. Mala som sto chutí zakričať ,,Už dosť, vzdávam sa, dajte mi pokoj!" Nešlo to. Všetky zmysly odišli spolu s obsahom mojich čriev. Spláchli sa. V podstate som mu tam pred očami kolabovala. Našťastie, R.-ove zmysly ani duchaprítomnosť nikam neodišli:
,,Opri sa dozadu a dýchaj!" dával mi jasné inštrukcie. Ani pri pôrode sme takto spolu nepredýchavali. Silou mocou sa snažil o to, aby som ostala pri vedomí, aby som prekonala prichádzajúce mrákoty a tú neprekonateľnú slabosť. Vtedy som ale mala sto chutí odpadnúť. Bojovať proti tomu bolo oveľa náročnejšie ako nechať sa tým pohltiť. Hlava sa mi točila, telo sa mi triaslo, R. mi dookola niečo hovoril, no ja som vnímala iba matne. Vraj si ešte predtým vygooglil, že pri podobných kolapsoch je dôležité, aby sa telo prekrvovalo. A tak mi pohotovo schytil nohy a snažil sa nimi hýbať a cvičiť. Hore-dole a medzitým ,,Dýchaj, zhlboha dýchaj!" Tamarka sa medzitým zobudila a ,chúďa malé, ani len netušila, aký horor prebieha vo vedľajšej miestnosti.
Tami má mamu. Mama má tata. Tato zachraňuje mamu.
,,Oblievaj ma vodou!" vyriekla som priduseným hlasom. Ani neviem prečo, ale to bolo to, čo som vtedy potrebovala. Oproti záchoda, na ktorom som ledva sedela, bolo umývadlo. R. ma špliechal vodou rovno z kohútika. Mrákoty postupne ustupovali, hlavu mi uvoľnili zo zveráka a ja som opäť začala vidieť a počuť jasnejšie. Jazda sa sa ale ani zďaleka nekončila, nespomaľovala, len pokračovala iným smerom. Bez varovania. Nikto mi však nepovedal, že sa mám držať silnejšie.

Slabosť vystriedal nával ťažoby na žalúdku, pocit hrče v krku a následné napnutie. A ďalšie a ďalšie. R. mi okamžite podal smetný kôš. Už len z pocitu, že idem zvracať, sa mi chcelo zvracať ešte viac. Naplo ma niekoľkokrát a ten zvuk bol otrasný. Určite poznáte ten pocit, keď to už-už ide a vlastne nič nejde. To je ešte horšie, ako keď niečo ide. Samej sebe som sa desila. Čím viac som sa počúvala, tým horšie mi bolo. Nič však zo mňa nevyšlo.
Takto zničená a vypumpovaná som tam sedela ešte pár minút. Nebolo úniku, nebolo inej cesty, iného riešenia.
,,Ideme do nemocnice, Dominika!"rozhodol R. a moje zmordované ja, teda to, čo zo mňa ešte ostalo, apaticky, no súhlasne prikývlo.



(Pokračovanie už čoskoro...)