Nákup v čase KORONY

Tento článok obsahuje názvy obchodných reťazcov a produktov, ktoré nie sú súčasťou žiadnej reklamy.


No tak som sa vám po dvoch mesiacoch vybrala do Tesca. Naposledy som tam bola ani nepamätám. Myslím, že sa písal 10. marec 2020 p.k. (pred koronou).  Vtedy, keď si ľudia ešte podávali ruky, pobozkali sa na líce, smiali sa do ksichtu, zo zápachu úst tipovali včerajšiu večeru chemikára, odkašľali si bez výčitiek a nebáli sa rožkov z voľného predaja.


4 kajzerky, bambusové výhonky a sójová omáčka.


Nie, to nie je náhodný generátor potravín. Takt nejak znelo heslo včerajšej misie a ja som sa na ňu poctivo pripravila. Za zvukov dramatickej hudby som si nasadila čierne rúško, zbalila rukavice a išla som. Nechápem prečo, ale bola som v strese, ako keď som išla prvýkrát (aj posledný) do solária. Akoby všetci vedeli, že som tam dávno (alebo nikdy) nebola a že vôbec netuším, čo sa má v tom obchode robiť a ako sa správať. Mám sa vyzliecť celá (hovorím o tom soláriu :D)? A ako sa to zapína (stále solárium)? A čo keď sa to zasekne a ja budem kričať o pomoc a skončím ako to dievča vo filme Nezvratný osud?
Bála som sa, že ak niečo pokazím, skočí na mňa hygienik Úradu verejného zdravotníctva a premiér o mne napíše status.

Hneď z príchodu som dostala dávku dezinfekcie a snažila som sa tváriť, že viem o čo ide, veď toto zažívam každý deň, nie som tu nová, pohodička, ja dobre viem, čo to striekate, milá moja. To je dezinfekcia, to poznám 😄.
Len čo som vošla medzi regály a ľudí, sadol na mňa zvláštny pocit. Zavalil ma obrovský bager, čo do mňa zaboril tú železnú lopatu. A hrabal a hrabal. A čím viac hrabal, tým som sa viac a viac prebárala do hliny, hlboko do zeme, možno až pod tie litosferické dosky, kde aj červíky dávali líškam dobrú noc. Bol to pocit, že sa stopercentne udusím. Toto je určite klaustrofóbia. Rúšková klaustrofóbia. A keď sa nikto nepozeral, niekde medzi vložkami a rezanými tulipánmi, som si ho stiahla a potajomky sa nadýchla toho Tesco Value vzduchu. Previnila som sa voči nariadeniam, viem. Kričte na mňa, hnevajte sa, upáľte ma na hranici, udajte ma orgánom. Som vinná, vaša ctihodnosť! Mňa ale čakala náročná misia. A tak bol inštinkt prežitia silnejší ako ktorákoľvek autorita. A na to sa nejaký paragraf určite nájde, či?
Nadýchla som sa raz, dvakrát, trikrát a potom som ďalej pokračovala  v nákupe, ktorý som ešte ani poriadne nezačala. Kade som chodila, všade na mňa vyskakovali samé oznamy, tabuľky, výkričníky, stopky, opatrenia, obrázky čistenia rúk, upozornenia, všade samá červená, do toho zvukové hlásenia, pípanie čistiaceho stroja,gongy, tamtej panej spadli kľúče, štrnganie, vrčanie ventilátora, oznamy zákazníkovi nech som ohľaduplná, najmä k seniorom. Bože seniori, kde ste, hlavne sa mi vyhýbajte nech vám neublížim. A vlastne, nie som tu v nesprávnom čase? Upozornenia, hlásenia, brokolica len za 99 centov. Moja hlava sa zmenila na jednu veľkú audioschránku. Bez priečinkov, mixnuté jedno cez druhé, len s obmedzenou kapacitou pamäte. Operačný systém zlyhával, potreboval preinštalovať.

Zmätene a rýchlym krokom som chodila od regálu k regálu, spotenou rukou pevne zvierajúc košík, ktorý predo mnou držalo asi milión ľudí, v hlave som počula tikanie časomiery, akoby mal obchod vybuchnúť, ak tie poondiate výhonky hneď nenájdem. Samozrejme, že som nenašla. Nie som predsa Maruška, čo v januári pozbierala plný košík malín. Nevadí, idem ďalej. 4 kajzerky, vezmem 5, pre istotu. Postupujem do ďalšieho levelu - sójová omáčka.
V Tescu bol vždy stojan s čínskymi a podobnými vecami. Chodím, hľadám vo všetkých pultoch. Nič,nevadí,prejdem ešte raz. Čítam, pozerám, nič. Tak ešte raz a pokojne, Dominika. Toto nie sú Nákupné maniačky. Stále nič. Som blbá alebo slepá? Mám to rúško aj cez oči? Alebo žeby kvôli korone zrušili v Tescu regál s čínskymi surovinami?A čo keď tie omáčky proste ostali visieť niekde na colnici?
Po asi 10-tich minútach pátrania a rozprávania sa samej so sebou, že teda asi ich fakt nemajú, veď som hľadala všade, som to vzdala a vzala sójovú od Vítany - československá čínska sójová omáčka. To vám je podarená cezpoľná gastrosituácia. Veď čo, aspoň konečne aj ja podporím československý trh. 

Keď už som sa konečne vrátila na zem aj Zem, hlava sa mi dotočila a svet som začala vnímať jasnejšou optikou, zosumarizovala som si nákup. Z 3 vecí som naozajstne kúpila jednu - kajzerky. S povzbudením, že lepšie ako nula, som sa vydala k pokladniam. Keď som však videla tie zástupy ľudí - každý na svojej značke oznamujúcej dvojmetrové odstupy - spomienkami som sa vrátila do škôlky. Hrávali sme také včielky. Každe dieťa si malo zastať na svoju značku a čakať. Tak nejak som sa cítila. Počas vyčkávania na posunutie sa na ďalší kvietok, som náhodne (hej, vždy je to náhodne) začula rozhovor mladého páru. Slečna sa naozaj úprimne tešila z sms-ky svojej kozmetičky, ktorá jej dala termín na nechty. Niekto sa teší na nechty, ja na ihriská. Alebo na Pepco. Pepco aj ihriská. Potom som pozrela na tie svoje nechty a usúdila som, že ešte šťastie, že mne kozmetičku netreba a ten storočný lak si odlakujem aj sama. 
Pán predo mnou sa konečne posunul k pásu a začal si vykladať tovar. Tak som sa zamyslela, či je už ten správny čas pristúpiť bližšie. Píšu dva metre. Čo ti ja viem? Ja poznám 30 cm podľa pravítka zo školy a 1 meter podľa toho krajčírskeho metra.Tak som tak pozerala na tú zem a sedliackym rozumom premeriavala, či budem dostatočne ďaleko, ak urobím ešte dva kroky. Zároveň som sa snažila odkukať, čo robia ľudia vo vedľajšom rade, no tiež vyzerali, že boli na maródke, keď sa v škole preberali metre a centimetre. Nakoniec som sa so stiahnutou riťou pohla a nikto nič. Nikto nenamietal, pán predo mnou neprotestoval, pokladníčka mi nevynadala a hygienik ÚVZ SR stále neprichádzal, takže to vyzeralo, že sa blížim k dokončeniu svojej misie.
Keď som už s úľavou za ten mega nákup konečne zaplatila, očami som zablúdila k regálu tesne oproti pokladniam. Myslela som, že mám nejaké postšokové vidiny. Pozrela som tým smerom ešte raz a doslova na mňa vyskočil sortiment ázijskej kuchyne. Rezance, koreniny, dochucovadlá, konzervy...a neuveríte - aj sójové omáčky. A ako som tak zaostrila, uvidela som medzi nimi aj také tie pravé čínske s čínskymi znakmi a celé to bolo také naozajtne čínske. Smiali sa mi do očí, že tu sme ty hlupaňa. Celý čas sme boli priamo tu. 
Ako som spotená až za pätami hľadala tú sójovú omáčku, celý čas som ju mala doslova za chrbtom. Ten regál stál medzi jednotlivými oddeleniami, no ja som ho niekoľkokrát prehliadla. Bol tak blízko a predsa tak ďaleko. Zmizol mi pred očami, keďže som ich mala zaslepené niečím, čo len ťažko pomenovať. 


Za posledné týždne sme zo svojho života eliminovali akékoľvek rušivé elementy, ktoré sme predtým nepovažovali za rušivé, ale tvorili normálnu súčasť nášho žitia. Nadmerné osvetlenie, návaly zvukov, zmes rytmov, zmeny svetiel, obchod za obchodom, kávičky, veľké množstvo ľudí na 1 m štvorcový, kultúrne podujatia, mestská hromadná doprava atď. Náš mozog prepol z režímu jadrovej elektrárne na trojkolku 2-ročného dieťaťa s ďalšími desiatimi pomocnými kolieskami. Uskromnili sme sa s pohľadom na pole medzi Stupavou a Zohorom, letenky sme vymenili za bicykle, tepláky vstali z mŕtvych, vzácnymi sa nám stali online nákupy s poštovným zdarma, blahorečíme Viber, Messengre či Whats up - len aby muž videl svoju ženu, čo mu práve porodila prvorodeného syna. Hľadáme tie správne slová, aby sme našim deťom vysvetlili prečo sú ihriská zatvorené, z rodičov sa zo dňa na deň stali učitelia, z lekárov hrdinovia a zo seniorov ohrození, hotely a internáty sa zmenili na karanténne strediská, namiesto divadiel a kín je každodenným highlightom tlačovka premiéra, Netflix za 7 EUR mesačne či 10 livestreamov o varení, cvičení či čítaní kníh, ktoré sami máme vo svojich policiach. Vrátili sme sa k počiatkom, aby sme získali späť našu budúcnosť. Zdá sa, že nám život uberá, no len po čase uvidíme, koľko nám toho v posledných mesiacoch dal.

Hoci sme na pol tváre zakrytí, ešte nikdy sme neboli takí odhalení.
Nahí stojíme uprostred skúšky, na ktorú nás nikto nepripravil. Ale my sa učíme. Kúsok po kúsku  si znovu obliekame jednotlivé časti oblečenia, aby sme mohli dostať naše životy späť. Aby sa aj doposiaľ bežné činnosti nezmenili na niečo vzdialené,  aby 2 metrové vzdialenosti medzi ľudmi ostali len súčasťou matematických úloh v učebniciach, aby sme sa pri každom voľnom nádychu nemuseli skrývať medzi tovarom v regáloch obchodov, aby sme s pokojom a bez strachu o svoje zdravie nakupovali kajzerky a sójové omáčky...

Aby bolo všetko tak ako predtým. 
A bude vôbec?

Uvidíme.








Komentáre

Obľúbené príspevky