COMEBACK na Kramáre časť II.
...alebo Stále nerodím
14. november 2022 13:00 doma
Či som už niekedy v živote čakala na dopravný prostriedok, ktorý ma niekam odviezol, na jedlo, ktoré ma zasýtilo k blaženosti, na výplatu, po ktorej som (aspoň na chvíľu) mala pocit, že kúpim štvrť jachty na Mykonose, alebo na letné prázdniny, vždy bol na konci čakania krásny pocit spokojnosti. Čakať na pôrod je však iné. Čakám na hodiny bolesti, kŕčov, ťahania, na zavádzanie klystíru, pichnutie epiduralu, na náročné tlačenie... Ako druhorodička som už cca vedela, čo príde, prvorodičky čakajú na totálne neznámo, o ktorom iba čítali a počuli viac horory ako romantické príbehy plné radosti. Niekde som čítala, že čakanie na pôrod je ako čakanie na návštevu – neviete kto príde, kedy a ako dlho ostanú. Tak asi tak. V posledných dňoch som si každý večer líhala s pocitom, že toto je ono, táto noc bude TÁ a keď nebola, každý ďalší deň som sa vzápätí bála, že porodím v Tescu medzi cestovinami a ryžou alebo v 21-ke smer Bory Mall. Taký extrém však nebol môj prípad.
Zvyšok dňa som teda strávila pozorovaním samej seba a len čo prišla akákoľvek zvláštna boliestka, tlak či záchvev v mojom lone (zbožňujem slovo lono), hneď som písala R., že asi je to ono a niečo cítim a že v žiadnom prípade dnes nemá povolené pivo. Ani NEALKO! Nie, mne je jedno, že tam je 0% alkoholu, proste nič, stoj nachystaný pri aute do rána. Rodíme! Ale nie, až taká hysterická som nebola. Ja som si ale fakt myslela, že do rána to nepotiahneme, veď už som začala niečo cítiť. Na jednej strane som bola, že OMG asi rodím, bojím sa, ale na druhej, že OMG, asi rodím a metaforicky som skákala od radosti. Čo vám poviem, jeden veľký guľáš emócií.
Pomedzi tieto stavy som ale musela riešiť aj život, ktorý išiel ďalej a netočil sa iba okolo môjho cervikálneho skóre. Nemohla som len tak sedieť a klepkať o stôl prstami. Stále tu bola moja Tamarka, ktorú som musela ísť vyzdvihnúť zo škôlky a návšteva, ktorú som večer očakávala. Mali ma totiž prísť pozrieť moje dve kolegyne, kamarátky.
Ešte v to poobedie som si od pani učiteľky v škôlke a niektorých mamičiek poslednýkrát vypočula obligátne otázky, ktoré prídu, keď človek vidí tehotnú. Áno, ešte som tehotná, ale zajtra už snáď nebudem. S Tamarkou som ešte podstúpila jeden adrenalínový zážitok, aby som náhodou nemala nízky tlak. Napiekli sme cookies. Akákoľvek práca v kuchyni s ňou je totiž jedna obrovská skúška odvahy. Zbožňuje jesť surové maslo, vajcia, múku, ideálne všetko naraz, rukami a veľa. Ale o tom možno inokedy. Určite vás momentálne nezaujímajú prapodivné chúťky mojej 4-ročnej dcéry. Každopádne, ja sa naozaj čudujem, že som pri tom pečení od nervov neporodila. Druhé dieťa si môže do životopisu rovno napísať, že je odolné voči stresu a vypätým situáciám.
Veľmi som sa tešila, že ma prídu pozrieť moje milované kolegyne. Aspoň sa rozptýlim a zabudnem na to, čo ma zajtra čaká, hovorila som si. Ibaže by nie. Nezaujímalo ich nič iné iba to, čo cítim, ako to zajtra bude, čo ma čaká a ako to, že sa tá hlava dieťaťa prepchá cez ten malý otvor. Čo vám poviem, bola to tá najmenšia neplánovaná baby shower na svete. Jediný balón na party som bola ja a namiesto poschodovej ružovej torty boli na stole cookies s lentilkami, ktorých sa nedotkol nik iný iba Tamarka. Sľubujem, že ďalšiu baby shower dám už ,,na Dominiku“ , ale Cibulkovú.
Mala som sto chutí zavolať na novorodenecké: ,,Haló, dobrý deň, chcela by som reklamovať toto dieťa. Ja som si objednala čisté a voňavé. Za rýchle vybavenie vopred ďakujem.“ Napriek všetkým patáliám, prekážkam a nástrahám som však túto prekérnu situáciu dobojovala a dieťa bolo konečne v čistote a suchu. Odľahlo mi. Iniciačný proces matky som zvládla. Cítila som sa ako Micuš Kouková, keď zvládla level čínsky múr a mne sa mohli otvoriť ďalšie úrovne. To som však ešte nevedela, čo má to moje novonarodené dieťa pre mňa nachystané. Rozhodla sa, že prvú noc svojho života spať nebude. Ale to už je iný horor. Vráťme sa späť na začiatok.
Keď som si konečne 14. novembra, pobalená, obriadená, ľahla do postele, s pribúdajúcou hodinou priamo úmerne klesala moja nádej na nevyvolávaný pôrod. Lenže ja som po ňom tak volala. By the way, po slovensky mimochodom...Toto tehotenstvo bolo iné. Bolo fyzicky veľmi náročné. Okrem tradičných tehotenských záležitostí, ako ťažkopádne pohybovanie, žalúdočné problémy, zápchy atď. ma trápil môj syndróm nepokojných nôh. Ak to niekto náhodou máte, ani vám nemusím hovoriť, ako strašne som trpela. V tehotenstve sa totiž táto moja diagnóza späťnásobila. Predstavte si, že si konečne po celom dni ľahnete, no vtom to príde. Mravčenie, trhanie, hlodanie, bodanie, ťahanie...nazvite si to, ako chcete. Nenormálny pocit nepokoja v nohe, niekedy v oboch, niekedy dokonca aj v rukách. Akoby vám niekto neustále stláčal nohy a ruky a vy sa neviete z tohto pocitu vymaniť. Syndróm nepokojných nôh je neurologické ochorenie, ktoré som konečne začala riešiť po prvom pôrode. Brala som na to lieky, ktoré mi veľmi pomohli a symptómy zmizli. Počas tehotenstva som ich však musela vysadiť a nahradila som ich dosť veľkou dávkou magnézia. Ani tá však často nezabrala, a tak som mala pri uspávaní Tamarky pocit, že olúpem od nervov stenu. Je to taký zvláštny nepopísateľný pocit, kedy musíte neustále hýbať a naťahovať nohami, lebo ak nie, cítite nepokoj. Jediné, čo na to zvyklo pomôcť boli studené obklady alebo vydržať. Normálne zaťať zuby a prečkať ten nechutný pocit. To sa však fakt nedalo. Noha mi okamžite vystrelila a bola som tam, kde som začala.Toto ochorenie nemá doposiaľ zistené príčiny. Je pravdepodobne geneticky podmienené, čo aj môže byť pravda, pretože ním trpí aj moja mamina. Tak asi niečo na tom bude. Našťastie, po pôrode je to oveľa lepšie a príznaky sa objavujú iba keď som naozaj unavená. Čo akože som bola permanentne, takže si to viete predstaviť.
Druhá vec, ktorá sa v tomto tehotenstve prehrotila z nuly na level päťsto bolo pálenie záhy. Ak by sa ma niekedy niekto opýtal, či ma páli záha, bola by to pre mňa rovnaká otázka, ako že akej farby je duša alebo z akej múky sa robia pirohy. Kokso, a robia sa vôbec z múky? To už jednoduchšie nakreslím bermudský trojuholník ako popíšem, čo je záha. Je to pre mňa totálne abstraktný pojem. Ja nie som nejaká medicínsky znalá, mám napozeraného Doktora Housa aj Ordináciu v ružovej záhrade, mala som biológiu na strednej, sledovali sme nezmara aj červenoočko, ale na záhu si naozaj nespomínam. V živote som žiadnu záhu nemala alebo teda mala, každý ju má, všakže, lenže ja som ju nikdy necítila. Všetci o nej hovoria ako o zlatej žile (ani tú som nikdy nemala, dúfam, že ani nikdy mať nebudem) a ja som nikdy nevedela, o čom to hovoria. Už len to slovo ZÁ-HA je divné, no nie? Také totálne vymyslené. Náhodný generátor slabík. HÁ-ZA. ZÁ-HA. Určite je maďarského pôvodu. Mědunk haza, lebo páli ma záha. To by šlo. (pozn. megyunk haza=poďme domov)
Tak či onak, prišiel na psa mráz a v jeden krásny večer som zacítila oheň na hrudi a veru nebola to láska ani prieduškový záchvat. To je to pálenie záhy. Ten pocit, kedy mám sto chutí povolať dobrovoľných hasičov z Krupiny, len aby uhasili ten neuveriteľný oheň v mojom pažeráku...neprajem vám ho. Trpela som a trápila som sa až do momentu, kedy som sa s týmto problémom zdôverila Saške (pozn. Saška=moja doktorka), ktorá mi hneď okamžite a pohotovo predpísala zázračné lieky. Tie všetko vyriešili a ešte v ten večer som ju velebila a myšlienkovito vznášala na horu Hippokrata za tento úžasný lekársky počin. Vďakabohu, odvtedy som už žiadne pálenie záhy nezažila a ja dúfam, že ani nezažijem.
Problém č. 1257, ktorý ma sužoval približne od 4. mesiaca tehotenstva, bola bolesť sedacieho nervu/svalu, ani srnky netušia, čo to vlastne bolo. Vždy keď som sedela dlhšiu dobu a následne som sa išla postaviť, neuveriteľne ma zabolel zadok. Akože nie to miesto, odkiaľ vylučujete, ale ritná polovica. Častokrát až tak, že som sa nedokázala postaviť, pretože čo i len malý pohyb mi spôsoboval bolesti. A tak namiesto toho, aby som sa uvoľnila z bolestného zovretia, ostala som nehybne ležať. Bola to neuveriteľná bolesť. Dokonca to dospelo až do štádia, že som začala hľadať fyzioterapeutku a masérku. V mojich 32 rokoch som bola prvýkrát v živote na masáži – ako tehotná. Po hodinovej tortúre som zistila, že masáž vôbec nie je taká, ako vyzerá na obrázkoch, a že teda nič pre mňa, keďže som odišla viac ubolená, ako som pôvodne bola. Tá jedna jediná masáž, pochopiteľne, môj problém nevyriešila. Ostávalo mi jediné – cvičiť. Hádajte koľkokrát počas tehotenstva som cvičila? No, hanbím sa sama pred sebou, aj pred vami. Cvičila som presne RAZ! Jeden jediný raz, kedy som si na youtube zapla nejakú tehotenskú feelgood jógu a snažila sa dýchať ako pani na videu, ktorá bola síce tehotná, ale jej výraz hovoril, že je v 9. mesiaci totálne ready zabehnúť aj košický maratón. Ja som bola rada, že som sa postavila z gauča. Naozaj, tak zlé to bolo. Uznávam, plakala som nad rozliatym mliekom. A tak ako dnes ľutuje, že som počas štúdia výšky v lete neodišla niekam na Fiji umývať slonom nohy, tak dnes ľutujem, že som sa viac nevenovala svojmu tehotnému telu. Mala som cvičiť, no keďže som lenivá hnida, doplatila som na to. A tak, milé moje, cvičte!
Čiže, ak si dáme do trojčlenky toto nádherné kombo: syndróm nepokojných nôh, pálenie záhy a seknuté ritné svalstvo, umocnené absenciou akéhokoľvek cvičenia plus druhé tehotenstvo krát dieťa v domácnosti, nemusíte byť dobrý Will Hunting, aby ste pochopili, že som bola jedna troska. Pochopiteľne som to všetko chcela mať za sebou. Preto bolo pre mňa celkom normálne, keď som s prvým dňom nástupu na materskú (čo je mimochodom 4 týždne pred termínom pôrodu) očakávala pôrod každým dňom. Toto tehotenstvo bolo vplyvom všetkých tých zdravotných patálií naozaj fyzicky tak náročné, že som mala niekedy sto chutí si urobiť taký home-made cisársky rovno v obývačke.
15. november 2022 05:30 doma
Chladné novembrové ráno, všade tma. Zapla som kanvicu, že si urobím kávu. Bude to ťažký deň. Veľa roboty. V diári pôrod. Do večera budem hádam hotová. Fajront. Chcela som sa aj naraňajkovať. Veď raňajky robia šampióna a ktovie, kedy najbližšie budem jesť znovu. Najskôr som sa však potrebovala nachystať. Akože nepredstavujte si to tak, že som si urobila rannú rutinu s retinolom a cleanserom. To som už niekoľko mesiacov ignorovala. Proste som si umyla zuby a tvár, začesala vlasy, ktoré som si večer pred umyla a išla tak spať. Obliekla som si najlepšie oblečko – asi jedno z dvoch, ktoré som ešte obliekla a bolo to. Tamarka spokojne odfukovala v našej posteli, akoby sa jej v ten deň ani nemala narodiť sestra. R. práve zvonil budík. Natierala som si chlieb, keď som začula prichádzajúci výťah. Hoci bolo ešte dosť času, prišla babka, ktorá mala odniesť Tami do škôlky.
Prebrodili sme sa rannou tmou, v chladnom novembrovom vzduchu bolo počuť iba ozveny koliesok kufra pripomínajúci dovolenku. Sadli sme si do auta, kde sme boli konečne len my dvaja. Pôvodcovia všetkého toho, čo sa dnes udeje. Konečne som sa mohla totálne opustiť. Poslednýkrát a poriadne. Neskutočne som sa rozplakala. Asi ako keď v druhom kole (UŽ!) Superstar vypadol Miro Jaroš. A to aj napriek tomu, že to Boro Boro zaspieval tak parádne. Veľmi som si vyčítala, že som mu neposlala aspoň jednu jedinú sms. Možno by ho zachránila a vypadol by Róbert Mikla, ktorý aj tak v ďalšom kole radšej odstúpil. Vraj mal alkoholické problémy, ale ja si myslím, že vedel, že mal radšej vypadnúť on a nie Miro Jaroš a celé ho to tak zožieralo, že skončil. Deň po jeho vypadnutí, pamätám, že bola nedeľa, čo je už samo o sebe dosť depresívny deň, bol prázdny a ani to pečené kura nechutilo, ako malo. Veľmi ma to vzalo, asi aj preto, že som súcitila s Adelou, s ktorou vraj boli do seba, no to som ešte netušila, že by skôr vytvoril pár s jej moderátorským kolegom a že ona vytvorí pár s niekým iným v celkom inej show a o niekoľko rokov neskôr s niekým úplne ďalším zase z tejto show. Život. Adele aj Mirovi fandím stále, aj keď nie sú spolu, hlavne že sú šťastní. Koniec koncov, aj keď tento chlap s vlasmi a la izraelský kohút nevyhral, je späť v mojom živote. Síce už v inom žánri, ale aj to sa počíta. A Robo Mikla? Kde je Robo Mikla? Hááá? No vidíte. Škoda každej poslanej sms-ky.
V tom aute som dala zo seba von všetok stres, paniku, hnev samej na seba, výčitky, pocity nespravodlivosti, všetky básnické otázky, na ktoré niet odpoveď. Hoci ma R. počúval, išlo skôr o rozhovor mňa samotnej so sebou. Chcela som sa sama so sebou pozhovárať a dohovoriť si. Vynadať si. Posťažovať sa. ,,Nechcem tam ísť s týmito pocitmi strachu, chcem sa tešiť a ísť tam pozitívne naladená.“
ja a moje oči ako dôkaz |
O pár sekúnd sa už predo mnou týčila obrovská zanedbaná budova. Do skorej rannej tmy svietili svetlá za oknami, kde sa diali veľké veci. Hoci boli Kramáre pre mňa známe miesto, to čo sa malo v nasledujúcich 24 hodínách odohrať, som pociťovalo ako totálne neznámo. Myslím, že či už žena ide rodiť svoje druhé alebo piate dieťa, stále pociťuje istý nápor adrenalínu. A to je úplne v poriadku.
Komentáre
Zverejnenie komentára