COMEBACK na Kramáre časť II.

 

 ...alebo Stále nerodím



14. november 2022                             13:00    doma

Milé Bravíčko. Jsem Dominika a jsem těhotná, páč mám jednou votázku: Ako sa čaká na pôrod?

Viem, ako sa čaká na vlak či autobus, alebo na bu bo nam bo vo food courte. To stále dostanem infarkt, keď začne pípať ten alarm.
Či som už niekedy v živote čakala na dopravný prostriedok, ktorý ma niekam odviezol, na jedlo, ktoré ma zasýtilo k blaženosti, na výplatu, po ktorej som (aspoň na chvíľu) mala pocit, že kúpim štvrť jachty na Mykonose, alebo na letné prázdniny, vždy bol na konci čakania krásny pocit spokojnosti. Čakať na pôrod je však iné. Čakám na hodiny bolesti, kŕčov, ťahania, na zavádzanie klystíru, pichnutie epiduralu, na náročné tlačenie... Ako druhorodička som už cca vedela, čo príde, prvorodičky čakajú na totálne neznámo, o ktorom iba čítali a počuli viac horory ako romantické príbehy plné radosti. Niekde som čítala, že čakanie na pôrod je ako čakanie na návštevu – neviete kto príde, kedy a ako dlho ostanú. Tak asi tak. V posledných dňoch som si každý večer líhala s pocitom, že toto je ono, táto noc bude TÁ a keď nebola, každý ďalší deň som sa vzápätí bála, že porodím v Tescu medzi cestovinami a ryžou alebo v 21-ke smer Bory Mall. Taký extrém však nebol môj prípad.

Ak ste čítali predošlú časť tohto napínavého a pre mňa nekonečného príbehu, určite viete, že hlavná hrdinka bola pôrodnou babicou poslaná späť do svojej jaskyne, aby tam pri ohni vyčkala na pôrod. Ak sa nič cez noc neudeje, má sa ráno hlásiť na príjme v nemocnici Kramáre. Vyzeralo to však, že skôr opäť vyhynú mamuty, ako ja porodím.
Keď som sa toho 14. novembra vrátila domov z kontroly a všetkým fanúšikom www.dominikaestenerodi.sk som rozposlala najnovšie správy, začala som cítiť zvláštne bolesti. Tak divne ma boleli kríže aj spodná časť brucha. ,,To nemôže byť tá ranná káva v spojení s jogurtom...“ rozmýšľala som, či je táto bolesť tráviaceho pôvodu. Nebola. Tak som si sadla a čakala, a preciťovala. Snažila som sa prísť na to, či si ju iba namýšľam, alebo je reálna. Proste psycho. Stiahla som si aj tú preslávenú aplikáciu, čo počíta rozdiel medzi kontrakciami, no po hodine sedenia a feelovania, som zistila, že nič nefeelujem, a tak si ani nemám čo stopovať. Škoda appky v mobile.

Zvyšok dňa som teda strávila pozorovaním samej seba a len čo prišla akákoľvek zvláštna boliestka, tlak či záchvev v mojom lone (zbožňujem slovo lono), hneď som písala R., že asi je to ono a niečo cítim a že v žiadnom prípade dnes nemá povolené pivo. Ani NEALKO! Nie, mne je jedno, že tam je 0% alkoholu, proste nič, stoj nachystaný pri aute do rána. Rodíme! Ale nie, až taká hysterická som nebola. Ja som si ale fakt myslela, že do rána to nepotiahneme, veď už som začala niečo cítiť. Na jednej strane som bola, že OMG asi rodím, bojím sa, ale na druhej, že OMG, asi rodím a metaforicky som skákala od radosti. Čo vám poviem, jeden veľký guľáš emócií.

Pomedzi tieto stavy som ale musela riešiť aj život, ktorý išiel ďalej a netočil sa iba okolo môjho cervikálneho skóre. Nemohla som len tak sedieť a klepkať o stôl prstami. Stále tu bola moja Tamarka, ktorú som musela ísť vyzdvihnúť zo škôlky a návšteva, ktorú som večer očakávala. Mali ma totiž prísť pozrieť moje dve kolegyne, kamarátky.

Ešte v to poobedie som si od pani učiteľky v škôlke a niektorých mamičiek poslednýkrát vypočula obligátne otázky, ktoré prídu, keď človek vidí tehotnú. Áno, ešte som tehotná, ale zajtra už snáď nebudem. S Tamarkou som ešte podstúpila jeden adrenalínový zážitok, aby som náhodou nemala nízky tlak. Napiekli sme cookies. Akákoľvek práca v kuchyni s ňou je totiž jedna obrovská skúška odvahy.  Zbožňuje jesť surové maslo, vajcia, múku, ideálne všetko naraz, rukami a veľa. Ale o tom možno inokedy. Určite vás momentálne nezaujímajú prapodivné chúťky mojej 4-ročnej dcéry. Každopádne, ja sa naozaj čudujem, že som pri tom pečení od nervov neporodila. Druhé dieťa si môže do životopisu rovno napísať, že je odolné voči stresu a vypätým situáciám.

Veľmi som sa tešila, že ma prídu pozrieť moje milované kolegyne. Aspoň sa rozptýlim a zabudnem na to, čo ma zajtra čaká, hovorila som si. Ibaže by nie. Nezaujímalo ich nič iné iba to, čo cítim, ako to zajtra bude, čo ma čaká a ako to, že sa tá hlava dieťaťa prepchá cez ten malý otvor. Čo vám poviem, bola to tá najmenšia neplánovaná baby shower na svete. Jediný balón na party som bola ja a namiesto poschodovej ružovej torty boli na stole cookies s lentilkami, ktorých sa nedotkol nik iný iba Tamarka. Sľubujem, že ďalšiu baby shower dám už ,,na Dominiku“ , ale Cibulkovú.

,,Tak ahoj, a všetko nám píš, natáčaj, foť...“ lúčili sa so mnou moje sudičky pri vchodových dverách. Hoci to tak možno nevyzeralo, ale celá ich návšteva aj odchádzanie boli pre mňa akési emotívne. Hanka s Paťkou boli nielen moje kolegyne, ale i kamošky. A stále sú. Prežívali so mnou celé moje tehotenstvo i pár nepekných chvíľ. Zaujímali sa o mňa, o moje pocity, pýtali sa, smiali sa so mnou. Poučila som ich o plodných dňoch, uhniezďovaní aj o cukrovkovom teste. Spolu sme debatovali o kočíkoch, o menách a ich podporu si veľmi vážim. Cmuk, pozdravujem vás, dievčatá, ste v mojom blogu.
 Vediac, že ma naposledy vidia takto – tehotnú –, a že nabudúce, pri ich ďalšej návšteve, už budem v náručí držať Dorotku, bolo viac než dojímavé. Hormóny, divné ste. S chvejúcim ahojte sme sa objali a ony odišli do tmy, každá po svojom. A ja tiež. Mňa ešte čakalo upratanie, posledné skontrolovanie batožiny a načančanie sa na nadchádzajúci pobyt v destinácii Kramáre.
Bolo viac než náročné zachovať pokoj. Veď ani pred odchodom na dovolenku nie ste pokojní. Beháte kade tade po byte ako s nasolenou riťou, zháňate posledné ponožky, čierne uhlie, bôčikové paštieky. So zvláštnym brnením v tele, nepríjemným horúcom stúpajúcim do hlavy opätovne kontrolujete letenky a dátum check-in –u, či ozaj máte začiatok dovolenky 6.5. a nie 5.6. Tento prípad je ešte ten lepší, horšie by bolo opačne, všakže. Celé to preddovolenkové napätie podčiarkuje adrenalín prúdiaci každým zákutím vášho tela, najmä tým tráviacim. Priznajte sa, ten kto ešte nepresedel pred odchodom do Chorvátska celý deň na záchode, nech radšej mlčí navždy.


Keď večer okolo 23:00 konečne nastalo ticho, všade bol poriadok a Tamarka zaspala, opäť som sa ponorila do hurikánu svojich myšlienok. Taška, kufor, dokumenty, oholiť nohy a umyť vlasy (akoby som šla na Miami Beach a nie do nemocnice). Možno sa vy, neznalí pôrodov a týchto vecí, pýtate, čo toľko tie ženy riešia pri balení sa do pôrodnice. Tak vám poviem, že pri druhom dieťati sa pýtam to isté. Pri Tamarke som sa balila, akoby som šla do väzenia, kde je zákaz návštev a izolácia od okolitého sveta. Tentokrát som si brala iba najnutnejšie veci, ostatné mi môžu predsa kedykoľvek priniesť. Je zaujímavé, že aj napriek starostlivému baleniu a predošlej skúsenosti som sa dopustila jednej obrovskej baliacej chyby – zabudla som si zbaliť plienky a vlhčené obrúsky pre dieťa. CHÁPETE??? Mala som zbalené knihy, slúchadlá, tablet a milón jedla, ale plienky pre vlastné dieťa nie. Veď čo, keď sa posere, obalím ju do Horalky :D

Tento prešľap ma dostihol hneď v prvú noc života Dorotky. Na izbu mi ju priniesli okolo polnoci. Ja KO, nohy som ledva vedela spojiť, nie to ešte postaviť sa a riešiť. Po niekoľkých hodinách spánku sa moje čerstvo narodené voňavučké dieťa zobudilo so strašným krikom a znamenitým smradom prúdiacim zo spodných partií. A nohy to teda neboli.
Smolka. Akože nie že smolka ako smola...no aj to, ale ide o to, že vyšla z nej čierna smolka. Keď som ju rozbalila z tej nebesky bielej perinky, z ktorej dieťaťu trčí iba anjelska hlava, skoro som odpadla. Všade bolo niečo čierne, mazľavé a smrdelo to. Totálny kontrast. Čierna a biela, jing a jang, deň a noc. Takéto na hovno privítanie som teda nečakala. Doslova. No nič, idem riešim. Najskôr som tam teda sedela infantilne sa prihovárajúc:,, No čoo, kakala si? Kto kakal? Dorotka kakala?...“, pretože som celkom určite chcela zahovoriť trápne prvé stretnutie s novým človekom, s ktorým sa nemáte ešte o čom veľmi baviť. No a tobôž nie, keď je iba 6 hodín na svete a nevie rozprávať. Veľa si nepokecáte. No nič, nebol čas na zdvorilostné tliachanie, musela som konať.  Po ruke som mala Disney Princess lampičku (ooo, aké hrdinské), aspoň som tak lepšie videla na svojho čierneho nepriateľa. Nabiť zbrane. Ou no, po dvoch minútach dumania, ktorým smerom nájdem plienky a obrúsky, mi docvaklo. Veď ja ich nemám, ja som ich nielenže nevzala alebo zabudla, ja som ich ani nezabalila. Akože, Dominika! Čo si si vôbec myslela? Že to dieťa sa narodí rovno odplienkované so šerbľom pod pazuchou?

Ak by som mala čas a energiu, asi by som si sadla do najbližšieho kúta a plakala, ale popôrodná eufória a to malé bezbranné dieťa predo mnou, mi dali silu levice, čo sa snaží zachrániť svoje mláďa pred pytliakmi. Vzala som ju teda do papule a preniesla na druhú stranu buše. Jaj nie, to je z iného príbehu. Takže, jediné, čo mi ostávalo, bolo pokloniť sa kráľovi džungle, sestričke na šestonedelí a žobrať o plienku. Pre svoje dieťa a jej čistú riťku čokoľvek, všakže. A tak mi dobrá víla doniesla asi 10 plienok, keby náhodou. Akože, uvedomujete si, aká trápna situácia to bola – prísť do pôrodnice bez plienok, to je ako ísť do kina a nedať si popcorn. Rodičovstvo ma však naučilo, že matka hanbu nepozná, ak ide o blaho, v tomto prípade stolicu jej dieťaťa.
Plienky by boli, teraz už len splniť 2. bod misie ,,Hovno všade“ – obrúsky. Vedľa na posteli pochrapkávala moja kolegyňa, spolumamička, ani neviem jej meno, dokelu. Nazvime ju Poľka, bola totiž z Poľska. Snažila som sa ju veľmi priateľsky zobudiť a poprosiť o požičanie obrúskov, no neúspešne. Mala totiž v ušiach štople a na očiach takú tú masku, čo nosí Eva Longoria ako Gabi Solisová v Zúfalých manželkách.
,,Haló, haló, prosím vás...“ snažila som sa ju prebudiť z jej sladkého nerušeného spánku, keďže jej bábätko bolo na novorodeneckom pod lampou pre žltačku. Po niekoľkominútovom volaní v štýle mayday, mayday, orol volá zem sa mi ju konečne podarilo prebudiť. Obrúsky mi milerada požičala a ja som sa mohla pustiť do očisty toho pacholiatka, čo ležalo predo mnou a ani len netušilo, čo sa to deje a aká je jej matka neschopná.
Ešte teraz premýšľam nad tým, čo si asi také párhodinové bábätko môže myslieť, ako sa cíti, čo prežíva. Veď ešte nedávno bolo nahé, plávajúce v teplej tekutine v tmavom vaku s tlmenými zvukmi. Teraz leží tu predo mnou, zvláštne obalené divnými vecami, po tele mazľavina, tá osoba sa snaží vydávať síce veľmi tiché a pokojné zvuky, no je očividné, že je totálne mimo. Áno, to som bola v tom momente ja. Snažila som sa byť hrdinka, ktorá vie, čo robí, ale aj napriek tomu, že som už jedno dieťa mala, nemala som páru o tom, ako túto situáciu zvládnem. Všade to čierne hovienko, tma ako vo vreci, lebo tá Disney Princess lampa svietila asi ako Tamagoči, čiže som všetko robila tak nejak intutívne, dotykovo. Ako Esmeralda, keď išla v zelených šatách cez celý les za Armandom, aby mu povedala, že ho miluje ona a nie tá diabolská Graciela Pinnareal, dotýkajúc sa stromov a kameňov, tie jej ukazovali cestu.

Mala som sto chutí zavolať na novorodenecké: ,,Haló, dobrý deň, chcela by som reklamovať toto dieťa. Ja som si objednala čisté a voňavé. Za rýchle vybavenie vopred ďakujem.“ Napriek všetkým patáliám, prekážkam a nástrahám som však túto prekérnu situáciu dobojovala a dieťa bolo konečne v čistote a suchu. Odľahlo mi. Iniciačný proces matky som zvládla. Cítila som sa ako Micuš Kouková, keď zvládla level čínsky múr a mne sa mohli otvoriť ďalšie úrovne. To som však ešte nevedela, čo má to moje novonarodené dieťa pre mňa nachystané. Rozhodla sa, že prvú noc svojho života spať nebude. Ale to už je iný horor. Vráťme sa späť na začiatok.

Keď som si konečne 14. novembra, pobalená, obriadená, ľahla do postele, s pribúdajúcou hodinou priamo úmerne klesala moja nádej na nevyvolávaný pôrod. Lenže ja som po ňom tak volala. By the way, po slovensky mimochodom...Toto tehotenstvo bolo iné. Bolo fyzicky veľmi náročné. Okrem tradičných tehotenských záležitostí, ako ťažkopádne pohybovanie, žalúdočné problémy, zápchy atď. ma trápil môj syndróm nepokojných nôh. Ak to niekto náhodou máte, ani vám nemusím hovoriť, ako strašne som trpela. V tehotenstve sa totiž táto moja diagnóza späťnásobila. Predstavte si, že si konečne po celom dni ľahnete, no vtom to príde. Mravčenie, trhanie, hlodanie, bodanie, ťahanie...nazvite si to, ako chcete. Nenormálny pocit nepokoja v nohe, niekedy v oboch, niekedy dokonca aj v rukách. Akoby vám niekto neustále stláčal nohy a ruky a vy sa neviete z tohto pocitu vymaniť. Syndróm nepokojných nôh je neurologické ochorenie, ktoré som konečne začala riešiť po prvom pôrode. Brala som na to lieky, ktoré mi veľmi pomohli a symptómy zmizli. Počas tehotenstva som ich však musela vysadiť a nahradila som ich dosť veľkou dávkou magnézia. Ani tá však často nezabrala, a tak som mala pri uspávaní Tamarky pocit, že olúpem od nervov stenu. Je to taký zvláštny nepopísateľný pocit, kedy musíte neustále hýbať a naťahovať nohami, lebo ak nie, cítite nepokoj. Jediné, čo na to zvyklo pomôcť boli studené obklady alebo vydržať. Normálne zaťať zuby a prečkať ten nechutný pocit. To sa však fakt nedalo. Noha mi okamžite vystrelila a bola som tam, kde som začala.Toto ochorenie nemá doposiaľ zistené príčiny. Je pravdepodobne geneticky podmienené, čo aj môže byť pravda, pretože ním trpí aj moja mamina. Tak asi niečo na tom bude. Našťastie, po pôrode je to oveľa lepšie a príznaky sa objavujú iba keď som naozaj unavená. Čo akože som bola permanentne, takže si to viete predstaviť.

Druhá vec, ktorá sa v tomto tehotenstve prehrotila z nuly na level päťsto bolo pálenie záhy. Ak by sa ma niekedy niekto opýtal, či ma páli záha, bola by to pre mňa rovnaká otázka, ako že akej farby je duša alebo  z akej múky sa robia pirohy. Kokso, a robia sa vôbec z múky? To už jednoduchšie nakreslím bermudský trojuholník ako popíšem, čo je záha. Je to pre mňa totálne abstraktný pojem. Ja nie som nejaká medicínsky znalá, mám napozeraného Doktora Housa aj Ordináciu v ružovej záhrade, mala som biológiu na strednej, sledovali sme nezmara aj červenoočko, ale na záhu si naozaj nespomínam. V živote som žiadnu záhu nemala alebo teda mala, každý ju má, všakže, lenže ja som ju nikdy necítila. Všetci o nej hovoria ako o zlatej žile (ani tú som nikdy nemala, dúfam, že ani nikdy mať nebudem) a ja som nikdy nevedela, o čom to hovoria. Už len to slovo ZÁ-HA je divné, no nie? Také totálne vymyslené. Náhodný generátor slabík. HÁ-ZA. ZÁ-HA. Určite je maďarského pôvodu.  Mědunk haza, lebo páli ma záha. To by šlo.        (pozn. megyunk haza=poďme domov)

Tak či onak, prišiel na psa mráz a v jeden krásny večer som zacítila oheň na hrudi a veru nebola to láska ani prieduškový záchvat. To je to pálenie záhy. Ten pocit, kedy mám sto chutí povolať dobrovoľných hasičov z Krupiny, len aby uhasili ten neuveriteľný oheň v mojom pažeráku...neprajem vám ho. Trpela som a trápila som sa až do momentu, kedy som sa s týmto problémom zdôverila Saške (pozn. Saška=moja doktorka), ktorá mi hneď okamžite a pohotovo predpísala zázračné lieky. Tie všetko vyriešili a ešte v ten večer som ju velebila a myšlienkovito vznášala na horu Hippokrata za tento úžasný lekársky počin. Vďakabohu, odvtedy som už žiadne pálenie záhy nezažila a ja dúfam, že ani nezažijem.

Problém č. 1257, ktorý ma sužoval približne od 4. mesiaca tehotenstva, bola bolesť sedacieho nervu/svalu, ani srnky netušia, čo to vlastne bolo. Vždy keď som sedela dlhšiu dobu a následne som sa išla postaviť, neuveriteľne ma zabolel zadok. Akože nie to miesto, odkiaľ vylučujete, ale ritná polovica. Častokrát až tak, že som sa nedokázala postaviť, pretože čo i len malý pohyb mi spôsoboval bolesti. A tak namiesto toho, aby som sa uvoľnila z bolestného zovretia, ostala som nehybne ležať. Bola to neuveriteľná bolesť. Dokonca to dospelo až do štádia, že som začala hľadať fyzioterapeutku a masérku. V mojich 32 rokoch som bola prvýkrát v živote na masáži – ako tehotná.  Po hodinovej tortúre som zistila, že masáž vôbec nie je taká, ako vyzerá na obrázkoch, a že teda nič pre mňa, keďže som odišla viac ubolená, ako som pôvodne bola. Tá jedna jediná masáž, pochopiteľne, môj problém nevyriešila. Ostávalo mi jediné – cvičiť. Hádajte koľkokrát počas tehotenstva som cvičila? No, hanbím sa sama pred sebou, aj pred vami. Cvičila som presne RAZ! Jeden jediný raz, kedy som si na youtube zapla nejakú tehotenskú feelgood jógu a snažila sa dýchať ako pani na videu, ktorá bola síce tehotná, ale jej výraz hovoril, že je v 9. mesiaci totálne ready zabehnúť aj košický maratón. Ja som bola rada, že som sa postavila z gauča. Naozaj, tak zlé to bolo. Uznávam, plakala som nad rozliatym mliekom.  A tak ako dnes ľutuje, že som počas štúdia výšky v lete neodišla niekam na Fiji umývať slonom nohy, tak dnes ľutujem, že som sa viac nevenovala svojmu tehotnému telu. Mala som cvičiť, no keďže som lenivá hnida, doplatila som na to. A tak, milé moje, cvičte!

Čiže, ak si dáme do trojčlenky toto nádherné kombo: syndróm nepokojných nôh, pálenie záhy a seknuté ritné svalstvo, umocnené absenciou akéhokoľvek cvičenia plus druhé tehotenstvo krát dieťa v domácnosti, nemusíte byť dobrý Will Hunting, aby ste pochopili, že som bola jedna troska. Pochopiteľne som to všetko chcela mať za sebou. Preto bolo pre mňa celkom normálne, keď som s prvým dňom nástupu na materskú (čo je mimochodom 4 týždne pred termínom pôrodu) očakávala pôrod každým dňom.  Toto tehotenstvo bolo vplyvom všetkých tých zdravotných patálií naozaj fyzicky tak náročné, že som mala niekedy sto chutí si urobiť taký home-made cisársky rovno v obývačke.

 V tú noc pred vyvolávaným pôrodom, keď som už končene ležala v posteli, po pravej ruke R., ktorý už dávno spal, akoby zajtra nerodíme (no veď on nerodil) a po ľavej ruke prázdna postieľka, pripravená na svojho obyvateľa. Bolo až neuveriteľné, že o pár dní už nebude prázdna. A taktiež, že o pár dní tiež nebudem môcť spať, hoci by som už ozaj chcela.

Pokiaľ si správne pamätám, v tú noc sa mi nesnívalo nič. Alebo si možno ani nepamätám. Alebo je možné, že som ani nespala,  a tak sa žiaden sen nedostavil. Stále som sa totiž budila na to, že nič necítim. A zakaždým som tento pocit zacítila, teda nezacítila absolútne nič, prišla na mňa obrovská úzkosť a stres. Následne som sa pozrela na telefón, aby som zistila, koľko času mi ostáva do zvonenia budíka. Tik, tak, tik, tak. Časomiera, Tierry, otoč tigrou hlavou. Pamätáte na Boyard, nie? Toto ale nebola žiadna show s Kvetkou Horváthovou, toto bol život, v ktorom sa v ten moment nič nedialo a ja som sa išla z toho zblázniť. Akoby som sa mysľou snažila potlačiť to dieťa nižšie a nižšie a vyvolať si tak pôrod. To by bola iná frajerina? Vyvolať si pôrod meditáciou. Ako Whoopi Goldberg vyvolala Patricka Swayzeho v duchovi. Ja by som si tak vyvolala bolesti. OK, už trepem.
Ak ste jednou z tých, ktoré či už čakali na termín vyvolávaného pôrodu, alebo na pôrod sekciou, viete, že je to celkom zvláštny pocit. Čakáte na deň, ktorý vám zmení život. Čakáte na nový život. A aj keď presne viete, kedy nastane, bojíte sa, pretože tejto zmene musíte vykročiť v ústrety bez bolestí a nejakých symptómov. Neženie vás žiadny fyzický pocit, jednoducho dohoda o dni a čase. A to je na tom to strašidelné. Nie ortieľ smrti, ale života. Strašidelné a magické zároveň.

 

15. november 2022                             05:30    doma

Chladné novembrové ráno, všade tma. Zapla som kanvicu, že si urobím kávu. Bude to ťažký deň. Veľa roboty. V diári pôrod. Do večera budem hádam hotová. Fajront. Chcela som sa aj naraňajkovať. Veď raňajky robia šampióna a ktovie, kedy najbližšie budem jesť znovu. Najskôr som sa však potrebovala nachystať. Akože nepredstavujte si to tak, že som si urobila rannú rutinu s retinolom a cleanserom. To som už niekoľko mesiacov ignorovala. Proste som si umyla zuby a tvár, začesala vlasy, ktoré som si večer pred umyla a išla tak spať. Obliekla som si najlepšie oblečko – asi jedno z dvoch, ktoré som ešte obliekla a bolo to. Tamarka spokojne odfukovala v našej posteli, akoby sa jej v ten deň ani nemala narodiť sestra. R. práve zvonil budík. Natierala som si chlieb, keď som začula prichádzajúci výťah. Hoci bolo ešte dosť času, prišla babka, ktorá mala odniesť Tami do škôlky.

Uhladené maslo na chlebe priamo úmerne kontrastovalo mojim nervom. Mechanicky som odhryzávala, žula, ledva prehltla. Kokos, aj tak to o pár hodín pôjde zo mňa von, myslela som si vo chvíli, keď sústo konečne skĺzlo dolu hltanom. Sedela som za stolom v kuchyni a raňajkovala. R. sa iba zobudil a už mal na sebe aj bundu aj topánky. Akože veď kam sa ponáhľaš, veď nerodím. Veď hej rodím, ale nie naozaj, len tak fejkovo. Nemusíš sa báť, že to nestihneme. Ironické pôrodné poznámky. Bola som neznesiteľná. Popri prežúvaní som sa chvejúcim hlasom snažila odpovedať babke na otázky všedného charakteru, ktorá bola ešte viac nervózna ako ja, a tak hovorila o niečom úplne inom. Ja som pomedzi chlieb s maslom a salámou jedla aj svoje slané slzy, ktoré mi už stekali po líci rovno do úst. Obe sme sa snažili predstierať, že som totálne v poriadku a tá haraburda, čo sedí za stolom v kuchyni, je iba prelud.

Neviem vám ani popísať moje pocity. Celkom isto som sa cítila, ako zločinec povolaný na výkon trestu. Vedela som, že si idem po bolesť. Jasné, že aj po dieťa, no v tom momente som nemyselala na nič iné iba na to, ako veľmi to bude bolieť, lebo Zuza z Krompách to zažila tiež a celkom verne o tom písala na Modrom koníku.  Aj napriek tomu, že som pár rokov pre MK pracovala a viem, čo je to za studnicu výmyslov, mýtov a legiend,  tej Zuze aj Kate zo skupinky Tehulkovanie  verím, lebo čo je vytesané capslockom na koníku, je pravda.

 Posledná pusa Tamarke, ktorá ešte snívala o Kinder mliečny rez a barbie dome, ktorý si priala na Vianoce (a ktorý nedostala), posledné vycikanie sa, lebo veď som bola v štádiu, že iba som sa napila a už to išlo, mechúr bol asi na dovolenke. A opustila som náš byt vediac, že späť sa vrátim bez brucha a s bábätkom. Bez brucha to celkom teda nebolo, som tri mesiace po pôrode a stále ho mám – aby mi náhodou ľúto nebolo.


Prebrodili sme sa rannou tmou, v chladnom novembrovom vzduchu bolo počuť iba ozveny koliesok kufra pripomínajúci dovolenku. Sadli sme si do auta, kde sme boli konečne len my dvaja. Pôvodcovia všetkého toho, čo sa dnes udeje. Konečne som sa mohla totálne opustiť. Poslednýkrát a poriadne. Neskutočne som sa rozplakala. Asi ako keď v druhom kole (UŽ!) Superstar vypadol Miro Jaroš. A to aj napriek tomu, že to Boro Boro zaspieval tak parádne. Veľmi som si vyčítala, že som mu neposlala aspoň jednu jedinú sms. Možno by ho zachránila a vypadol by Róbert Mikla, ktorý aj tak v ďalšom kole radšej odstúpil. Vraj mal alkoholické problémy, ale ja si myslím, že vedel, že mal radšej vypadnúť on a nie Miro Jaroš a celé ho to tak zožieralo, že skončil. Deň po jeho vypadnutí, pamätám, že bola nedeľa, čo je už samo o sebe dosť depresívny deň, bol prázdny a ani to pečené kura nechutilo, ako malo. Veľmi ma to vzalo, asi aj preto, že som súcitila s Adelou, s ktorou vraj boli do seba, no to som ešte netušila, že by skôr vytvoril pár s jej moderátorským kolegom a že ona vytvorí pár s niekým iným v celkom inej show a o niekoľko rokov neskôr s niekým úplne ďalším zase z tejto show. Život. Adele aj Mirovi fandím stále, aj keď nie sú spolu, hlavne že sú šťastní.  Koniec koncov, aj keď tento chlap s vlasmi a la izraelský kohút nevyhral, je späť v mojom živote.  Síce už v inom žánri, ale aj to sa počíta. A Robo Mikla? Kde je Robo Mikla? Hááá? No vidíte. Škoda každej poslanej sms-ky.

V tom aute som dala zo seba von všetok stres, paniku, hnev samej na seba, výčitky, pocity nespravodlivosti, všetky básnické otázky, na ktoré niet odpoveď. Hoci ma R. počúval, išlo skôr o rozhovor mňa samotnej so sebou. Chcela som sa sama so sebou pozhovárať a dohovoriť si. Vynadať si. Posťažovať sa. ,,Nechcem tam ísť s týmito pocitmi strachu, chcem sa tešiť a ísť tam pozitívne naladená.“


ja a moje oči ako dôkaz 
Tak ako som si to v tom aute povedala, tak aj bolo. Od toho momentu som nevyronila už ani slzu. Naladila som sa ako rádio, naštartovali sme a vydali sme sa na kopec, kde sa týčila Nemocnica Kramáre.  Hodiny ukazovali niečo pred siedmou. Potľapkala by som tej žene po pleci, vyfúkala jej sople a upokojila ju. Povedala by som jej, že sa nemá báť, pretože je schopná takých vecí, o ktorých ani netuší. Všetky sme. Tak ako to vieme iba my ženy. Ženy – matky.

O pár sekúnd sa už predo mnou týčila obrovská zanedbaná budova. Do skorej rannej tmy svietili svetlá za oknami, kde sa diali veľké veci. Hoci boli Kramáre pre mňa známe miesto, to čo sa malo v nasledujúcich 24 hodínách odohrať, som pociťovalo ako totálne neznámo. Myslím, že či už žena ide rodiť svoje druhé alebo piate dieťa, stále pociťuje istý nápor adrenalínu. A to je úplne v poriadku.

Po slzách už žiadne stopy. Tie som nechala doma spolu s pochybnosťami a  negatívnym naladením. A ešte s tými plienkami, smaozrejme. Namiesto toho som pevne zovrela rukoväť kufra, v ktorom som si okrem všetkých tých potrebných vecí niesla aj veľkú dávku odvahy, pozitívnej energie a dôvery v samú seba. Pribalila som si však najmä odhodlanie, že tentokrát to bude ten najkrajší pôrod v mojom živote.

To som však ani netušila, aké prekvapenie nám ten deň ešte prinesie.

Komentáre

Obľúbené príspevky