COMEBACK na Kramáre časť III.
...alebo Konečne rodím?
15. november 2022 06:50 centrálny príjem nemocnica Kramáre
,,Kamže?“ opýtal sa postarší pán v búdke hneď, ako som
stiahla okienko na dverách auta. Namiesto tradičnej odpovede: ,,Big Mac
s hranolčekmi, cola a barbecue omáčka“, som sa vrátila späť do reality.
,,Rodíme,“ odpovedala som mu štýlom, akoby sme nerodili. No
veď reálne sme ani nerodili, iba sme sa chystali. Nebudem mu vysvetľovať ,,viete,
čo, ja prenášam a skúsila som už možné aj nemožné, ale dieťa nechce zo mňa
von, a tak ideme na vyvolanie, ale
vlastne nič ma nebolí, len ma bude bla bla bla...“ Tak som s pokojom
pioniera (neviem, či pionieri boli pokojní, ale hodí sa mi to tam) oznámila
ujkovi, že rodíme a nech už dá tú stenu preč. Z mojich úst toto slovo
znelo fakt dobre.
,,Pustím vás, ale neparkujte tu, musíte ísť preparkovať.
Toto je len pre zamestnancov,“ s plnými ústami treska+rožok nám oznámil zaujímavú
novinku ohľadom parkovania pred urgentným príjmom.
Hoci bol preč asi iba 10 minút, pripadalo mi to ako celá
večnosť. Ráno na Kramároch sa začínalo, pred urgentným príjmom zaparkovala
sanitka, po ktorej som pokukovala a asi neslušne, no celkom nevtieravo som
sa snažila zistiť, koho doviezli. Ja som v tomto taká stará Kelišová.
Všade, kde vidím políciu alebo vozidlo sanitky, hneď ma popletie zvedavosť
a už pozerám von oknom, kam to má namierené. Totálne ma fascinujú
doktorské, policajné a hasičské prípady. No OK, aj tie Susedské na
Markize, ale tie som už všetky videla. Najradšej by som sa vozila
v sanitke a pozorovala ich prácu, i keď viem, že nie vždy je to
vzrušujúce a krásne, ako si my, bežní smrteľníci, namýšľame. Práve naopak.
Viezli ste sa už niekedy v sanitke? Ja áno, a teda
bol to zážitok. Našťastie, odvoz som nepotrebovala ja, ale istá Austrálčanka. Keď
som bola študentka, v jedno leto (vlastne 2 letá) som pracovala ako
sprievodkyňa po Bratislave. Celé dni som trávila buď na rozpálenom
Hviezdoslavovom námestí a turistom zo všetkých kútov sveta som ponúkala
lístky na červený vláčik, ktorý by ich odviezol až na Bratislavský hrad, alebo
som nonstop rozprávala o pamiatkach, múzeách, uliciach a všetkom, čo
turistov v hlavnom meste Slovenska zaujíma. Vedeli ste napríklad, že Ganymedova
fontána pred Slovenským národným divadlom bola prvá fontána v meste, ktorá
mala výlučne estetickú funkciu? A že je pomenovaná po chlapcovi
Ganymedovi, ktorého unáša orol na horu Olymp? Nie? Tak už viete. Poznačte si to
do svojich debilníčkov a nabudúce vás z toho preskúšam.
Nemáte začo, práve ste sa z môjho príbehu dozvedeli aj
niečo hodnotnejšie ako že, ako je na tom moja maternica. Samozrejme, sem tam som
si navymýšľala rôzne dátumy, vykonštruovala odpovede aj na tie najzákernejšie
otázky, no nikto nič nespoznal. Hlavne nenápadne, do odpovede zamontovať pár
intelektuálnych výrazov, usmievať sa a mávať. Všetko k spokojnosti
rakúskeho turistu, naturlich.
Súčasťou práce sprievodkyne boli niekedy aj asistentské služby turistom
v prípade, ak potrebovali s niečím pomôcť. No a v jeden deň
ma šéfka poslala na loď, ktorá kotvila v prístave. Bolo to super
osvieženie (veď bežne som pracovala v 40-kach na rozpálenom námestí)
typického sprievodcovského dňa.
Išlo o jednu z tých luxusných lodí, ktoré začínajú
plavbu niekde vo Frankufrte či v ktorej Márii a plavia sa po Dunaji
až k jeho delte. Sladký dôchodcovský život, čo vám poviem. Tak si to nejak
predstavujem. Po operácii kolien si s manželom (snáď už budem o 30
rokov konečne vydatá) vyjdeme na romantickú plavbu po Dunaji. Oblečená
v kašmírovom bledoružovom slow-fashion svetríku, obutá
v ortopedických šlapkách sa budem ladne špacírovať po hornej palube.
Vietor v mojich fialových vlasoch, suché Martini v jednej ruke
a kniha v druhej. R. bude Jack a ja Kate až na to, že my
nestroskotáme a naša láska prežije aj ľadovec, ktorý vraj reálne Titanic
nepotopil. Milan Bez Mapy hovoril minule v stories.
Každopádne, keď pani zistila, že má pri sebe niekoho
anglicky schopného, myslím, že aj jej kardio hodnoty boli zaraz lepšie. Mladí
sanitkári sa mi polopate snažili vysvetliť, čo jej asi je (niečo
kardiologického charakteru) a že si ju budú musieť vziať na vyšetrenie na
Antolskú. Škoda, že som v tom čase nepozerávala New Amsterdam. Moja slovná
zásoba z oblasti medicíny by sa netočila len okolo head and shoulders,
knees and toes.
Po pozbieraní a vykasovaní austrálskej penzistky (za
výjazd musela zaplatiť nejakých 500 EUR, čo ju asi vyšlo tak ako ten kašmírový
svetrík, ktorý budem raz nosiť), sme nasadli do sanitky a vyrazili smer
Antolská. Bolo to neuveriteľne vzrušujúce, no na druhej strane strašne smutné.
V očiach panej som videla strach, neistotu a nervozitu. Nemala pri
sebe nikoho, pretože jej pán manžel ostal na lodi. Bola som v podstate
jedinou osobou, ktorá jej rozumela. Mala som sto chutí tú bezmocnú babičku
objať a uvariť jej kamilkový čaj. Ona by mi na oplátku napiekla buchty.
Austrálske buchty som ešte nejedla. Zachovala som sa však profesionálne, žiadne
objímačky neboli a city išli bokom.
Priebežne som jej hovorila, čo sa deje, kam ideme, čo sa
bude asi diať (nie že by som to sama vedela). Nejakým spôsobom som cítila, že
je mi vďačná. Sama z vlastnej skúsenosti viem, aké je to nesmierne
stresujúce ocitnúť sa v cudzej krajine v nemocnici. A ešte na
Antolskej. Kokos, to je už sám o sebe scenár ako z hororu. No čo, no,
austrálska babička mala možnosť spoznať kultúrne rozdiely krajín na vlastnej
koži. Privítali ju strašidelne vyzerajúce chodby, popraskané koženkové sedačky,
plné čakárne strhaných ľudí, ktorí vyzerali, že tam čakajú už tri dni, hlasné
tikanie minútovej ručičky veľkých hodín... Tak nejak vyzeral urgentný príjem
nemocnice. S tetou som sa snažila stále rozprávať, no ale tak, čo sa
s ňou narozprávate. Čo som sa jej mala pýtať či klokany fakt nosia vo vaku
svoje malé klokančatá a či v júli naozaj nosia zimné bundy?
Tak som len tak bľabotala do vetra, komentovala som jej, čo
sa deje a čo sa bude diať a nezabudla som obľúbenú otázku ideálnu
práve na prostredie, v ktorom sme sa nachádzali: Ako sa vám páči
Slovensko? Ha Ha. No proste, aby reč nestála. Ani som sa jej nesnažila
vysvetliť, že Antolská nie je vďačným reprezentantom našej krásnej krajiny a že
by určite mala navštíviť aj nejaké iné inštitúcie. Snáď tak urobila.
Celý tento minipríbeh dopadol, našťastie, dobre. Pani
vyšetrili, usúdili, že môže ďalej pokračovať v plavbe a pustili ju na
slobodu. Spoločne sme stáli na parkovisku pred nemocnicou a čakali na
taxík, ktorý nás odvezie späť do prístavu. Pani, našťastie, nevyzerala nijak
pobúrená ani poznačená. Na Bratislavu určite nikdy nezabudne, no namiesto
magnetky či kľúčenky si odniesla lekársku správu a tučnú faktúru za
ošetrenie.
Keď sme konečne vybavili všetky formality, papierovačky
a pokyny (ktoré si ja nikdy nepamätám a vždy všetky čísla popletiem),
mohla sa začať tá pravá zábava. Hneď som sa išla prezliecť do kabínky, ktorú
som dôverne poznala z prvej série môjho tehotenského seriálu. Absolútne
nič sa nezmenilo. Chladná miestnosť s 2 vešiakmi, umývadlo, stolička.
Tuším aj ten kúdol prachu v rohu si ma pamätal. Pri obliekaní nočnej
košele som si uvedomila: ,,Dominika, je to tu,“ čo, samozrejme, nebolo, pretože
ma ešte čakal dlhý deň.
Po prezlečení sme pár minút počkali na pani sanitárku, ktorá
nás mala odprevadiť k výťahom a následne na 8. poschodie, kde sa
nachádza pôrodnícke oddelenie. Mala som sto chutí pani zlatú objať, privítať sa
s ňou, že tak už som tu, veď už ste
ma určite očakávali (jasné že nie :D ), veď to som JA, veď som tu nedávno bola
(áno, pred 4,5 rokmi), veď my sa poznáme. A ona by sa usmiala
a povedala: ,,Dominika, tak vitaj späť, tešili sme sa na teba, že si to
znovu zopakujeme. Bude to tentokrát super, neboj, zvládneme to spolu lepšie.
Hore ťa už čakajú...“ Jednoducho pocit, ako keď sa po roku vrátite na to isté
miesto v Chorvátsku. Ten istý hotel, dokonca tá istá izba. Ste vysmiati,
pretože viete, ako to tam celé funguje, čo varia, čo vám nechutí, ale už vám to
vadiť nebude, pretože ste to už raz zažili. Poznáte to tam a určite
poznajú aj vás. Verný zákazník s platinovou kartou a výhodami. Blahoželáme,
dnes od nás získavate zľavu na bowling.
Všetko toto však bežalo len v mojej hlave. Realita bola
celkom obyčajná: pozdrav, zdvorilostný úsmev, pokyny a ideme. S R.
sme kráčali chodbou k výťahu. Zvuk koliesok kufra sa odrážal od holých stien
a veľmi zreteľne kontrastoval tomu napätému tichu, ktoré tu panovalo. Okolo
mňa uzimení ľudia čakajúci v hrubých bundách na vyšetrenie. Ja
v nočnej košieľke s dojčiacou funkciou pripravená dojčiť okamžite, v
tenkom župane, dedoles avokádové ponožky a obuv vhodná skôr na Rosničku,
nie na Kramáre.
Celý tento proces som už zažila. Už som to raz podstúpila. Neuveriteľne
živé dejavu, akoby som sa vrátila v čase. Akoby som dostala šancu všetko
si prežiť ešte raz. Pretočili film môjho života a ja si môžem pozrieť
scény ešte raz a poriadne si vychutnať každý, aj ten najmenší
a najobyčajnejší moment. Tentokrát doplna, už bez obáv z neznáma. Kabínka,
chodba, sanitárka, výťah, zvonček... Toto však nebola druhá šanca, toto bol
začiatok nového príbehu. Toľko som o ňom premýšľala, predstavovala si ho
do detailov, tak veľmi som si priala, aby prišiel. A ja som si neželala
nič iné, len aby bol tento príbeh zrodenia nového života nezabudnuteľný –
v tom pozitívnom slova zmysle.
Spoločne sme nastúpili do veľkého výťahu, ktorý postupne,
ako stúpal, priberal osoby. Jednou z nich bola aj primárka novorodeneckého
oddelenia, ktorú som spoznala podľa vlasov. Aj napriek skorej rannej hodine
pôsobila veľmi vľúdne a ak sa jej aj náhodou nechcelo do práce, vôbec to
na nej nebolo poznať. Každý, kto pristúpil sa s nami pozdravil a ja
som im všetkým mala sto chutí povedať, že idem rodiť. Oni by mi asi odpovedali:
,,No vau, pani, podľa brucha to vôbec nepoznať.“ Namiesto toho sme iba mlčali
a každý z nás sa pozeral pred seba alebo na stúpajúce čísla na malej
digitálnej tabuľke. Taká tá bežná trápna situácia vo výťahu, keď neviete, čo
povedať susedovi, a tak iba kukáte do blba a akože hľadáte kľúč od
dverí. Smola, ak bývate príliš vysoko, to musíte hľadať dosť dlho, alebo ak váš
zväzok kľúčov pozostáva z 5-tich kľúčeniek a jedného ,,pípaka“ (to je
ten čip, ktorým sa otvárajú vchodové dvere na panelákoch). O počasí sa
s ním rozprávať nebudete, lebo nie ste v Londýne a výťah ani nemá
okno, všakže. Celé to pôsobí strašne podivne, lebo stojíte až príliš blízko
v malom priestore, kde aj dýchať je riziko, nie to ešte niečo rozprávať.
Vždy sa len modlím, aby sme sa nezasekli, lebo fakt by som sa nemala o čom
rozprávať so 60-ročným pánom Kováčom zo 6-ky, ktorého každodenná náplň práce je
leštenie už vylešteného auta, ktoré sa podľa mňa ešte nikdy nepohlo
z parkoviska. No hej a ešte vypratáva letáky, no ale tak to už naozaj
nie je moja oblasť diskusií.
Našťastie, k žiadnemu zaseknutiu na Kramároch nedošlo,
a ak by aj náhodou, veď som sa viezla s primárkou novorodeneckého
oddelenia, tak tá by ma snáď odrodila, ak by to prišlo. Čiže som bola
v pohode.
![]() |
welcome balíček |
Po počiatočnej eufórii z balíčka ako pozornosť podniku som mala za úlohu vypísať kadejaké formuláre a la prihláška do superstar. Vždy, keď niečo takéto vypĺňam, som brutálne v strese. Chcú odo mňa meno, ok, to si pamätám, bydlisko, hlavne nepopleť PSČ, rodné číslo, no a sme doma... Nechápem, ako si, ľudia, pamätáte rodné číslo? Proste totálne random čísla a písmenká, v mojej hlave znejúce ako njsd5489iowqioeio§ADIOANDI. Viem, že na to existuje nejaký fígeľ podľa dátumu narodenia, ale ja som si za celý svoj život nedokázala zapamätať moje rodné číslo, a to si zo základky pamätám latinský názov dugesia gonocephala zo súťaže Poznaj a chráň. Fakt som rada, že si pamätám číslo telefónne a PIN na kreditku (i keď aj s tým už bol niekoľkokrát trapas v obchode). A tak musím vždy vytiahnuť občiansky, a to rodné číslo prepísať, no ešte päťkrát pre istotu skontrolujem, či nepíšem číslo občianskeho. Bože, toľko čísel v našom živote, kto si to má všetko pamätať.
Okrem toho prišla na rad anamnéza, zdravotný stav, predošlé
operácie, alergie atď, atď. Aj pri týchto bodoch sa spätne zamyslím, že je
zvláštne, že všade mám vyplnené nie. Až sa začnem zamýšľať či tá hnačka, čo som
mala včera, nie je nejaká intolerancia na rum v Margotke. Každopádne, inak
som čistá ako ľalia a môžem s ešte čistejším svedomím postúpiť do
ďalšieho semifinále.
Za oknom mojej priestrannej izby, kde som bola zatiaľ sama,
sa postupne brieždilo. Na oddelení vládla pokojná atmosféra, žiadny chaos ako
v seriáloch, kde s polomŕtvym pacientom na posteli vrazia cez
lietajúce dvere pokrikujúc niečo ako: muž, 52, náhla mozgová príhoda, tlak 150,
.....v norme..... podaný epinefrin....50 miligramov.....prevezte ho na dvojku
a urobte MRI, EKG, HBO... Jednoducho, tu bolo ticho, len sem tam nejaký
doktor, sestričky trkotajúce o akciách v Lidli, čakajúce tehotné
pacientky šúchajúce nohami po podlahe, lebo ledva chodili. Dvere som si nechala
naschvál otvorené, lebo som chcela pozorovať, čo sa tam deje. Stará Kelišová,
ha ha. No, povedzte mi, načo vám je televízor na izbách v nemocnici? Veď
stačí otvoriť dvere a máte live prenos seriálu z lekárskeho prostredia.
Už len ten Koleník tam chýbal.
Myslím, že som v ten deň vystihla celkom nerušné ráno,
a aj keď niekto rodil, asi to nebolo také dramatické, lebo som nepočula
nikoho jačať ani zavíjať od bolesti, ako som to zažila pred niekoľkými rokmi.
Ani som nečakala dlho a už ma aj volali na prvé
vyšetrenie. Srdce mi bilo ako zvon a nemyslela som na nič iné len na to,
aby mi oznámili nejaké vyššie číslo ako 1. Kráčajúc na vyšetrenie som sa cítila
ako tesne pred štátnicami zo slovenčiny. To napätie, tá nevedomosť, akú otázku
si vytiahnem, tie pohľady vzdelancov za stolom.
Vo vyšetrovni ma však žiadni autori Pravidiel slovenského
pravopisu nečakali. Našťastie, bola tam iba milá a sympatická doktorka,
ktorú si pracovne nazveme Gant, pretože mala krásnu ružovú Gant mikinu. Myslím,
že doktori by mali nosiť ružové mikiny, hneď by mali pacientky lepšiu náladu. Ale
ako sme mali možnosť vidieť tie nové rovnošaty, do ktorých chcú doktorov
a sestričky obliekať, dobrá nálada sa nám zvýši jedine od smiechu pri
pohľade na nich.
Gant doktorka ma vyšetrila a skonštatovala, že nález je
pekný (neviem, či som za túto pochvalu mala poďakovať, no cítila som sa pyšne
minimálne akoby som upiekla pekný koláč), hlava je veľmi nízko, čiže dieťa sa už nedalo ani zmerať a hneď a zaraz mi úplne
bezbolestne podala čípok, ktorý mal pôrod vyvolať. Nie som si istá, ale tuším,
že išlo o Prostin. Medzitým do vyšetrovne vplávalo svetlo mojich nocí,
kvet medzi burinou, tá, na ktorú som celé ráno čakala a do rúk ktorej som
vložila život seba a svojej dcéry. Prišla do služby one and only Saška,
moja doktorka. Súdiac z jej tónu hlasu a výrazu tváre sa zdalo, že
mala ťažké ráno, čo aj hneď potvrdila svojím ospravedlnením o meškaní. (Akože
vážne? Práve, keď rodím ja? Nech sa to nabudúce neopakuje J ) Ak toto číta jej nadriadený, vedzte, že jej neskorý
príchod nijakým spôsobom kvalitatívne neovplyvnil starostlivosť o pacientku
ani jej liečbu. O pacientku bolo postarané a podobné neskoré príchody
sa už nebudú opakovať. Koniec ospravedlnenky.
Hoci Saška neskákala dva metre od zeme, že je konečne
v práci a môže dnes priviesť na svet už 899-te bábätko, ja som bola
šťastná, že konečne vidím známu tvár.
Všetok stres opadol a ja som sa cítila bezpečne. Vedela som, že ak
by sa v ten deň dialo čokoľvek, môžem jej veriť a urobí všetko preto,
aby som bola aj ja, aj ten malý človek vo mne v poriadku. Ešte sa ani
neprezliekla do pracovného, ja som si však bola istá, že som v bezpečí.
Po podaní čípku a úvodných inštrukciách som bola
odoslaná späť na izbu, kde som mala doslova čakať na prichádzajúci pôrod
a teda bolesti. Koľká zábava, všakže. Nakoľko na mňa namontovali pásy
(tzv. monitor skúmajúci kontrakcie a srdcovú činnosť bábätka), musela som
dlhšiu dobu ležať. Áno, áno, stále to bol ten istý prístroj, čo pred 4 rokmi,
stále ten istý prístroj, čo podľa mňa meral ozvy ešte ajMárii Terézii, keď
rodila svoje 8. dieťa. A určite to je ten istý prístroj, ktorý bude mať na
sebe ešte Tamarkina vnučka, keď bude rodiť. V tomto žiadny posun,
bohužiaľ, nenastal. Ako som tam tak ležala a mala čas premýšľať nad
kadečím, pýtala som sa samej seba, prečo
nejaký vplyvný človek, pre ktorého je pár tisíc nepovšimnuteľných, nedaruje
pôrodnici jeden či dva monitory ako dar. Taký ten parádny bezkáblový, pri
ktorom žena nemusí ležať ako múmia, lebo ak sa pohne, 3-2-1 vybuchne celá
nemocnica.
Takýto prístroj má aj moja gynekologička a skoro som odpadla, keď mi dala na brucho prísavky a ja som spokojne mohla DOKONCA odísť z ambulancie do čakárne a SEDIEŤ. Áno, sedieť, neklamem. Poriadne sci-fi, všakže. Hudba budúcnosti v pôrodníctve – bezdrôtové CTG! Tak som sa nechala uniesť, ale Kramáre si od Ježiška určite každý rok prajú niečo takéto a ja by som im to veeeeľmi dopriala. Uľahčilo by im to prácu, nemuseli by to chodiť zakaždým štelovať ako anténu na dome a zároveň by tým pacientka získala väčší komfort a nemusela by ležať v kŕči 15 minút bez pohnutia, aby z nej tie hnusné pásy náhodou nespadli. Ok, opäť som sa nechala uniesť, toto nie je manifest pre ministerstvo zdravotníctva, iba reálna skúsenosť obyčajnej poddanej. Takže všetci filantropi Slovenska, spojte sa, kúpte si o dve kubánske cigary menej a nahrabte nejaké drobné pre dobrú vec.
Ani neviem koľko času prešlo, pretože som si stále s niekým písala, updatovala stav, všetci, ktorí to so mnou prežívali, boli, pochopiteľne, zvedaví, najmä moje bezdetné kolegyne. Po nejakej hodine som začínala citiť menšie tlaky v oblasti močového mechúra. Bol to pocit, ako keď vám treba ísť cikať, no vy držíte, lebo pri pohľade na verejné wecka by ste sa ešte aj dogrcali. Neviem, či išlo reálne o bolesť spôsobenú čípkom a či to už bolo TO, no veľmi som sa potešila. Do tela mi vyplavilo tri litre adrenalínu a v mysli som už tlačila dieťa von a rozhodovala som sa, čo jej oblečiem ako prvé. Pozníte to, však? Také tie veľmi podstatné veci.
Pri každej takejto bolesti som zbystrila a s nekonečnou pokorou a úsmevom som si v duchu povedala: ,,Poďme na to!“ Moje tiché rozjímanie a preciťovanie však prerušila teta upratovačka, ktorá prišla nachystať jednu z ďalších 2 postelí, ktoré sa v izbe nachádzali. Znamenalo to len jediné – dostanem spolubývajúcu.
,,Prvé decko, pani?“ prihovorila sa mi pani upratovačka.
,,Nie, nie, druhé,“ odpovedala som.
,,Tak dobre, držte sa!“ zapriala mi a aj napriek jej
familiárnemu tónu a neštandardnému výberu slova decko namiesto dieťa,
ma náš minidialóg potešil a vlial
mi do tela zvláštny pokoj v zmysle ,,mňa nič neprekvapí, nebojím sa, už
som tu raz bola“. Ako druhorodička som nečakala, že ma bude niekto ovievať
palmovým listom a spievať mi do uška Somewhere over the rainbow. Inak,
neznášam tú pieseň.
Akokoľvek strašne to znie, ja som iba ďalšia v poradí,
ďalšia, ktorá prišla a zase odíde. Neočakávam hýčkanie. Rešpekt a úcta je
ale to, čo si zaslúži každá žena pri pôrode. Bez ohľadu na vek, počet detí
alebo rasu. A ten som dostala.
Upratovačky, to je ale kapitola sama o sebe. Elán síce
spieva sestrička z Kramárov, no celkom určite pri komponovaní tejto
skladby nepoznali upratovačky z Kramárov. To by bol iný hit. Upratovačkaaaa
z Kramáárov, sen všetkýýýých mamičiek na šestonedelí. Áno, 5:00 ráno, za
oknom izby ešte tma, čerstvý novorodenec mi konečne po celej prebdenej
a prerevanej noci zaspal a v tom hrmot, treskot, na drzovku rozchľapené
dvere, ani bú ani mé, zasvietenie svetla, najskôr vojde mop a potom ona. Stará známa upratovačka, ktorú som celkom
určite zažila ešte aj s Tami v roku 2018 a som si istá, že ak
nenájdu rovnako skvelú náhradu, určite tu bude až do jej dôchodku, ba možno aj
ako brigádnička počas dôchodku. Upratovačka z Kramárov. Je hlučná, je
neľútostná, je jedinečná. Nedbá, že mi zasvietené svetlo o 5-tej ráno odpáli
šošovky alebo že trieskajúcim mopom o posteľ zobudí dieťa. Namiesto dobré
ránko vykrikuje ,,do p..e, zase prievan“ a Savo je jej druhé meno. Ak sa jej
pokúsite niečo povedať, či nebodaj protestovať, veľmi vyberane vám odpovie späť.
Nekompromisná a ostrá. Nepozná prekážky. V práci ľadová kráľovná
sterility, no vo svojom vnútri určite ukrýva nejednu búrku emócií. Človek ako
každý iný, len trochu svojský. Jednoducho si robí svoju prácu. To je ona,
upratovačka z Kramárov.
![]() |
prvá večera - MŇAM |
Keď k skvelej chuti a dostatku bielej múky, ktorá mamičky po pôrode poriadne zlepí, že na tú veľkú potrebu nepôjdu až do maturity dieťaťa, pripočítam servírovanie tohto jedinečného menu, vyjde mi z toho celkom unikátny gastro zážitok. Možno by ho mohli ponúkať na Zľave dňa. Len sa obávam, že by si takéto niečo nikto nevybral. Ani zadarmo.
![]() |
the best čaj |
Aby som však len nekritizovala, nemocnica Kramáre má ten najlepší čierny
čaj pod Slnkom. Ani nie príliš horký, ani sladký. Taký akurát, že máte chuť exnúť celý džbán. A čo je lepšie, je dostupný nonstop, 24 hodín denne hneď na chodbe. Je netuším, ako vystihnú ten správny pomer čaju, cukru a citróna, ale ide im to skvele. Mala som veľké šťastie, že som dostala izbu hneď oproti kuchynke, čiže som mala k tomuto exkluzívnemu moku VIP prístup. Navyše, strašne ma bavilo to čapovanie.
Aby som to zhrnula, na Kramáre som si neprišla po gurmánsky zážitok, prišla som rodiť a následne sa dať dokopy. Dôležitejšie ako nie príliš chutné jedlo je pre mňa, samozrejme, zdravotná starostlivosť a tú som dostala skvelú. Áno, vždy sa dá čo zlepšovať a ,bohužiaľ, za tých skoro 5 rokov sa im to v stravovaní ani o kúsok nepodarilo. Čo sa však lekárov a prístupu týka – pred tými 5 rokmi boli také priemerné mdlé halušky z prášku – bez slaniny a ešte k tomu aj studené. Dali sa zjesť, ale to bolo tak všetko. Na základe mojej skúsenosti z novembra môžem úprimne povedať, že sa vyšvihli na super poctivé bryndzové halušky z kvalitných surovín od lokálnych pestovateľov a s chrumkavou slaninkou. Ich chuť sa mi vpísala rovno do srdca. Ubehlo takmer 7 mesiacov a ja ju stále cítim. Veľmi intenzívne a živo. Je nezabudnuteľná a ešte aj dlho bude. A to je viac než len spomienky na dobré jedlo či plochú telku s Netflixom na izbe.
Prešiel nejaký ten čas od podania vyvolávačky a ja som
celkom intenzívnejšie začala vnímať, že sa s mojím telom niečo deje.
Cítila som tlaky podobné zápalu močového mechúra. Vôbec to neboli pravidelne
prichádzajúce kontrakcie. Bola to súvislá bolesť, ktorá sa však dala vydržať.
Vždy, keď prišla za mnou pôrodná asistentka a opýtala sa či bolí, moja
odpoveď bola niečo v zmysle: ,,Bude horšie...“ Neviem, naozaj neviem
nakoľko bolestivé to bolo. Momentálne som skoro 7 mesiacov od pôrodu, ale danú
bolesť, ktorú som v tie chvíle prežívala, vôbec nehodnotím ako niečo
strašné či nezvládnuteľné. Skôr išlo o pocit nepohody, žiadne
aúúúúúúúúúúú, skôr také jemné aú, nádych, aú. Jednoducho, niečo som cítila, ale
vedela som fungovať, rozprávať sa, srandovať. A aj som zrazu mala
s kým, keďže mi na izbu zavítala spolučakateľka na pôrod.
Ubytovali ju v momente, keď som sa už mohla postaviť
z postele a prechádzať sa, predýchavať bolesť, ktorá sa pomaly ale
isto začala vkrádať do môjho tela. Obvíjala mi brucho, kríže, podbruško.
Zväzovala ma a ja som ju s radosťou prijímala. Bol to tak zvláštny
pocit, no vedela som, že to je to, čo potrebujeme. Bez bolesti niet pôrodu
a opačne. Nepanikárila som, nebola som v strese, práve naopak. Stále
som si hovorila, že toto je ešte nič, že to
bude horšie. Prechádzala som sa
hore dole, priestoru som síce nemala veľa, ale na robotickú chôdzu v tempe
to bolo akurát. Zároveň som dýchala a pozerala sa von oknom, kde už prebiehal
bežný deň. Ľudia prechádzali cez priechod, utekali na autobus. Ani len
netušili, že za celkom malým oknom tejto izby sa na svet prediera dieťa. Ešte
však malo času. Najskôr bolo na jeho mame, aby to celé zvládla.
Spolubývajúca bola staršia ako ja a rovnako ako ja aj ona už mala jednu dcéru
doma. Po úvodných vyšetreniach a čípku, ktorý taktiež dostala, sme sa dali
na chvíľku do reči. Potom už však všetok svoj čas venovala manželovi
a dcére v telefóne, s ktorými po zvyšok času strávenom na
čakačke telefonovala. Na jednej strane si hovorím, že by mi bolo lepšie, ak by
som bola sama a sústredila by som sa na svoju bolesť, ale koniec koncov,
keď to hodnotím teraz, jej prítomnosť a to, že som počúvala jej rozhovor
(no nedalo sa nepočúvať, keď to bol videohovor) mi pomáhal odpútavať sa od
bolesti a prísť na iné myšlienky. A keď sa tak zamyslím, v podstate
by mi asi ani nevadilo, ak by toho manžela mala reálne pri sebe, pretože viem,
aká pomoc to pre ženu počas bolestí je. Rozumiem však, že častokrát majú
rodičky v tejto fáze ukrutné bolesti, vzdychajú ako Sharapovova pri druhom
sete, sú napoly holé, vložka medzi nohami... V týchto chvíľach naozaj nepotrebujú
publikum.
Okolo 9:00 hodine som už bolesti pociťovala celkom
intenzívnejšie. Nebolo to len také niečo, pri každej vlne som musela poriadne
predýchavať. Prechádzala som sa po izbe s rukami vbok , hmkala si melódie
pesničiek, ale takým tým hlbokým tónom. Neviem, v nejakom americkom
pôrodnom vlogu som videla ženskú, čo sa rozhodla rodiť bez akýchkoľvek medikamentov
a toto jej vraj pomáhalo na prežitie bolesti. Hmkať si tým najnižším
tónom , aký váš hlasový rozsah dovolí. Jednoducho, Richard Muller štýl. Možno to aj pomáhalo a možno to bolo
celé iba v mojej hlave. Prechádzanie a predýchavanie sa už stalo
celkom rytmickým a pravidelným. Postupne som si zvykla na prichádzajúce
vlny, už som vedela, čo s tým a ako to asi prežiť, no zrazu prišiel pocit, ktorý bol celkom iný a bolesť to nebola.
Zatmelo
sa mi pred očami, trikrát sa so mnou zatočil svet a ja som si musela
okamžite sadnúť na okraj postele. Aj napriek tomu, že som bezpečne sedela,
mdloby neprechádzali a bolo mi nevoľno. V istom momente som sa
pristihla, že si podopieram hlavu. Akoby som strácala kontrolu nad svojím
telom. Slablo, bolo mi na vracanie, opúšťala ma všetka sila a ja som si
bola istá, že niečo nie je v poriadku.
Ja naivka som si myslela, že tentokrát pôjde všetko hladko...
Komentáre
Zverejnenie komentára