COMEBACK na Kramáre časť IV.

 

...alebo Už rodííííím!

V minulých častiach ste videli:

,,Dominika!"

,,Domi!!!"

,,Dominikaaaa!"

Krik, vrieskanie, trasenie, plač dieťaťa. 

 

Toto je to, čo si pamätám ako prvé po tom, čo čiernu tmu vystriedalo dráždivé svetlo. Rada by som vám dostatočne opísala intenzitu a charakter zúfalého vyslovovania môjho mena, no nie som toho schopná. Nedá sa. Neexistujú slová, vety ani interpunkčné znamienka, ktoré by tebe, milý čitateľ, dostatočne sprostredkovali pocit, ktorý ma hneď po prebudení opantal. Viem to iba ja. Ešte stále, aj po takom dlhom čase, mi v ušiach rezonuje krik a volanie môjho mena.

Nieee, neprepínajte. Ste tu správne. To len trošku dramatična na úvod, ktoré však celkom podobne korešponduje s tým, čo sa mi udialo tesne po tom, ako som na čakačke začala pociťovať akési mdloby. Hore uvedené riadky sa skutočne stali, nie že nie... Zažila som si ich, a teda neboli vôbec príjemné a nespomínam na tieto chvíle rada. Našťastie, na Kramároch sa 15.11.2022 nič podobné neudialo a vy všetci, ktorí ste čítali môj príbeh s názvom Dobrodružstvo na Kréte, viete, že tam som skutočne odpadla, aj niekoľkokrát. Potom sme sa ocitli v nemocnici, a potom bla bla... Veď to poznáte. A ak náhodou aj nie, určite si tento napínavý príbeh prečítajte -- Naše dobrodružstvo na Kréte

Tak si to pretočme späť a vráťme sa z Kréty na Kramáre. V tomto prípade sa žiadna dráma nekonala a po mdlobách nenasledoval žiaden pád ani kolaps. Dramatickým úvodom som vás chcela len trochu natiahnuť a naladiť na čítanie. Dúfam, že sa podarilo a vy si môj krásny príbeh  o zrode nového života prečítate a vychutnáte spolu so mnou až do úspešného konca. Tak snáď som vám neprezradila veľa, veď je jasné, že som úspešne porodila.

......................................................................................................................................................................

V ten moment, keď som pocítila veľkú slabosť, som sa v mysli vrátila späť do hotela izby na Kréte. Strach vystriedalo uvoľnenie a mne sa podlomili kolená. Centrifuga v hlave je len slabý odvar, ak by som mala definovať pocit, ktorý ma opantal.  Okamžite som si musela sadnúť na posteľ.

,,Je mi zle...“ hovorím svojej spolubývajúcej, ktorej pomaly ale isto nastupovali pôrodné bolesti. Aj jej vyvolávačka dosiahla cieľovú rovinku a začala účinkovať.
Sediac na posteli som sa začala vracať (našťastie nie vracať) k sebe a čierňavu pred očami nahradilo jasné videnie.
,,To asi z tej tabletky. Pouvoľnovalo ti to...“ vysvetlila môj stav spolubývajúca, ktorá sa už veľmi pravidelne začala zvierať v kŕčoch prichádzajúcich kontrakcií. Dýchala rýchlejšie a hlasnejšie. Mala som pred ňou náskok, keďže ja som dostala vyvolávačku asi o dve hodiny skôr, no jej bolesti sa zdali byť silnejšie. Alebo ich len možno viac prežívala. Ktovie. Ja som však na kontrakcie na chvíľu zabudla, keďže som riešila či skôr odpadnem alebo sa pogrciam. Ani jedno, ani druhé sa, našťastie, nekonalo a mohla som sa vrátiť späť k pôvodnému pôrodnému scenáru. Zatiaľ šlo všetko hladko, až na toto zvláštne dramatické intermezzo, kedy som si okamžite myslela, že minimálne umieram.

Ani som sa nenazdala a už vo dverách stála opäť sestrička, ktorá sa nás pýtala, ako nám je. Vlastne chodievali nepretrižite. Niekoho to môže otravovať, mne to nevadilo. Práve naopak, cítila som ich záujem a podporu.
Bolesti už prichádzali v pravidelných intervaloch a so spolubývajúcou sme ochkali na striedačku.  Pomedzi nekonečné čakanie na rozbeh som dostala dávku antibiotík do žily, keďže som bola pozitívna na streptokoka. Nič vážne to nie je, ide len o to, aby sa váš novorodenec nenakazil, keď vyjde von pôrodnými cestami. Tak vás preliečia takto last minute. Rýchlo a efektívne.
R. už bol na ceste do nemocnice a po dokvapkaní antibiotík som bola zavolaná na ďalšie vyšetrenie. Tam skonštatovali, že bábätko sa už nedá ani zmerať nakoľko je veľmi nízko a pomaly ale isto môžeme začať s prípravou na pôrod. Rozumej klystír. Och, môj milovaný klystír.
Aby ste si to vedeli časovo predstaviť. O 7:00 som prišla na príjem, cca 7:45 mi podali vyvolávačku, zhruba o 9:00 som už cítila bolesti a asi o približne 10:30 ma začali chystať na samotný pôrod.
Akože prípravu na pôrod si nepredstavujte tak, že prišiel tím v zložení kaderník, masér, kozmetička. No bodaj by, to by veru nebolo zlé. V reáli to vyzeralo asi tak, že ma pani zlatá, sestrička, zavolala do vyšetrovne, kde som si vyskočila na kreslo a do análneho otvoru mi strčila hadicu s mydlovou vodou. Veľmi surovo opísané, ale čo sa budem s vami onďať. Aj tak ste tu asi poväčšine ženy a hádam sa už nejaký ten piatok poznáme. Nebudem vám romanticky opisovať klystír, lebo je to asi tak nemožné, ako že v Bratislave je biela zima. Neexistuje.
Tento úkon je to najnepríjemnejšie, čo som v živote zažila. A to som teda toho zažila... od šitia rozbitých úst po výškrab jačmeňa z vnútorného viečka oka. A to robil študent, ktorý, chudák, podľa mňa, v tom momente, ako naňho pozerala vyučujúca, nevedel rozdiel medzi okom a uchom. Vo všetkej úcte, samozrejme.

Klystír, ako som sa dozvedela, nie je povinný. Ak rodička chce, môže ho, samozrejme, odmietnuť. Preto sa nenechajte strašiť diskusiami v skupinkách o pôrodoch, kde pravidelne píšu príbehy, ako im pomaly nasilu a bez ich vedomia strčili hadicu do zadku. Ste slobodný človek s vlastným úsudkom. A keď im vyslovene poviete, že si klystír neprajete, musia vás rešpektovať. Samozrejme, niekto z personálu si možno neodpustí komentár alebo kyslý ksicht v zmysle ,,to sú maniére“, no ak si za tým naozaj stojíte, ustojíte aj takúto situáciu. No a ešte musíte počítať s tým, že ak to nedá von klystír, dáte to možno von vy počas pôrodu. Aj to je však OK, doktori sú zvyknutí.
Aj napriek tomu som však na klystír pristúpila a s otvorenou náručou (alebo skôr s otvoreným tráviacim traktom) som prijala detox zdarma. Už počas zavádzania hadičky som sa cítila veľmi nekomfortne. Pani sestrička mi vysvetľovala, že po tomto úkone mám vydržať asi 5 minút a až potom môžem ísť vykonať potrebu. Môj ty Bože! Vážne? Ja už som totiž tam na tom kresle mala pocit, že to zo mňa vystrelí ako gejzír v Herľanoch. Bol to však asi iba pocit, pretože sa nič také neudialo.
Po dokončení som sa poďakovala za kvalitne vykonanú prácu a ponáhľala som sa najviac, ako sa len s hektolitrami vody v konečníku dalo. Už na izbe som prestupovala z nohy na nohu a spolubývajúcej som so stiahnutým hrdlom a riťkou hovorila, že to neexistuje, aby som vydržala viac ako 5 minút. Najdlhších 5 minút v živote (hneď po tom, ako čakáte, kým vám vo foodcourte zapípa ten alarm, že jedlo je už hotové). Ledva som sa zohla do kufra po uterák a toaleťak a presunula som sa pred WC, kde som sa ešte snažila dodržať obligátnych 5 minút. Ako vždy, bifľoška, ešte aj v pôrodnici. Pani sestrička povedala 5 minút, tak 5 minút, ani o minútu menej.
To, čo sa dialo potom už opisovať nebudem, lebo si asi viete domyslieť a koniec koncov, opisovala som to aj v predošlom pôrodnom príbehu. Zhrniem to asi tak, že to bolo veľmi intenzívne a nemalo to konca. Nadávala som si, že som večer predtým nemala toľko jesť. Teraz to bude nadlho.
Prečistená od hlavy po päty ako po kvalitnej ayurvéde na Sri Lanke som sa ocitla späť v izbe, kde mi už dali pokyn, aby som sa pripravila na presun na svoj box. Konečne!! Fanfáry!  V hlave mi už chýbal hlas toho premotivovaného komentátora MMA, čo tak cez hrdlo kričí Gáááábooorrr Borááároššššš, kým postupne v sprievode svojej družiny a s uterákom cez plecia vstupuje do ringu. Ja som síce nemala ani rukavice, ani chránič na zuby, no adrenalínu som mala určite viac ako Attila Végh.

Konečne to začalo naberať tie správne grády. Už som nebola iba jednou z tých čakateliek. Už som bola na polceste k pôrodu.  Bližšie k tomu, aby som uvidela svoje dieťa, ktoré je ešte síce vo mne, no všetko nasvedčovalo tomu, že čoskoro bude v mojom náručí. V tom momente to pôsobilo celé tak surreálne. Absolútne som sa však nebála. Práve naopak, ja som si to tak užívala a tešila sa každému ďalšiemu progresu. Akoby som stúpala po rebríku, pričom nebo je cieľ. Ešte trochu a budem v oblakoch. Nechcem vyznieť ako nejaký jednorožec, čo vidí všade dúhu a kaká lentilky. Nie som ani z tých tehotných a mamičiek, čo všade chŕlia zdrobneniny a rozplývajú sa nad tehotenskými bruchami či švédskymi značkami hračiek. No OK, tak nad tými sa niekedy rozplývam, ale odtiaľ potiaľ. Normálne som sa ale tešila, kedy tento čakací mordor konečne skončí.
Po kompletnom vyprázdnení som dala R. informáciu, že klystír mám za sebou a balím si švestky. Preňho to znamenalo, že sa musí čo najskôr presunúť na Kramáre. Ja som sa už medzičasom presťahovala na svoj menej luxusný pôrodný box. Tentokrát som skončila iba na takom tom, čo je oddelený od susedného boxu zástenou. Medzi mamičkami na recenziách o pôrodoch sa povráva, že boxy predeľuje iba plachta, pomaly, že vidíte placentu Anežky z Malaciek, tak vám hovorím, že nie, žiadna plachta. Seriózna plastová stena ozdobená nálepkami pre lepší pocit z prostredia. To, že stena pekná, no nie zvukotesná, o tom sa nebudeme radšej baviť. O tom potom, čítajte ďalej.

Netrvalo dlho a na mojom pôrodnom boxe ma svojou návštevou poctil anesteziologický tím pozostávajúci z dvoch neuveriteľne sympatických dám. Okamžite sa mi predstavili a vysvetlili mi, čo sa bude diať. Epiduralku som mala aj pri Tamarke a neviem si predstaviť, že by som rodila bez nej. No a kebyže kandidujem v ďalších parlamentých voľbách, epiduralka pre všetky matky počas celej materskej, je moje heslo.

pôrodný box

,,Dominička... môžem vás tak volať? Dominička...!“ opýtala sa ma jedna z milých tetušiek, ktoré mi priniesli tú najčarovnejšiu látku, ktorú určite musela vymyslieť jedine žena. No alebo ešte aj muž tej ženy, ktorý sa nemohol pozerať na to, ako tá jeho žena pri pôrode trpí. Nejaký John Epidural v r. XY to musel byť. Týmto mu oficiálne ďakujem.
Zavedenie epiduralky bolo celkom bez komplikácií. Tradičný mačičkový chrbát, pokojné dýchanie a medzi kontrakciami (tie už začínali byť celkom seriózne) jeden malý PICH a potom ďalší. Pani sestrička, tuším to bola sestrička, ak sa nemýlim, ma spredu celý čas držala za plecia, dýchala so mnou, materinsky ma hladkala po hlave a po tvári a neustále opakovala: ,,Dominička, dýchajte...“  Zároveň sa ma počas toho celého úkonu pýtala na moje prvé dieťa, prácu, prebrali sme mená detí aj sympatických doktorov. Ako s kamoškou pri víne.
Ja vám neviem opísať pocit šťastia a bezpečia, ktorý som v tom danom momente prežívala. Neznáma žena, ktorá v tento deň slúžila už XY- tu hodinu a ktorá v ten deň pichla už niekoľko epiduralok a utešovala desiatky iných pacientov, stála predo mnou, neznámou pacientkou oslovujúc ma Dominička. Pokojným hlasom matky, čo utešuje svoje plačúce dieťa, ma celý čas podporovala a držala v náručí. Jej pohľad zrkadlil bezpečie, pochop a pocit spolupatričnosti. Ženy ženám. Matky matkám. Jeden oheň a my tancujúc okolo neho vo všetkej spolupatričnosti.
Akoby každú prichádzajúcu bolesť a zároveň výnimočnosť tejto chvíle prežívala so mnou. Neviem, naozaj dokelu neviem, nepamätám si meno tejto milej osoby, no z celého môjho srdca jej ďakujem. Ďakujem, že som sa aj vďaka nej cítila absolútne uvoľnená a v bezpečí. Akoby som práve ani nemala zapichnutú dlhú ihlu v mojom spinálnom kanáli. Akoby som ani nešla rodiť. Alebo práve naopak, akoby bol môj pôrod jedna nenormálna udalosť, ktorú mi pomôžu zorganizovať. Bez stresu, chaosu a hlavne bez bolesti.
Ďakujem jej, že robí svoju prácu tak, ako robí. Že k pacientke č. 52 , Dominike z Devínskej, poistenkyne VŠZP, druhorodičke, pristupovala ako k Dominičke, zraniteľnej žene, no vo vnútri stále dieťa – ako k tej, ktorá si sem prišla porodiť svoje druhé dieťa. Vďaka nej som sa cítila výnimočne v tento výnimočný deň, a to ozaj iba pre mňa. Pre ňu deň ako každý iný. Večer príde zmorená domov, umyje sa, urobí svojim nevďačným deťom chlieb vo vajci, vyvalí sa na gauč a zaspí po pár minútach sledovania Love Islandu.
Priala by som si však, aby vedela, že svojím prístupom dokázala niečo neuveriteľné – premenila mňa, človeka milión, na Dominičku. Tú, o ktorú sa s radosťou postarala. Ďakujem.

Po epiduralke, zázračnom moku, mi dali sudičky anesteziologičky požehnanie ľahnúť si a čakať na zaúčinkovanie. Ten uvoľňujúci pocit by mal prísť o nejakých 15 minút. Bolesti som síce nemala neviem aké obrovské, neklátila som sa na zemi, no boli citeľné a nepohodlné. Preto som sa už tešila, že si trochu oddýchnem a načerpám sily na ďalšie epizódy tohto nekonečného príbehu.
Akonáhle som absolvovalo epiduralkovú inštaláciu – tak mi to totiž celé príde, ako nejaké štrikovanie svetríka podľa návodu z Burdy, hladko obratko, hlavne si nezamotať vlnu a nepopliesť vidlice – zrazu sa predo mnou ako blesk z jasného neba objavil R. v doktorskom mundúre. Ako aj pri Tami, aj teraz mi to prišlo celé smiešne. Vystrojili ho ako k transplantácii pečene. Bola to veľká úľava, keď sa tam zrazu objavil. Hovorím zrazu, lebo mobil som mala odložený, takže som nesledovala správy, v ktorých písal, že už čaká, kým ho za mnou pustia. Aj jemu sa určite uľavilo, pretože od rána od 6:00 čakal, kedy sa to celé rozbehne. Som si istá, že pre človeka mimo pôrodnice (najmä partnera) je to čakanie ešte náročnejšie v zmysle, že nie je súčasťou toho celého diania, jedine tak iba cez sms. Viem o čom hovorím, pretože práve rodí moja kamarátka D. (ahooooj, pozdravujem ťa a veľmi na teba myslííím) a som nenormálne nervózna, lebo neviem, čo sa tam deje a najradšej by som odtiaľ pozerala nejaké online vysielanie. Možno aj to raz bude.  Ďalšia streamovacia služba k Netflixu a Disney Plus.

pohodičkaaaaa

Čas po epiduralke (po prvej dávke) sa dosť vliekol. Vyzeralo to asi tak, že R. sedel v kresle, ťukal do telefónu a hundral, že sa nudí a že sa mu drieme a že či už nemôžem rodiť. Kebyže môže, určite si vyloží aj nohy a dá si pivo. Ja (ešte nerodiaca) som sa prechádzala okolo postele v priestore asi centimeter krát centimeter. Robila som to len tak mechanicky, hore-dole, hore-dole. V tom momente ležala vedľa mňa jedna pani, no  a keďže tá plenta nebola ani náhodou zvukotesná, dopočuli sme sa, že porodila skoro 5-kilové dieťa, na ktoré sa všetci chodili pozerať, možno aj kuchári. Akože vau, klobúk dole pred paňou.

Chodila som hore sem a tam, odpisovala na správy typu ,,Už?“, ,,No čo?“ , ,,Na koľko si?“... a podobne. Mamina chcela ísť do Kauflandu, ale čakala kým porodím, aby si doma pripila so susedou. Čas ale plynul, ja som nerodila a ona stále nemohla do obchodu. Sorry. Všetci boli v očakávaní, že už to príde, že už rodím. Zatiaľ to tak však vôbec nevyzeralo, bolesti som necítila (iba pravidelné tlaky) a pokojne som si mohla odbehnúť aj na Mekáč do Tesca Lamač a bola by som úplne v pohode. Možno aj do JUMP arény. Dala by som pár skokov a dieťa by bolo hneď tu.
Priebežne mi robili monitor, sledovali ozvy a zaujímali sa, ako sa cítim. V istom momente mi prišlo až trápne, čo tam robím a že určite zaberám miesto niekomu, kto by mohol rodiť tak naozaj, nie sa len tak špacírovať ako po promenáde. Už som mala prezreté všetky presklené skrinky s liekmi a inštrumentami, ktoré tam skladovali, prescrollovala som XY stories na Instagrame, pokukala HMko aj About You a ľutovala som, že knihu som si zabudla doma. Vďakabohu, takéto problémy som ja mala pár hodín pred pôrodom. Mala som výčitky, že mi nič nie je, že nestenem a nepredýchavam. Nebolo totiž čo. Poviem vám, tá epiduralka bola taká kvalitka, že nebyť v nemocnici s kanylou v ruke, o nejakom pôrode by som nemala ani poňatia.
Všetko dobré však raz skončí a to platilo aj s platnosťou prvej dávky.
V čase, keď som opäť začala pociťovať bolesti, zavolali ma do vyšetrovne, kde už bol nastúpený celý arzenál doktorov, keďže sa menili služby. Bola už medzi nimi aj Saška. Bolo príjemné opäť vidieť známu tvár. Vyšetrila ma však staršia pani doktorka, ktorá opäť pochválila nález a potvrdila, že sme sa pohli v centimetroch. Dala som najavo, že po prvej dávke epiduralky už ani chýru ani slychu. S ich požehnaním zavolali dobré víly anesteziologičky, aby mi dopichli dávku, kým budem KO. Našťastie to stihli a kontrakcie sa ma iba tak obtreli, nestihli sa prejaviť v ich plnej intenzite. Vďakabohu. Asi sa budem opakovať, ale rozhodnutie mať epiduralku bolo to najlepšie, ktoré som mohla pre seba urobiť. Mám tak nádhernú spomienku na celý môj pôrod.

Po podaní druhej epiduralky som si musela opäť ľahnúť, aby to zaúčinkovalo tým správnym smerom. Všetko prebiehalo podľa plánu, no zrazu moje telo oťaželo, ruky sa mi začali triasť a pred očami sa mi totálne začernelo. Och, nie, zase? Myslela som si, že toto už máme za sebou. Nebolo to žiadne dejavu. Naozaj sa to dialo. Hoci som ležala, mala som pocit, že odpadnem. Neviem, či je možné odpadnúť v ľahu, no určite sa mi to práve v tom momente dialo. Cítila som sa totálne mimo tohto sveta, prikovaná k posteli. Ruch okolo mňa plynul, zo mňa sa však stal stĺp, ktorým nešlo pohnúť. Zmohla som sa iba na tiché: ,,Je mi zle!“  Hneď ako to R. započul, priskočil ku mne a zavolal pôrodnú asistentku. Držal ma za ruku a niečím ma ovieval. Čierňava postupne odchádzala, no aj tak som sa cítila, akoby ma prešiel kamión. Slabá, vyčerpaná, bez života. Pôrodná asistentka povedala, že to mohla spôsobiť epiduralka, pretože úľavu, ktorú mi priniesla, ovládla moje telo asi viac, ako sme čakali. Akože vážne som sa zľakla, už som si predstavovala, ako ma berú na operačku a idem na sekciu. Hoci, nič hrozné by na tom nebolo, to všetci vieme a chcem, aby ste to vedeli aj vy. Cisársky rez sa – neviem z akého dôvodu –  považuje za nejaké zlyhanie. Je to však tá najbezpečnejšia cesta, ako dostať bábätko na svet, ak sa to prirodzenou cestou nepodarí. V tom momente som sa však naozaj zľakla. Všetko mimo normy mi prišlo ako horor. Našťastie, išlo len o bežný sprievodný jav pod vplyvom drogy s názvom epiduralka. Pôrodná asistentka mi pichla niečo na naštartovanie a ani som sa nenazdala, už som sa opäť prechádzala po pôrodnom boxe ako naspeedovaná veverička.

R. nezvláda pôrod susednej rodičky

Za oknami sa už stmievalo, hodina pokročila a vedľa mňa sa už na pôrod chystala moja spolubývajúca z čakačky. Podľa jej zvukových prejavov bolo jasné, že jej tá epiduralka nezabrala tak kvalitne ako mne. Stihli jej pichnúť iba jednu. Epiduralka jej síce kvalitne nezabrala, zato ma však predbehla práve v cieľovej rovinke. Ledva sa presťahovala na box, už k nej bežal doktor, pretože rodila. Druhú epiduralku jej už pichnúť nemohli, a tak bol jej pôrod sprevádzaný super hlasným krikom. R. sa rozhodol, že aj napriek snahe zapchávať si uši musí odísť, pretože to nemohol počúvať, bolo mu to až príliš nepríjemné.
Asi sa budete čudovať, či mám všetkých desať pohromade, no ja som si to neuveriteľne užívala. Neviem, či slovo užívať je to správne v momente, keď iná žena trpí ako pes, no vážne. Chápete? Okrem svojho pôrodu som v ten podvečer, 15.11.2022, zažila ešte jeden. Celkom naplno, bez bolesti, z druhej strany. Ako keď som celé tie mesiace pozerala youtube pôrodné vlogy alebo relácie o pôrodoch. Celý zážitok umocnil fakt, že som nič nevidela, iba počula, keďže nás dve delila plenta. Do toho pocit, že moje dieťa bolo ešte stále vo mne, no čochvíľa bude pri mne. Objavila sa pomyselná Katka Brychtová s poštárom Janom a oni dali tú poondiatu stenu preč. A ja som tam zrazu bola pri nej. Zažívala som predskokana koncertu pred tým skutočným veľkým predstavením, ktoré ma ešte len čakalo. Zážitok na celý život skoro ako môj pôrod vlastný.
Postupne sa dráma za plentou stupňovala, pacientka celkom hlasno kričala a vzdychala. Mala som sto chutí tam vtrhnúť a pomôcť im, aby to už mala za sebou. Každou kontrakciou boli jej výkriky intenzívnejšie a doktorovo povzbudzovanie ešte viac motivujúcejšie. ,,Ešte, ešte raz, tlačte...“ Kričal a ona kričala ešte hlasnejšie. Do toho pôrodné asistentky a sestry s najviac láskavým tónom v hlase, aký si len dokážete predstaviť. Bola som pár metrov od nej, no cítila som tú podporu, ktorú jej dávali. Posledné výkriky, ja sama na mojom boxe prikovaná na miesto, spotené ruky zopäté na bruchu, adrenalín, očí mi začali vlhnúť, a potom to prišlo. Ten jeden jediný zvuk, na ktorý čaká celá pôrodná sála. Po minútach bezútešného tlačenia, bolesti, očakávania a ďalšieho tlačenia. Krik matky, levice, vystriedal plač bábätka. Nie však plač smútku alebo bolesti. Bol to plač ako znak nového života. Prvý nádych, keď sa do pľúc dostane pozemský vzduch. Keď plod už nie je plodom, ale kompletným človekom schopným prežiť. Počula som plač bábätka aj vzdychy ženy. Počula som, ako sa aj ona rozplakala. Počula som gratulácie doktora a sestier. A potom som sa rozplakala ja. Rumázgala som akoby som na svet priniesla svoje dieťa. Akoby som tú bolesť zdieľala spolu s ňou a zrazu pocítila úľavu a nekonečné šťastie. Stála som tam sama, opierala sa o posteľ a plakala ako malé decko, ktoré už tiež chce otvoriť vianočné darčeky, no ešte nedojedlo večeru. Vedľa už mali Vianoce, môj tanier bol však stále plný. Tie moje Vianoce ešte len mali prísť.

,,Dominička, čo sa deje?“ zhrozene sa opýtala jedna z pôrodných asistentiek, keď ma pri tom všetkom zhone videla celú uplakanú.
,,Mňa to strašne dojalooooo...“ a už to išlo, potoky sĺz. Stávalo sa mi to pri každom jednom pôrodnom videu, ktoré som pozerala. Tá úľava, keď to skončilo, tie slzy šťastia rodičov. No a ja som sa tak dokonale a hodnoverne vedela nastaviť na ich prežívanie, že som sa ocitla takmer v rovnakom psychickom rozpoložení ako oni.
A plakala som a plakala a teta sestrička ma zrazu objala a ja som mohla plakať na jej ramene.  Priam neuveriteľná situácia, o ktorej som ani len nesnívala. Celkom neznáma žena, ktorá ma videla prvý aj poslednýkrát v živote ma utešovala, pretože som celkom iracionálne nariekala. Malé decko, čo chce, aby to už už bolo. Ona to už má za sebou a ja ešte nie. Ja už tiež chceeem, mamiiiii! Také sebecké, ale zároveň som sa neuveriteľne tešila, že to zvládla. Dokonca sama, bez partnera, keďže ten bol doma s mladšou dcérou. Má môj neskutočný obdiv! Aj vy všetky, ktoré ste si týmto všetkým prešli samy, bez blízkeho človeka. Akože jasné, veľa tam toho nenarobí, ale určite mi dá za pravdu nejedna žena, že ten muž je veľkou psychickou oporou.

,,Domiiiii! Nebojte, už aj vy to budete mať čoskoro za sebou,“ snažila sa ma upokojiť a vliať mi nádej. Jasné, veď tu nemôžem byť naveky. Jej podpora bola to, čo som potrebovala. Poutierala som si slzy a sople, to už bol R. naspäť nechápavo na mňa pozeral, prečo plačem, čo sa stalo.
Spoza plenty už bolo počuť uvoľnené debatovanie mamičky a doktora, vtipkovanie, cvakanie fotoaparátu a ja som vedela, že čoskoro ma čaká niečo podobné.
,,Tak vám gratulujem!“ poprial pacientke doktor a dal sa na odchod.
,,Pán doktor, a na nás sa prečo tak pekne neusmievate?“ zavtipkovala pôrodná asistentka.
,,Vy ste mi ešte nerozkročili nohy,“ so smiechom ju odpálkoval doktor.
Možno pre niekoho príliš lacný a nevhodný humor, no my s R. máme také vtipkovanie radi. Dobre sme sa pobavili. Naokolo vládla pohodová a uvoľnená atmosféra. Aj napriek náročnému dňu, ktorý mala Saška za sebou, bola na mňa stále milá a citlivá a to mi dávalo pocit, že všetko ide dobrým smerom.

 Moje prechádzanie pokračovalo, no bol čas na ďalšie vyšetrenie, ktoré iba potvrdilo posun v centimetroch. KONEČNE! Končene sa to začalo hýbať, a tak usúdila, že je načase prepichnúť plodové obaly. Keďže mi stále účinkovala svätá epiduralka, nič som pri tomto nechutne vyzerajúcom úkone necítila. Jediné, čo som registrovala, bol dlhý predmet v mojom vnútri a následné vypustenie Zemplínskej Šíravy. Akože ja mám pocit, že to tieklo nonstop. Koľko sa tam tej vody preboha zmestilo? A ako sa tam dostala? V istom momente som zaregistrovala, že to Sašku celé ošpliechalo. Veľká noc v novembri, nemáš začo.

Po prepichnutí vody som mala nakázané prechádzať sa, aby bábätko zišlo ešte nižšie. V tom čase som tam bola jedinou aktívne rodiacou pacientkou, takže všetky oči na mne, venovali sa mi na 300 percent.
Neustále za mnou chodili, či už niečo cítim, ako sa cítim, či vládzem a podobne. A ja som len chodila a čakala a čakala a čakala...až kým... Až kým som nezačala cítiť dosť veľké tlaky v krížoch a okolí konečníka. Hovorím si v duchu, že to asi ešte nie, to by bolo dosť skoro po prepichnutí vody, ešte počkám.
Tlaky sa stupňovali. ,,Ja už asi niečo cítim...“ hovorím R. On nič, on muzikant, sedel si v kresle a pozeral na mňa ako na 258. diel Divokého anjela. Ďalšie tlaky som už vedela celkom zreteľne registrovať a postupne som mala pocit, že ide zo mňa niečo vypadnúť. Akoby som mala medzi nohami niečo, čo tam nepatrí, ale je to príliš veľké.

,,No ako, Domi?“ opýtala sa Saška, keď sa najbližšie pri mne objavila.
,,Asi už niečo cítim,“ povedala som celkom nesmelo, nepripisovala som tomu dôležitosť, pretože som nechcela vyvolávať planý poplach.
,,No poď hore, pozrieme sa na to.“
Netrvalo dlho a už som bola vyskočená na posteli. Do pár sekúnd sme konečne dostali to, na čo sme všetci čakali: ,,9 cm, cítim hlavu, rodíme!“
Ani si neviete predstaviť tie pocity, ktoré mnou lomcovali. Brutálna radosť, eufória, napätia aj strach zároveň. Okamžite som sa pozrela na R., ten stál tesne za mnou a čakal, čo sa bude diať. Okolo mňa sa v tej sekunde začalo konať, pôrodné asistentky volali na novorodenecké, pobehovali okolo mňa ako včely v úli okolo kráľovnej.  To keď už v pozadí vidíte nové tváre s uterákmi v rukách a postieľkou na kolieskach, vtedy viete, že ste to dotiahli do finále.  Výhra je na dosah.

Pamätám si, že mi ešte niečo pichli, asi aby sa doťukol ten jeden centimeter a všetko išlo rýchlejšie. Pôrodné asistentky už už išli nachystať tie veci na pôrodnej posteli na vyloženie nôh, no Saška ich okamžite  a celkom rázne zastavila:,, Nie, to nebudeme potrebovať!“
,,Akože nie?“ Opýtali sa akože či fakt si nedám k hranolčekom kečup, ale majonézu.
,,No nebudeme, bude rodiť bez toho.“
Vtedy som pochopila, že sa to dá celé aj inak. Že žena nemusí trpieť v brutálnych bolestiach, ak chce pekný pôrod. Že žena nemusí byť doslova obeťou starých praktík, ktoré nemajú nič spoločné so zrodom nového života, aby porodila. Že nepotrebuje priväzovanie nôh, ležanie na chrbte, skákanie po bruchu či podobné stredoveké metódy. Že pôrod môže vyzerať aj uvoľnene, humánne, s ohľadom na potreby ženy. Lebo tá je tá najdôležitejšia. Ona je tá, kvôli ktorej sa toto všetko deje. Ona je pohonnou silou aj motorom.  Alfou i omegou. A preto je potrebné správať sa  k nej s rešpektom a dbať na jej potreby. Samozrejme, v medziach, tak, aby neohrozila život seba ani svojho nenarodeného dieťaťa a nie že bude visieť zavesená dolu hlavou z lustra.
Bol to pre mňa úplne iný pocit, ako pred pár rokmi, keď som rodila Tamarku.

 Po celom dni čakania sme sa konečne dostali do cieľovej rovinky. Obecenstvo čakalo na posledné dejstvo a ja som ležala a čakala na kontrakcie, ktoré neboli vôbec bolestivé, skôr nepríjemné.
,,Dobre, Domi, teraz nám povieš, keď pocítiš kontrakciu. Počkáme si na ňu a budeš tlačiť!“ znel pokyn z réžie. Len tak. Dobrý deň, opravíte mi karburátor? Jasné, povedzte kedy. Žiadne dramatické vzlyky, kričanie, neúnosné ležanie v bolestiach. Iba pokojné čakanie na pôrod.
Okolo mňa sa rozostavil celý môj realizačný tím, Saška nachystaná s rukavicami, pri hlave z jednej strany pôrodná asistentka, ktorá ak by mala roztlieskavacie gule, určite by kričala: DOMI! DOMI! Z druhej strany hlavy som cítila prítomnosť R., ktorý sa s ľuďmi naokolo ani neviem prečo rozprával o diktátoch a slovenčine.  Bola to tak absurdná, no zároveň krásne uvoľnená a priateľská situácia, že hoci prešiel rok, aj teraz mi z toho vyskakujú zimoriavky.
Ja som rodila, moje dieťa sa dralo na svet a my sme sa v tom momente, pár minút pred prvým stretnutím, bavili s doktormi a sestrami o živote, akoby sme boli kamoši, čo sa poznajú roky a práve sa stretli na vianočných trhoch pri cigánskej.
Dalo mi to neuveriteľný pocit uvoľnenia a zároveň istoty. Namiesto vystresovanej ženy tak pred nimi ležala Dominika, ktorá si pomedzi bežný život iba odskočila porodiť svoje druhé dieťa. A takáto dokonalá atmosféra mi dodala toľko sily a odhodlania ako nič na svete. Ja neviem, či dokážem slovami popísať ten pocit, ktorý som v danom momente prežívala. Nerodila som iba ja. Rodili sme všetci spolu, každý svojím dielom. Jeden za vštkých, všetci za jedného...(Len škoda, že to hodinové uspávanie je teraz iba na mne, hehe).
,,No tak Eliška mala 5 chýb v diktáte a dostala...“ Saška debatovala s R. o diktátoch zatiaľ, čo s vyloženými rukami stála nad mojím rozkrokom.
,,No ja som bola dobrá v diktátoch, jednotky som mala,“ pridala sa do diskusie jedna z pôrodných asistentiek.
,,Prepáčte, že vás ruším,“ prerušila som ich družný rozhovor, ,,ale asi to už ide, cítim kontrakciu!“
,,Dobre, Domi, poriadne sa nadýchni a zatlač!“ znel pokyn. Saška mi medzitým chytila nohu a povedala mi, aby som sa zaprela do nej, do jej boku. Namiesto priviazaných a vyložených nôh mi ich držala (teda tú jednu) a ja som tak mohla tlačiť bez toho, aby mi ušli do tramtárie. Bolo mi jej celkom ľúto, že do nej kopem, no vraj to je v pohode a nebolí ju to. Možno už v tom boku po toľkých pôrodoch stratila cit.
,,Tááák a zatlačíme!“ inštruovala ma a ja som sa jej pokyny snažila naplniť na 100% akoby to bola písomka a na konci príde známkovanie. Vždy musím dostať plný počet bodov tak, aby ma pani učiteľka pochválila a maminka bola na mňa pyšná.

Všetko, čo nasledovalo potom, mám v spomienkach také porozhadzované.  Čakanie na kontrakcie, nádych, tlačenie a dookola. Hoci to nejak extra nebolelo (alebo si na to iba nespomínam?), prišlo mi to ako celá večnosť.
,,Dominička, ste úžasná!“
,,Šikovná!“
,,Krááááásne!“
Toto všetko sa ozývalo pôrodným boxom. Dooomi, do toho, neboj sa ty ničohooo! (Veď sú to len slíííže, dolámte im kríííže!) Domyslela som si v hlave. A ja som sa fakt nebála. A fakt som tlačila najviac, ako sa len dalo. Pôrodná asistentka ma hladkala, stískala mi rameno až som mala pocit, že mi zastaví krvý obeh, R. bol pri mne a fotil a Saška, ó Saška. PANI doktorka. To, čo som cítila, aj napriek tomu, že som nič necítila...

Pri predošlom pôrode som jednoducho iba rodila. Tlačila a dieťa vyšlo. Šup, šup, jedna, dva, tlačte, hlavička, tlačte, gratulujem. Meno, miery, dovidenia nabudúce. Toto, čo sa dialo s Dorotkou bol doslova príchod na svet s fanfárami a červeným kobercom.  Opak apokalypsy, zostúpenie, zrodenie.
Tak neuveriteľne harmonické a nežné. Prívetivé a so všetkou láskou sveta. Mojou k Dorotke a Saškinou k jej povolaniu – poslaniu.
Postupne, ako vychádzala von hlavička, som celkom zreteľne cítila to, čo som pri predošlom pôrode nezažívala ani náhodou. Hoci som necítila bolesť, do detailov som vnímala, ako jej Saška pomáha rukami dostať sa cez všetky prekážky postavené medzi nás dve. Prstami a dlaňami rúk jej obkolesila obvod hlavy a namiesto nejakého prostého mechanického a pridkého vytiahnutia  tela vykonávala rukami také zvláštne zázračné pohyby, aby sa hlava dostala von celkom sama s mojím pričinením. Odbaľovala ju, uvoľňovala, hladkala. Kúsok po kúsku odlupovala lupene kvetu, ktorý v sebe ukrýva poklad, na ktorý všetci čakajú. Ja neviem, či to tak ozaj bolo aj v praxi. Netuším, čo sa reálne dialo a ako to celé vyzeralo z opačnej strany. Vizuálne asi nič moc, predpokladám. Čo si však pamätám ja, bol neuveriteľný pocit uvoľňovania a doslova prinesenia ľudskej bytosti na svet. Postupne, pomaly, tak ako si to obe zaslúžime. Alchýmia zrodu života v praxi.
Po niekoľkých zatlačeniach bola hlavička vonku, mne sa totálne triasli nohy, chcela som to mať za sebou. Pri tom nekonečnom tlačení som premýšľala nad tým, že sa asi určite nesnažím dosť. Toto, čo predvádzam, predsa nemôže byť dosť na to, aby vyšlo zo mňa veľké, skoro 4-kilové, telo. Ja totižto nedokážem ani nafúkať balón či vyfúknuť vajce. Ide ma z toho šľak trafiť a každé Tamarkine narodeniny prežívam infarktové stavy, keď mám nafúkať, čo i len jeden balónik. Myslím, že som si toho pri  2 pôrodoch odtlačila až až, a tak som si tento rok radšej zaobstarala pumpu.

Kázali mi tlačiť a tlačiť, a ešte a ešte a ja som tlačila a tlačila, a čakala, kedy ma vyhrešia, že netlačím dosť, že sa snažím málo. Nič také sa však nestalo. Zápas sa vyvíjal správnym smerom, prvý level (hlavička) bol za nami a nás čakal šprint na cieľovej rovinke.
,,Áááá nádych a jemne, naozaj jemne potlač...“
A potom, 15.11. o 16:58, prišiel rad aj na mňa. Ten magický moment. Tá stotina, čo rozhoduje o živote. Novom živote. Keď jedna časť ešte vypĺňa iné telo, no tá druhá už cíti svet. Vždy ma to fascinovalo. Smrť i nový život. Tak ako v sekunde vznikne, môže i zaniknúť. A my, ľudia, sme voči obom bezbranní.

Pamätám si to do najmenších detailov, keď mi moja gynekologička hľadiac na monitor pogratulovala. Hoci som už na vyšetrení bola mesiac predtým, ešte nič nebolo vyhraté a s definitívnym potvrdením chcela počkať do ďalšieho mesiaca.
V ten deň, viem to presne, bol utorok, a ja som bola najšťastnejšia za posledné roky. Konečne. Obidve sme hľadeli na ten monitor a čakali na poskakujúcu malú bodku, srdce. Nový život, ktorý má toho ešte veľa pred sebou. Celý komplikovaný prenatálny vývin, pôrod, prvé mesiace, ktoré sú také dôležité, škôlka, škola, prvé lásky, práca... Bol tam. Taký malý a celkom abstraktný, no existujúci. Zárodok, ktorý sa o  9 mesiacov na mňa pozrie a urobí zo mňa dvojnásobnú mamu.
,,Gratulujem!“ neskrývala úprimnú radosť.  Po tejto skvelej správe som už nešla do práce, ale do Auparku na kávu, kde som si odfotila prvý ultrazvuk a poslala som ho všetkým členom rodiny.  Chcela som ho poslať aj Zuzke, kamarátke, ktorá bola v poslednom štádiu rakoviny, no uvedomila som si, že jej radšej neskôr zavolám. Bude to autentickejšie a určite ju to v týchto ťažkých časoch poteší. V posledných mesiacoch totiž nemala veľa dôvodov na radosť. Bola jediná mimo rodiny, ktorá o mojom tehotenstve vedela. Aká irónia – tam, kde ja som všetko iba začínala, ona končila.

Bol apríl, čas obeda, slnko už svietilo vysoko a príjemne hrialo.  Pamätám si, ako sa priestorom ozýval taký ten prvý štebot vtákov. Akože ony asi spievajú vždy, no na jar sa to tak magicky ozýva a celé to má nejakú zvláštnu atmosféru.  Takú, že vás to po tých zimných mesiacoch zahreje, a to nielen na pokožke.

14. Apríl 2022. Zatiaľ, čo som sa tam v kaviarni tešila zo zárodku nového života a ľudia okolo mňa si užívali obed v príjemnom počasí prichádzajúcej jari, práve vtedy na opačnom konci Slovenska, v teple svojej postele a obkolesená blízkymi, Zuzka umrela.Až keď som sa končene dostala zo šoku z jej smrti, uvedomila som si tú krásnu symboliku toho dňa. Jeden život začal, iný skončil. Tak dokonalá rovnováha, s ktorou sa ľudia už od nepamäti zmierujú len ťažko. Jasné, mohla to byť totálna náhoda, no pre mňa ten aprílový deň, kedy Zuzka odišla, zostane navždy zapísaný ako deň, kedy som prvýkrát videla tĺcť Dorotkino srdce. Možno práve preto bol ten jej príchod na svet taký zázračný.

 ,,...daj ruky!“ povedala Saška po mojom poslednom zatlačení.
Najskôr som nechápala, čo to hovorí. Idú mi niečo pichnúť alebo čo sa deje? Načo ruky? Po poslednej inštrukcii som sa na pokyn Sašky tak trochu predklonila dopredu, až som si dočiahla rukami medzi nohy a vtedy som to pocítila. Niečo mazľavé, klzké a teplé. Všetko mi zrazu dalo zmysel. Ani neviem ako a zrazu som v rukách držala svoje dieťa, Dorotku.

Meno Dorota vraj znamená dar.  Dorotka ním naozaj bola. A nielen ona. Moja doktorka Saška Mamová, ľudia naokolo, R., bezbolestný rýchly pôrod, pôrod tej mamičky vedľa... Všetko toto bolo tým najkrajším darom, ktorý som mohla od života dostať. A ako bonus – priamo do vlastných rúk.  Mala som to šťastie, že pri príchode mojej dcéry na svet stála osoba, doktorka, ktorá je otvorená pokrokovým metódam a modernejšiemu, rešpektujúcemu, pôrodníctvu. Ani vo sne by mi nenapadlo, že mne bude umožnené, aby som si svoje vlastné dieťa vytiahla zo seba priamo na seba. Áno, pár mesiacov pred pôrodom sme sa o tom so Saškou bavili, no prišlo mi to iba tak, v rámci srandy, ha ha hi hi, taká pikoška, ktorá je v zahraničí štandardom, dokonca aj pri cisárskom reze. Žena si po poslednom zatlačení vytiahne vlastnými rukami novorodenca priamo na seba. Brala som to iba ako takú kuriozitu, o ktorú by som sama od seba nežiadala. Nikdy som nebola nejak takto orientovaná a už vôbec nie odvážna. Nemala som žiadne podobné špecifické priania, ako napr. dotepanie pupočníka či okamžitý bonding hneď po vytlačení. Pri Tamarke som ju dostala až po prestrihnutí pupočníkovej šnúry a vyšetreniach. Neriešila som, či je to dobré, prínosné, nevhodné alebo nejak inak dieťa poznačujúce. Bola tu, živá a zdravá a to mi stačilo.

Keď som na Saškinom instagrame videla video, na ktorom si žena počas sekcie vytiahne bábätko rovno na seba, neverila som vlastným očiam. Zo srandy som jej toto video okomentovala a ona hneď pohotovo odpísala: ,,Poďme do toho!“  Celkom som však tento náš plán vytesnila a zabudla naň. Prišlo mi to ako niečo celkom nepodstatné. Mne úplne stačilo, že porodím zdravé dieťa a aj ja budem po pôrode OK. O nejakej asistencii či vlastnom pričinení sa mi ani nesnívalo. Áno, stretla som sa  názormi, že jeeeejda, ja by som sa bála alebo že je to riskantné. Ubezpečujem vás, že nie. Dieťa držali dva páry rúk, takže to bolo všetko v súlade s bezpečnosťou na pracovisku.

Doktorka Mamová, splnili ste mi sen, o ktorom sa mi vlastne ani nikdy nesnívalo. No dnes viem, že tu stále bol. Celkom hlboko, ďaleko, zahrabaný a zamknutý v mojich najtajnejších zásuvkách materstva. Sen, ktorý by sa skôr či neskôr prebudil, no my sme ho predbehli. Bolo to niečo ako ďalšie políčko v adventnom kalendári, bonusový level, darček vernému zákazníkovi telefónneho operátora. Niečo, čo nemuselo byť, no keď už sa stalo, neviem si to predstaviť inak. Pretože splniť niekomu sen, o ktorom ani nesníval, je ako  dostať modré z neba, hoci nebo modré ozaj nie je. Strácam sa v metaforách, keď si pomyslím na spomínaný moment, no to nevadí. Veď aj pri Vilovi Rozborilovi ľudia bežne strácajú slová. Bol to pre mňa tak neuveriteľný životný moment, ktorý neprekoná už asi naozaj nič. A za to som neuveriteľne vďačná.

Dorotku som si na seba hneď vytiahla a položila na holú hruď. Telo na telo. Srdcia nám na striedačku bili opreteky ako na dostihovej dráhe, no v skutočnosti sme sa už nikam nemuseli náhliť. Boli sme v cieli, trofej som si držala pevne v rukách a teraz už stačilo iba spomaliť a dostatočne prežiť naše prvé momenty.   To, čo kedysi vzniklo vo mne a orgán po orgáne  rástlo v tele 9 mesiacov, zrazu ležalo na mne a snažilo sa prvýkrát nadýchnuť života. Nebudem klamať, bola som totálne mimo. Na jednej strane v šoku, čo sa to práve udialo, na druhej strane vyčerpaná z toľkého tlačenia. Zvládli sme to. Ja, R., doktori aj sestry, Dorotka, ktorá po neuveriteľnej 9-mesačnom vývine prekonala náročnú cestu až sem k nám.
Moje pocity už poznáte, viac sa mi už vypísať naozaj nedá. To, ako to celé prežívala ona, ostane už navždy nezodpovedané. Bohužiaľ, alebo možno aj vďakabohu, súčasná veda nesiaha ešte do takej hĺbky, aby odhalila myšlienky a spomienky novorodenca. Myslím však, že sme my všetci, čo stáli pri jej zrode, urobili maximum, aby bol jej príchod na svet tým najkrajším a najláskavejším vstupom do života. Jednoducho som to v tom momente tak cítila. A materinské pocity predsa (skoro) nikdy neklamú.

 Milý môj čitateľ, ak si sa v čítaní dostal až sem (a nezaspal pri tom), ďakujem Ti. Chcem však, aby ste si všetci boli vedomí toho, že tento článok nie je recenzia na pôrodnicu Kramáre. Dokonca ani na doktorku Mamovú. Pri tejto dĺžke by čítajúca tehotná žena aj porodila skôr, akoby dočítala do konca, všakže. Toto je jedna celkom úprimná a autentická spomienka na pôrod. Na môj vlastný, skutočný a zároveň neuveriteľný pôrod. Pôrod láskyplný a nádherný. Pôrod, ktorý nebol vôbec traumatický či hrôzostrašný, práve naopak. Bol zážitkom na celý život. Niečo ako let balónom ponad Alpy alebo jazda formulou na Hungaroringu bez vodičáku. Možno by ste si pomysleli, že ste v nebi, no práve naopak. Nebo prišlo priamo k vám.
Týmito milión riadkami, ktorými ste sa prelúskali až sem na koniec, som zároveň nechcela podať len nejaký pôrodný príbeh nejakej Dominiky. Chcela som vám podať skutočnú výpoveď a ukázať vám, že môj pôrod je nádejou, že ak sa v slovenskej nemocnici ocitne, čo i len jeden človek, ktorý má ambíciu premeniť iba ďalší pôrod v poradí na krásny a emotívny zážitok (bezpečný zároveň), máme nádej.
Áno, smradľavé plesnivé záchody, vŕzgajúce postele, pokulhávajúce CTG prístroje či neidentifikovateľné jedlá na tanieroch pacientov... Toto je tá realita, s ktorou sa pohnúť môže, no je to na dlhé trate.  Tieto  všetky negatívne, podľa môjho názoru skôr nepodstatné detaily, však môžu celkom suverénne tromfnúť vaše zážitky z pôrodu samotného. Láskavé slová, pocit porozumenia, rešpekt a úcta.

Prosím vás, ženy, matky, skoro matky, ešte nie matky, partneri, my ľudia...! Nestrácajme nádej v pekné pôrody. Nenechajte sa strašiť hrôzostrašnými príbehmi, kedy sa pacientka cítila ako posledná handra iba preto, že sa sestričke posťažovala na bolesť. Nemajte strach mať deti, lebo susedkina vnučka rodila v ukrutných bolestiach dva dni aj s topánkami, pretože pôrod nepostupoval. Nemajte odpor k niečomu tak prirodzenému len preto, že po predošlej neznesiteľnej skúsenosti ste si povedali ,,nikdy viac!“.    Áno, bohužiaľ, aj to sa stáva. Aj také riadky píše život. Ja však, ovplyvnená vlastným pôrodom (a mnohými inými peknými príbehmi), verím a som si istá, že pôrodníctvo na Slovensku môže byť iné – pokrokovejšie, humánnejšie, modernejšie. Že aj keď sa v rozpadnutej nemocnici plnej tmy objaví čo i len jedno svetlo nádeje v podobe pôrodnej asistentky, doktorky, anesteziologičky ba čo i len usmiatej pani upratovačky, je nádej, že rozsvieti svetlo na cestu k tomu, čo skutočne potrebujeme.

Nepopieram, mala som šťastie. Šťastie na výbornú predpôrodnú starostlivosť, na úžasný personál v deň môjho pôrodu, šťastie na pôrodníčku, ktorej úlohou bolo viac než len zvýšiť demografickú krivku na Slovensku. Mala som šťastie, že môj pôrod prebiehal fyziologicky v poriadku a bez komplikácií. Som si vedomá, že takýto ozaj ukážkový pôrod má len isté percento žien. Nič viac si ale neželám viac, len aby si ženy v čakárňach, na ihriskách, na koníkoch a facebookových stránkach hovorili skôr takéto príbehy a nie opisovali krvavé scény z hororových filmov. Ak som vám mojou pozitívnou skúsenosťou vyvolala na tvári úsmev, pobavila vás a vliala do vašich bojazlivých (nielen) tehotenských duší aspoň kus istoty a nádeje, že bude dobre, cieľ bol splnený.

A tým nebolo iba vás klasicky mojimi rečami pobaviť, rozcítiť či zdokumentovať, ako to na tých ,,strašných“ Kramároch chodí. Zámer bol úplne iný. Považujem za dôležité vyslať správu do sveta plnom nepekných scenárov, beznádejných skeptikov, neznalých hejterov a straumatizovaných žien, ktorým sa celé stáročia vštepovala do hlavy rovnica, že pôrod rovná sa peklo, horor, masaker bolestí. Želám si, aby obligátnu otázku smerovanú tehotným pred pôrodom ,,Bojíš sa?“ nahradila pozitívnejšia ,,Tešíš sa?“. Chcem, aby čo i len možno môj pôrod bol dôkazom a zároveň nádejou, že príchod človeka na svet nemusí byť synonymom ubitia vašej dôstojnosti a pošliapania intimity. Práve naopak. Môže to byť ten najkrajší a najemotívnejší moment, ktorý môže žena – matka – zažiť. A tento fakt mi každý deň nepripomína iba moje ovísajúce prázdne brucho či prekrížené nohy pri kýchnutí.

Sú to zimomriavky, zvláštne teplo v hrudi a zvlhnuté oči vždy, keď sa na ňu pozriem a spomeniem si, ako to všetko začalo. A možno aj keď na nejaké detaily časom zabudnem, niektoré pasáže zošednú alebo isté momenty nahradia zase ďalšie, viem, že pocity, ktoré som prežívala v deň, keď som dala Dorotke život, si už v sebe ponesiem navždy. 

Toto všetko sa stalo nielen mojou zásluhou. A za to ĎAKUJEME!