NAŠE DOBRODRUŽSTVO NA KRÉTE...alebo ako sa dostať z pláže do nemocnice III.

*Tento článok veľmi tesne a úzko nadväzuje na  NAŠE DOBRODRUŽSTVO NA KRÉTE II.... ktorý by ste si mali určite  prečítať,  aby bol Váš zážitok z príbehu dostatočne autentický.

*Tento príbeh obsahuje výrazy, ktoré explicitne odkazujú na slová týkajúce sa stolice, jej opisov aj jej vylučovania. Ak Vám      čítanie takéhoto obsahu nerobí dobre alebo Vás v akejkoľvek forme pohoršuje, tu by ste mali s čítaním prestať a siahnuť po    inom žánri literatúry. Rada Vám poradím.

*Tento príbeh nie je vhodný pre citlivé povahy.

*Koniec oznamu, poďme na to!

IDE SA DO NEMOCNICE...

Po udalostiach uplynulých hodín sme už nemali na čo čakať. Nemohli sme riskovať, že sa mi pohorši ešte viac, aj keď v tom momente som si pripadala, že už horšie byť nemôže. Dajme si štatistiku: po asi šiestich hnačkách, troch odpadnutiach, kvázizvracaní, celej noci dojčenia Tamarky, málo spánku a takmer žiadneho jedla, som sa cítila ako vyprázdnená fľaša piva, čo čaká iba na odhodenie do kontajnera. Prázdna, dutá, špinavá, smradľavá, bez života, bez akejkoľvek sily, len s malou nádejou recyklácie.
R. ma uložil na posteľ, Tami som zázračne rýchlo uspala (veď bodajby nie) a on iba tak, ako bol, bez okolkov, oblečený v pyžame, čo dostal odo mňa na Vianoce, vybehol šprintom na recepciu. Keďže o 3.00 miestneho času nebolo nikde nikoho, dovolenkári sa otáčali na ich druhý spálený bok, jasne som počula, že utekal. Doliehal ku mne iba zvuk cikád dopĺňaný šúchaním žabiek. Bol preč iba 5 minút, no za ten čas mi prišli asi 4 sms-ky: Je ti zle? Potrebuješ na záchod? Ako ti je? Domi???

Bál sa, naozaj sa bál. A všetko to bolo kvôli mne. Celé som si to začala nejak vyčítať. Že to ja som nám pokazila dovolenku. Že čo teraz bude? Že spôsobujem iba problémy  a som na príťaž. Dnes, samozrejme, viem, že takéto bludy nie sú pravda a stať sa nám to mohlo aj opačne. Mohol ochorieť R. Som si ale istá, že ja by som to takto hrdinsky nezvládla. Nie som taká silná ako on. Nedokázala by som riešiť situáciu s chladnou hlavou. Ak by som ho videla odpadnutého na WC, pravdepodobne by som sa zosypala tiež. Ak by zvracal on, asi by som začala tiež. A ak by mi ešte po tomto všetkom do telefónu oznámili, že ,,nemáme doktořa, doktoř nepřijede", takmer určite by som sa tam tomu chlapovi rozplakala. A ktovie, možno nie.  Pevne dúfam, že sa to ani nikdy nedozviem.

V momente ako štýlom Usaina Bolta (tak sa to píše?) R. dobehol na izbu, schytil malý príručný kufor a pomedzi to rozprával:,,Takže o 20 minút príde taxík, ale nemá detskú sedačku, no a bude to asi 30 EUR,vysrať sa na to, je to v Rethymne, kde máš gaťky ?" A otváral skrinky, a hľadal, a balil, a išiel si svoje.
,,Ale veď to si len do ruksaku zabalím niečo..."snažila som sa hrať akože je to všetko v pohodičke a stačí mi pár vecí.
,,Dominika a čo keď si ťa tam nechajú? Ty nie si normálna! Rýchlo, kde má Tami nejaké legíny? Aj svetrík jej vezmem...ešte je chladno!" nervózne na mňa hučal. Nemyslel to však v zlom. On keď je nervózny alebo keď cíti časovú tieseň, pobehuje hore dole, posúva veci o 1 mm akože zmena, trieska skrinkami a podobne. Je nervózny a ja som nervózna z neho a akonáhle on prestane byť nervózny, nervózna som zase ja, lebo on už nervózny zrazu nie je.
,,Načo Tamarkine legíny?"opýtala som sa nechápavo. Akože teraz, keď si na to spätne spomeniem, asi som si musela pri páde vybiť mozog alebo čo. Veci mi vôbec nedochádzali, celú situáciu som nebrala tak vážne ako on, no našťastie R. premýšľal aj mojím mozgom: ,,Veď, keď si ťa tam náhodou nechajú, Tami ostane s tebou..."
Tak dopredu a katastroficky som naozaj nepremýšľala. I keď prvé, čo sa mi pri balení kufra do nemocnice pred očami  premietlo, bolo, ako ma do rodnej zeme odváža vládny špeciál a ako to bude všade v televíznych novinách a na titulkách denných plátkov:

Slovenka skolabovala na Kréte. Priviezol ju vládny špeciál.x

Horor na Kréte. Ženu v kritickom stave transportovali na Slovensko vládnym špeciálom.

Slovenka je vo vážnom stave...Zanedbala svoje zdravie?

Hlásime sa Vám naživo z letiska M.R. Štefánika, skolabovanú Slovenku transportovali z Kréty.

atď., atď.

,,Idem ti pomôcť," snažila som sa postaviť z postele, no R. na mňa skríkol, aby som láskavo ostala ležať a ani sa nehýbala. Bolo mi jasné, že o repete scén uplynulej noci už nemá záujem.

Rethymno pred 3 rokmi

Keď už bolo všetko vrátane Tamarkiných chrumiek, knižiek, plienok pobalené, obliekla som sa, zobudili sme Tami (chúďa, nechápala, čo sa deje) a vyrazili sme na naše malé dovolenkové dobrodružstvo.
V Rethymne sme už boli, keď sme na Kréte dovolenkovali  pred pár rokmi. Tento rok sme sa rozhodli, že výlet do Rethymna vynecháme, keďže s Tami by to bolo komplikované. Osud to ale zariadil inak. Výlet sa konal, no cieľom nebolo historické centrum ani známy prístav.
R. vliekol v jednej ruke kufor, v druhej polospiacu Tami a ja som sa opileckým krokom vliekla za nimi presviedčajúc svoje telo, aby ešte vydržalo nad zemou aspoň dve minúty. Nad nami svietil mesiac a to nepríjemné ticho naokolo prehlušoval iba sled hučiacich otáznikov v mojej boľavej hlave.
Na recepcii sme čakali na taxík asi ďalších 30 minút. Ležala som vyčerpaná na gauči, ktorý súdiac podľa zápachu určite pamätal turistov zo 75-teho. Tami bola urevaná a R. sa ju snažil všeličím zabávať, len aby ma nechala napokoji. ,,Vauu, aha, pozri, bandaska s vodou!"

V taxíku som si sadla dopredu a R. s Tami dozadu. Cesta ubiehala naozaj rýchlo a jediné na čo si spomínam, sú mihotavé svetlá rezortov a hotelov na útesoch, ktoré som pozorovala cez okno auta, v ktorom hrala nejaká miestna grécka rádiostanica. Tie pesničky mi však pripadali všetky na jedno kopyto. Taxikár celú cestu mlčal, no R.-ove otázky ,,Ako ti je? Nie je ti na odpadnutie? Nebudeš zvracať?" prerážali to otrasne napäté ticho v aute.
Možno by sa sem hodilo pár viet o tom, ako som sa bála, aká som bola v strese a podobne. Nie.
Nebála som sa, naozaj nie. Neviem či to bolo tou únavou, alebo mojou prázdnotou, necítila som vôbec nič takéto. Iba vyčerapanosť. A túžbu. Tak veľmi som chcela, aby už bol koniec. Aby už prišli titulky. Koniec filmu.

V hlavných úlohách...
V slovenskom znení...

Ako keď večer pozeráte s mužom (frajerom, otcom, susedom, psom) film a je taký nudný, že už chcete, aby skončil, no zároveň ste zvedaví, ako to celé dopadne.
Predstavovala som si, že už sme preč z nemocnice, nič vážne mi nebolo, Tami je OK, ja som OK a dovolenka pokračuje v takom duchu, v akom začala. Slnko, more, piesok, normálna stolica raz za deň...Takto to ale v živote nechodí. Vo filme si to môžete pretočiť až na záver...

Réžia...
Strih...
Kamera...
Svetlá...

Môj diaľkový ovládač nefungoval. Došli baterky. Tak ako mne.

KALIMERA, VITAJTE V NEMOCNICI

A tak tento nepodarený film pokračoval ďalej. Herci tí istí, zmenila sa iba scéna.
Po vystúpení z taxíka pred veľmi nenápadnou budovou v krétskom meste Rethymno som okamžite zahliadla tri ženy v modrom oblečení, ktoré fajčili a unudene posedávali na lavičke. Ledva somurobila pár krokov a jedna z nich sa ma po anglicky opýtala, čo sa stalo. Tak som jej vo veľmi skrátenej verzii vyjmúc emočné výlevy a podrobné opisy rozpovedala, čo sa udialo onehdú (áno, toto je naozajstné slovo) noc. Hneď nás nasmerovala dovnútra na recepciu nemocnice. Za sklom už bola ready ďalšia žena v modrom, ktorá si odomňa vypýtala európsku kartičku poistenca.
VSUVKA: Bože ľudia, naozaj je niekto za vystúpenie z EU? Seriózne?
Vysvetlila som jej čo a ako a že aj Tami bola na tom zle, ale už je lepšie a bla bla bla. Vyplnila formuláre, všetko išlo hladko a s tlačivom nás poslala tam a tam.  Zdalo sa mi, že to ide až príliš jednoducho a slovenské nemocnice by sa od nich mohli tejto rýchlosti priučiť.
Na chodbe sedeli pred ambulanciou urgentu iba 3 ľudia - mladý pár a jedna tetka s igelitkou.
,,Fú, vďakabohu, asi to nie je Antolská," pomyslela som si. Zdanie však niekedy klame. Vyzerali, že tam sedia už od minulej Veľkej noci, iba vajcia, šunka a koláče im chýbali.
Tak sme si sadli vedľa nich a sedeli sme a sedeli a nič sa nedialo, až nám ten mladý pán povedal, že s tým papierom mám ísť vedľa a tam ma zaregistrujú. Vstúpila som do ambulancie, kde sedela mladá doktorka, hodila oko na papier a hneď ma poslala kadeľahšie. ,,Musíte ísť na pediatriu, tá je v pravej časti budovy..." Bez zamračenia, bez úsmevu, bez emócií. Ako robot. Ako robot na nočnej. No, tak aspoň niečo slovenské.

Pediatria už vyzerala úplne inak. Všade boli obrázky, hračky, postavičky. Všetko premyslene pozitívne a farebné, aby tie deti zabudli na svoje bolesti a trápenie. No ja neviem. Mne išlo oči vypáliť od tej farebnosti. Tak sme sa opäť usadili a čakali a čakali.  A ako som tak premýšľala a študovala registračný formulár, kde jediné čomu som rozumela, bolo Tamarkine meno, celé mi to potom docvaklo. Tá pani pri okienku pri registrácia nepochopila, že o vyšetrenie máme záujem obidve, a tak papier vypísala iba pre Tami, no my sme tam boli najmä kvôli mne. Tamarku som ale chcela dať vyšetriť tiež. Pre istotu.
Po nejakej dobe nás konečne zavolali dovnútra, no bola tam iba staršia sestrička, ktorá však prekvapivo vedela po anglicky. A to nie je že hello, banana, facebook. Tak poriadne. Vďakabohu. Opäť otázka, aký je problém, opäť vysvetľovanie celého príbehu: hnačky,  zvracanie, teplota bla bla bla. Neskôr prišla aj veľmi sympatická, mladá pediatrička, ktorá sa opäť opýtala, aký je problém, a tak neuveríte, opäť som rozpovedala celý príbeh, Tami už začínala byť v strese a v momente, ako sa jej doktorka dotkla, začala plakať. Lekárka na ňu totiž rozprávala ťuťu muťu, kohútik jarabí po grécky. Tami má však v gréčtine ešte isté medzery.
Po sérií vyšetrení (meranie teploty, zreničky, uši, hlava, ohmatanie dutiny brušnej...) mladá doktorka zhodnotila: ,,Vyzerá, že je už OK, no nemali ste ju nosiť sem do nemocnice, keďže tu je veľa bacilov. Je dehydrovaná, takže je potrebné dopĺňať tekutiny. Vo všeobecnosti ale platí, že dieťa by nemalo prijať žiadnu potravu aspoň hodinu po zvracaní. To platí aj pre dojčenie."  Zaujímavé, pretože, keď mala Tami črevnú virózu naposledy, sestrička našej doktorky mi do telefónu povedala, že dojčenie je dôležité a nemám prestávať.

Každopádne sme boli radi, že je Tami OK a teraz som bola na rade ja. Zašla som si po ďalší registračný formulár (tentokrát už s mojím menom) a vrátili sme sa opäť na chodbu urgentu, kde ešte stále, po takmer 40-tich minútach, sedeli tí istí ľudia v tej istej polohe. Človek by si myslel, že to sú iba nejaké figuríny, ktoré dotvárajú celkovú kulisu nemocničných priestorov. Vôbec ma to nepotešilo. Ak sa pýtate, ako to, že som za celú dobu neodpadla ani neutekala na záchod a že mi nebolo zle... Ku podivu -  naozaj nebolo. Myslím, že počas celého Tamarkinho vyšetrenia sa moje telo napojilo na akýsi záložný zdroj. Bola som taká zaneprázdnená premýšľaním, vysvetľovaním, prekladaním zo SJ do AJ a z AJ do SJ, upokojovaním Tami a celkovo tým, čo sa tam deje, až som zabudla na seba. Na to, že som absolútna troska, ktorá ešte pred pár hodinami ležala vykotená v hotelovej kúpeľni. Zrazu vošlo do mňa toľko energie, že by som v prípade potreby pokojne zásobovala aj Jaslovské Bohunice. Vlastný adrenalín je silná droga. Mohli by ho predávať v bezobalových obchodoch. Kilo za 5 EUR.
Akonáhle som sa ale usadila v čakárni a opäť som ,,prišla k sebe", znovu ma zaplavil pocit vyčerpania a bola som naspäť tam, kde som bola. Nevládala som ani sedieť, tak som sa vyvalila na tie tvrdé, nepohodlné a krivoľaké stoličky v čakárni a snažila som sa oddychovať. Tamarka bola neskutočne umrnčaná, očividne chcela spať, no ja som nemala žiadnu energiu, aby som ju nejakým spôsobom a ešte v takých podmienkach uspala. Doteraz netuším, prečo sme nevzali kočík, kde mohla celý ten čas spať. Namiesto toho som R.-ovi povedala, aby šiel späť do pediatrickej čakárne, aby tam zhasol svetlo a aby ju nejakým zázračným spôsobom uspal. Pochybovala som, že sa to podarí, no ja som nevládala ani žiť. Ak by som bola Simík zo Sims-u, môj dielik s energiou by bol úplne červený.
No a čuduj sa svete, napriek mojim pochybnostiam, Tami zaspala. R.-ovi na hrudi.
Napriek zatvoreným očiam a driemaniu som vnímala všetko naokolo. Aj tak toho ale nebolo veľa. Sem-tam sa otvorili dvere, kde-tu niekto prešiel, šuchol, zakašľal. Vládlo tam až znepokojujúce ticho a pomaly ale isto som začínala byť zúfalá. ,,Prečo ma nikto nevolá? Prečo sa nič nedeje?"
Pozerala som na ľudí naokolo, tých istých, čo tam hriali lavičky ešte pred hodinou. Rozmýšľala som nad ich životom, čo im asi je, kde pracujú, ako sa im na Kréte žije, či sa tu narodili, čo má tá teta v igelitke, či im chutí Ouzo atď. Vždy ma to bavilo - premýšľať o neznámych ľuďoch a fantazírovať o ich osudoch. Ktovie či aj oni premýšľali o mne, no podľa výrazu mojej tváre a celkového zjavu asi usudzovali, že som prežúrovala celú minimálne celú noc. Bodaj by!

OSTALA SOM SAMA

Z fabulovania príbehov mojich známych-neznámych ma prerušilo krkolomné vyslovenie môjho mena. Bola to žena v modrom, ktorá ma konečne po dlhej dobe čakania zavolala dovnútra.  Nejakým spôsobom som sa pozbierala z lavičky, na R.som hodila letmý pohľad, ktorý s kopou pochybností hovoril ,,Neboj sa, už bude dobre" a odovzdane som vkročila do ambulancie. Nebola ničím špeciálnym odlišná od tých našich slovenských. Možno by som v tom momente prijala nejakého krtka alebo trnkasto brnkavého motýľa namaľovaného na stene. Hľadala som ich ale márne. Všetko pôsobilo sterilne, modro. V ambulancii boli tri postele oddelené modrými gumenými závesmi. Vládol tam až zvláštny pokoj, nikto sa nikam nenáhlil, s prácou to nepreháňali. Mám pocit, že si tú nočnú (ktorá sa im každú chvíľu blížila ku koncu) užívali. Na posteli, na ktorú som si ľahla, bol prestretý studený igelit, ktorý sa mi okamžite prilepil o nohy.
,,Tak, aký máte problém?" prišla naozaj nečakaná otázka a ja som už asi tretíkrát za poslednú hodinu vysvetľovala, čo mi je. Mala som pocit, že už lepšie viem zreprodukovať iba Zuzanku Hraškovie.
Doktorka bola mladá a naozaj veľmi sympatická. Prvé, čo som si na nej všimla bol piercing v nose. Aj tá doktorka predtým mala piercing v nose. ,,Možno nejaké značkovanie miestnej gréckej mládeže," pomyslela som si.
A tak som jej už takmer nacvičeným spôsobom, samozrejme s anglickým dabingom, rozpovedala: diarrhea, collapse, vomitting, exhausted, tired, my baby - fever bla bla bla

Deti, prosím Vás, učte sa tú angličtinu! Aj keď je učiteľka taká a maková. Aj keď škúli alebo jej smrdí z úst. Aj keď po vás hádže kľúče alebo dáva poznámky za to, že sa zachichocete. Učte sa. Nie pre svojich rodičov, nie pre známky či pre iPhone 11, ktorý dostanete, ak bude na vysvedčku 1-ka. Učte sa ju pre seba! Pre prítomnosť aj budúcnosť. Pre takéto situácie. Pre život.

Mladá doktorka sa tvárila pokojne, určite už zažila veľa diagnóz a stavov podobných tomu môjmu. Všetko mi pekne vysvetľovala, pýtala sa na alergie, opisovala mi, čo mi práve robí a čo sa bude diať. Postupne zo mňa stres z neznáma opadol a ja som sa začala cítiť bezpečne a v dobrých rukách.
Vzápätí prišla ku mne ďalšia mladica  s piercingom v nose, ktorá mi urobila EKG a vzala mi vzorku krvi. Súdiac podľa jej zručnosti vziať mi krv z mojej bezžilovej ruky, bola šikovná. Pomedzi všetky tieto úkony nezabúdala klebetiť (určite by pri tom zvládala aj sudoku) a rehotať sa s kolegyňami a ďalšou pacientkou. Iba grécki bohovia Olympu tušia, o čom to toľko kvákali. Ja som tam len ležala a nechala sa obskakovať. Len škoda, že mi nerobili pedikúru, ale zavádzali kanilu do žily. No a namiesto pekných nechtov som vyfasovala peknú modrinu.
,,Teraz Vám dáme infúziu, keďže ste dehydrovaná..." oznámila mi doktorka. Zároveň zhodnotila, že mám EKG v norme. V oznamoch pokračovala ďalej a musím povedať, že nie to iba počúvať, ale ešte aj v zapnúť hlave translátor, bolo dosť náročné.

5* služby all inclusive

V jednej ruke infúzka, v druhej pípajúci mobil s neutíchajúcimi otázkami R.-a, ktorý ostal sám s Tami za bielymi dverami napospas nevedomosti  Zakaždým, keď sa  tie dvere na sekundu otvorili, rýchlo cez ne nakukol a zakýval mi. Bol to taký škľučujúci pocit. Akoby sme boli v Pošte pre teba. A ja by som v tom momente tú stenu dala okamžite preč. Rozsekala ju, len aby bol pri mne. Aj za cenu možného zranenia Katky Brychtovej. Len aby ma držal za ruku a ubezpečil ma, že bude všetko OK. Tak, ako to robieval vždy, keď som nevedela, čo ďalej...Aké známky dať deťom na konci roka alebo čo si obliecť 3 dni pred pôrodom, alebo čo robiť s mastnými vlasmi a podobne.  Ako hovorí Daniel Steelová: ,,Bola som vo vnútri iba 15 minút, no mne to prišlo ako večnosť." Ešte šťastie, že máme tie telefóny, cez ktoré sme po celú tú dobu ostali v kontakte.

Čas plynul, infúzia tiekla a ja som pomaly ale isto upadala do driemot. ,,Tento zápas neskončí mojou prehrou, ty mrcha," očividne som sa rozprávala s neexistujúcim súperom vo svojom vnútri. Moje telo našlo konečne pokoj a vzalo si povolený time-out, aby načerpalo sily do ďalšieho polčasu.

Je mi chladno. Nad hlavou mám otvorené okno dokorán, počujem prebúdzajúce sa mesto. Autá, vrava ľudí náhliacich sa do práce. Kašeľ starcov. Smetiari. Vtáky. Cikády.

Okolo mňa pobehujú ženy v modrom oblečení, rozprávajú veľmi rýchlo a aj kebyže ovládam ich jazyk, pravdepodobne im nestíham rozumieť. Bez šance. Podľa mňa preberajú, ako chutí to Frappé z kaviarne naproti alebo ohovárajú kolegyňu, ktorá šla práve na wecko. Rehlia sa, trkotajú. Sliepky v kuríne. 

Ležím na nemocničnej posteli, podo mnou igelit, lepí sa mi na opálené, dva dni neoholené nohy. Vážne by som si ich už mala oholiť. Vľavo zatiahnutý modrý záves, za ktorým leží teta v pyžame. Nevyzerá choro. Teda, ja ju nevidím, iba počujem. Trkoce a rehoce sa s nimi. ,,Chrono xamo parakalo, kalimera. Xichore dekaoktó poso kani afto! Nei!," toto a asi 10x rýchlo, hlučne a s rehotom. Stále dookola.

Vpravo zatiahnutý modrý záves. Za ním bohviekto. V ruke mám zapichnutú kanilu s ihlou, cez ktorú mi do žily tečie niečo, čo ma dúfam opäť postaví na nohy. Zvonku ku mne doliehajú zvuky dieťaťa, ktoré plače. To je moje dieťa, Tami, ktorá čaká, kým jej mamu dajú dokopy, aby jej opäť mohla byť mamou. Teraz nás však delia biele dvere. 

Pozerám do plafóna, potreboval by natrieť. Opakovane otváram a zatváram oči. Silno stískam viečka. Snažím sa potlačiť slzu a zobudiť sa z tohto sna, no nejde to. Poznáte ten pocit, keď sa ráno zobudíte a vydýchnete si ,,uf, to bol len sen...", a potom ste celý deň paralyzovaní a neustále nad týmto snom premýšľate. Toto celé však sen nie je. Naozaj sa to stalo. Opakovane sa mi pred očami vynárajú obrazy z minulej noci. Kŕče, náhla slabosť,tma, nič, strach v očiach, krik, plač dieťaťa, neistota. 

ODIŠLA SOM S CUDZÍM CHLAPOM

,,Teraz vás pošlem na RTG,"  doktorka narušila moje rozjímanie, ,,a taktiež od vás potrebujem ,s....sámpl´ (anglický fonetický prepis)" pokračovala v inštrukciách, no jednému slovu som nerozumela.  Okej, slovo ,,sámpl" som spoznala. Sample=vzorka. Keďže som to prvé slovo akosi prepočula alebo skôr nerozumela, stranslátorovala som si, že odo mňa asi potrebuje vzorku moču, veď čo iné, a tak som sa pre istotu opýtala:,,Urine sampl?"
,,Nie, ,stúl sámpl´" podávajúc mi akýsi priesvitný pohárik ešte raz dôrazne vyslovila mne neznáme slovo a ja som prikyvovala hlavou a tvárila sa, že rozumiem. Veď ,,stúl". Čo už len môže chcieť. Veď hádam asi moč, nie? Čo iné by som do toho pohárika dala? Angláni už určite vedia, čo to odo mňa chceli. Vás ostatných nechám ešte v napätí.
,,Toto vám pomôže," otočila sa k skrinke s lekárskym náčiním a náradím a následne mi podala niečo podlhovasté, zabalené v papierovom obale. Zrejme išlo o nejakú sterilnú vecičku, ktorá by mi mala pomôcť k tomu záhadému úkonu na S.  Jasnačka, veď som to už robila x-krát. Nie je problém.
Vtom do ambulancie vošiel starší pán v modrom, ktorý tlačil invalidný vozík. Áno, ten. Ten, ktorým po nemocnici vozia nevládnych pacientov. A ja som sa týmto oficiálne stala nevládnou pacientkou, ktorú mal rýchlo a bezpečne odprevadiť na RTG. Popravde ma naozaj prekvapilo, že ma pri mojich symptómoch poslali na tento druh vyšetrenia. RTG sa mi vždy spájal iba s úrazmi. Možno sa chceli ubezpečiť či nemám nejaké vnútorné zranenie spôsobené pádom pri odpadnutí. Ktovie. Každopádne som bola rada, že ma prešetria spredu, zo zadu, zhora, zdola.
A tak ma ten nesympaticky sanitár - Frankensteinov brat - mimochodom úplný opak anesteziológa Gorana z  DOBRODRUŽSTVO NA KRAMÁROCH, naložil na vozíček, pripevnil mi infúzku, šľapol na plyn a s podivným pohárikom a niečím zabaleným v papieriku v mojej ruke sme vyrazili na náš spoločný výlet po nemocnici.

Akonáhle sa otvorili masívne dvere ambulancie, pribehol ku mne R. s Tami na rukách. Keď ma uvidela, hneď začala mrnčať a pýtať sa ku mne vyslovujúc ,,mama". Mama však nemohla. Mala inú robotu. Starý Frankenstein nám nedal ani minútu na to, aby sme sa porozprávali. Cítila som sa ako obžalovaná, ktorú v putách vedú na súdne pojednávanie a nemá právo na rozhovor s blízkymi. A nemala som nárok ani na právnika alebo výživné raňajky. Tlačil vozík hlava nehlava.
,,Kam ideš?" stihol sa ma opýtať R.
,,Na RTG," povedala som  pokojným hlasom, no v skutočnosti som sa cítila strašne. Celú situáciu som sa snažila zľahčiť, no ani neviem či to bolo vôbec možné. Sanitár ma iba tlačil, pozeral vpred a ignoroval akékoľvek náznaky pripomínajúce prosbu k zastaveniu.
,,A kedy prídeš?"
,,Ako dlho tam budeš?"
,,Koľko to bude trvať?"
,,A prídeš potom sem?"
R.-ove otázky nemali konca kraja. Ja som však odovzdane svojmu nemocničnému osudu iba mlčky sedela a zvierala v rukách mobil a pohárik.  Za tónou Goodbye my lover v mojej hlave som  sledovala, ako sa postupne vzďaľujem od dvoch najdôležitejších ľudí v mojom živote.  Stáli tam v objatí nevediac, čo sa bude nasledovné hodiny diať.
Sanitára som sa medzitým po anglicky opýtala či  a kedy sa vrátime späť na urgent, no bezvýsledne. Mlčal. Vedel po anglicky asi tak ako ja viem opraviť karburátor. Vlastne ja ani neviem, čo ten karburátor je.
,,Ja neviem, R.," stihla som zakričať trasľavým hlasom. Po tom, čo som suchým preglgnutím potlačila prichádzajúci plač, zabočili sme doprava až sa mi úplne stratili z dohľadu. Boli preč. Ja som bola preč.

A netušila som, kedy ich opäť uvidím.

(Pokračovanie už čoskoro...)