NAŠE DOBRODRUŽSTVO NA KRÉTE IV...nie, EŠTE NEKONČÍ.

*Tento článok veľmi tesne a úzko nadväzuje na  predošlé časti tejto série. ktoré by ste si mali určite  prečítať,  aby bol Váš zážitok z príbehu dostatočne autentický. Pre voľbu časti, stačí kliknúť sem:

Dobrodružstvo na Kréte I.
Dobrodružstvo na Kréte II.
Dobrodružstvo na Kréte III.

*Tento príbeh obsahuje výrazy, ktoré explicitne odkazujú na slová týkajúce sa stolice, jej opisov aj jej vylučovania. Ak Vám  čítanie takéhoto obsahu nerobí dobre alebo Vás v akejkoľvek forme pohoršuje, tu by ste mali s čítaním prestať a siahnuť po    inom žánri literatúry. Rada Vám poradím.

*Tento príbeh nie je vhodný pre citlivé povahy.

*Koniec oznamu, poďme na to!

ZAMKOL MA NA ZÁCHODE

Sama s cudzím starým chlapom v modrom, ktorého jediné čo trápilo, bolo dostať invalidný vozík s exotickou pacientkou (áno, stále je reč o mne) z bodu A do bodu B. Opustili sme bod A, zakývala som svojim dvom fanúšikom, z ktorých jeden bol otec toho druhého fanúšika. Ak by sme boli v akčnom filme, videli by sme prestrihy do čakárne: čo tí dvaja práve robia, ako Tami plače za mamou, ktorú odviezli pá pá (,,Maminka išla iba cikať!"), ako sa ju R. snaží balamutiť, aby zabudla: ,,Aha Tami, hasiaci prístroj," videli by sme moju spolupacientku v pyžame, ktorú už poslali radšej sedieť na chodbu, lebo v ambulancii sa jej ústa nezatvorili, no aspoň z nej mala Tami show. Takých animátorov sme nemali ani v hoteli. 

Kým sme sa presúvali do bodu B, teda na RTG, čas som využila naozaj produktívne. Neustále mi vŕtalo v hlave to mne neznáme slovíčko na S, ktoré som počula ešte v ambulancii urgentu.

,,Stúl sámpl," nakázala mi doktorka. Stúl, Stúl. Sample je vzorka. Ale čo ten STÚL? Čo to môže do pekla byť, keď teda moč nie? Stúl. Ako sa to asi môže písať? Odblokovala som telefón, zaplá dáta, klikla na google, navolila som si google translator a skúšala:

S-T-O-L. Nenašlo nič. Skúšam ďalej. S-T-U-L. Opäť nič. Do tretice: S-T-O-O-L. Google prekladač mi pre jazyk slovenčina našiel preklad: 

STOLIČKA. Stool je stolička? To môže znamenať iba jediné. Tá doktorka, čo mi pred chvíľou dala do ruky pohárik, lebo potrebuje stool sample, žiada odo mňa vzorku stolice.
S-T-O-L-I-C-E.

Odo mňa.

Teraz. 

Nie zajtra ani o dva dni. 

Teraz. 

Po 5-tich hodinách hnačkovania, kedy jediné tvrdé, čo zo mňa vyšlo, bolo rázne NIE, keď chcela Tami oblíznuť nemocničnú zem. A tá milá slečna doktorka si odo mňa pekne vypýta vzorku stolice, strčí mi do ruky priehľadný pohárik a so slovami: ,,Toto vám pomôže."  dostanem tú zvláštnu vec v papierovom obale.

V momente, ako ma google translator uviedol do obrazu a zistila som, čo sa odo mňa očakáva, pozrela som sa bližšie  na podlhovastú vec v mojej ruke a na jednom konci som ten papierový obal natrhla. Bola v ňom drevená palička. Taká tá, ktorou vám doktorka vyšetruje hrdlo. Tá, čo tak nechutne chutí a vás z nej zakaždým napne aj keď vás lekár trikrát upozorní, že to bude nepríjemné. 

Tak mi to začínalo všetko do seba zapadať. 1+1=2 a ja sa mám jasne a jednoducho vykakať a táto palica by mi mala pomôcť, aby som ten poklad zo seba dostala. V tom momente som si myslela, že je to celé iba žart a určite to nemôžu myslieť vážne. Veď ja som sa práve vysrala  (dúfam, že mi odpustíte jediné pejoratívum na mojom blogu) z vlastnej podoby. A ona chce, aby som jej za pomoci tejto čarovnej paličky, z ktorej ešte cítiť grécke lesy, zo seba vydolovala  nejakú stolicu? To aj kebyže mi dá ten najlepši ropný vrt sveta, ani tak by sa mi to nepodarilo. Bola som prázdna ako sľuby našich politikov pred voľbami. 

Kým som bola zahĺbená do svojich úvah o tom, že  prečo, načo, čo a hlavne ako, môj šofér ma zaparkoval rovno pred dverami WC, ktoré susedilo s miestnosťou, v ktorej obsluhovali RTG. ,,OK, je to tu..." pomyslela som si dúfajúc, že celá tá záležitosť so stolicou a drievkom je len omyl. Pán mi podal ruku, druhou vzal infúziu a odprevadil ma na záchod. Miestnosť to bola veru malá, vôbec nie oku lahodiaca. Nebolo to ale nič strašné, žiadny staničný záchod s odlomenou doskou a ogrcanými kachličkami, no dve hodiny s mobilom v ruke by som  na ňom určite nesedela. Keď som uvidela tú záchodovú misu, hneď som si pomyslela na náš milovaný záchod u nás doma. Nikdy mi tak nechýbal ako v tom momente. Pekný, čistý, teplučký, voňavý. Tam by sa hnačkovalo 100x lepšie. 

Sanitár mi pripevnil infúziu na tomu určené miesto a vzápätí mi podal priesvitný pohárik. Ďalší. Jeden som už v ruke držala a on mi vopchal do ruky ďalší. ,,To si snáď robia zo mňa srandu." 

,,Načo to je?" opýtala som sa ho po anglicky, no hneď mi malo dôjsť, že žiadnej verbálnej odpovede sa nedočkám.

,,EE, ehm.." snažil sa mi rukami nohami vysvetliť zmysel toho pohárika. pričom jeho ruky smerovali k spodným partiám tela. Našťastie jeho, nie mojim.

Po niekoľkých minútach ehmkania a uhkania som konečne pochopila: ,,Baby? Test?"

,,Aaaaaa, yeees!" zvolal celý naradostnený, že som pochopila, čo odo mňa chce. Moč. Pred RTG-nom mi totiž museli urobiť tehotenský test. Ak by sa ukázalo, že je pozitívny, RTG by som absolvovať nemohla. Bolo to pre mňa naozaj zaujímavé zistenie, keďže doposiaľ som pred rontgenom na Slovensku zažila otázky: ,,Ste tehotná?" alebo: ,,Je šanca, žeby ste boli tehotná?". No a moja odpoveď bola vždy: ,,Tak snáď nie.“ alebo ,,Myslím, že nie.“ Tu išli na istotu a to sa mi páčilo.

A keď sme už boli všetci spokojní (on viac ako ja), sanitár zavrel záchodové dvere a následne ich zamkol zvnútra. Bolo to dosť strašidelné. Nachádzala som sa v gréckej nemocnici, na záchode, s 2 pohárikmi na vzorky a tesne pri hlave (oddelený iba tenkými dverami) mi stál cudzí chlap. Už mi bolo ale naozaj všetko jedno. Neostávalo mi nič iné iba pustiť sa do práce.

 DEJAVU Z KRAMÁROV

Začala som tou príjemnejšou časťou, i keď slovo ,,príjemné" nie je asi pri odbere vzorky moču to správne slovo. A tak som sa vycikala, ešteže mi trebalo, a naplnila som pohárik až po okraj. Pre istotu. Ak by náhodou vyliali. Alebo čo. Prvý checkpoint som splnila. Postupujem do ďalšieho, náročnejšieho, levelu. 

S povzdychom som sa zadívala na drevenú paličku, kompletne som ju odbalila a premýšľala som, ako na to. V tom momente som sa z gréckej prítomnosti premiestnila na slovenské Kramáre. Rok dozadu. WC na gynekologicko-pôrodníckom oddelení. Hlboká noc. Len ja a bolesti. A čípok. Ten čo mal ísť tam a nie tam. Veď si spomínate. (Tí, čo nepamätáte alebo neviete, čítajte - O čípku a najdlhšej noci v živote... )  Tentokrát však nešlo o stretnutie môjho zadku s čípkom. Dnes to bol súboj môj zadok vs. kus drievka. Stále dookola som si v hlave prehrávala scénu z ambulancie a slová doktorky: ,,Toto by vám malo pomôcť." No ako mi už len toto pomôže, keďže pochybujem, že niečo vo mne ešte ostalo.

V škole som bola vždy poctivý študent, úlohy som si robila načas, projekty odovzdávala farebné, odpovedala som na jednotky. Neexistuje, že túto úlohu od pani doktorky nesplním. Neostávalo mi nič iné, iba to skúsiť. Veď, keď doktorka povedala, že mi TOTO k tej vzorke pomôže, určite to tak byť musí. Podotýkam, že pán sanitár stál ešte stále za dverami. Za zamknutými dverami, od ktorých kľúč mal jedine on. A teda bolo iba na ňom, kedy tie dvere otvorí. Celkom otrasná predstava, no ja som sa nenechala rušiť. 

Určite ma ospravedlníte, ak vynechám kvetnaté opisy toho, ako som sa za pomoci paličky snažila vypáčiť aspoň nejakú tú vzorku. Na chvíľočku som sa nádejala, že to pôjde. Spomenula som si, ako raz mala Tamarka zápchu z kukuričných chrumiek a jej sme pomohli teplomerom. Stačilo trochu potočiť a rozbehlo sa to. Bol to pôrod, ale zvládli sme to. Veď, keď to pomohlo jej, u mňa by to tiež nemusel byť problém. Ja som však zo seba nedostala nič. Ani prd. Doslova.* V jeden moment som sa na sebe začala strašne smiať. Že toto určite nemôže byť pravda. Že to je určite nejaký nový formát skrytej kamery a mňa tu teraz sleduje polovica Slovenska, ako robím to, čo robím. Prinajhoršom z misy vyskočí Jožo Pročko alebo jemu podobný šašo a všetci sa na chudere Dominike zasmejeme. Nič také sa ale nestalo.

Po pár minútach neúspešného snaženia sa o niečo, čo bolo nemožné, som usúdila, že som si domácu úlohu z polovice nesplnila (moč som mala, YES!) a boj s paličkou som vzdala. Neviem teda či sa to dá nazvať bojom, keďže tá vec sa ani poriadne nedostala tam, kde mala pôvodne byť. A tak som sa poobliekala, spláchla akože na znamenie, že hotovo, pričom som, samozrejme, nezabudla hodiť toaleťák do misy. Alebo teda, zabudla som, že nemám zabudnúť ho tam nehodiť, keďže v Grécku je to zakázané, pretože tým môžete upchať kanalizáciu. Nevadí, myslím, že po mojich celonočných nájazdoch sa už upchala dávno. Jeden papier hore-dole. Snáď ma ešte neobvinia zo sabotáže gréckej kanalizácie.

Zaklopkala som na dvere, nech mi šuhaj otvorí a delegovala som mu správy zo záchoda: moč OK, stolica NO OK! Podala som mu iba jeden plný poldecák, no a pri druhom som mu s veľkým zármutkom oznámila, že teda nič. A on že nič? A ja že no nič! A on že tak nič, keď teda nič. A pokrčili sme plecami, že čo už, keď už. Opäť som si sadla na vozík, odpísala som R. na trilión sms-iek a čakala, čo sa bude diať. Sanitár vzal môj moč na test a keď sa vrátil, podotkol, že je OK a môžem ísť na RTG. 

* Prednedávnom som sa stretla s mamou mojej kamarátky, ktorá pracuje ako zdravotná sestra a rozpovedala som jej môj/náš príbeh z dovolenky.

,,No a predstavte si, že chceli, aby som si tou paličkou akože pomohla, aby tá stolica prišla. A tak som ...." a rozprávala som a rozprávala o tej legendárnej a mne absolútne neergonomickej paličke, ktorá sa mi teda vôbec neukázala takým dobrým pomocníkom, ako mi doktorka sľúbila.

Teta na mňa nechápavo pozrela a následne mi so širokým úsmevom povedala:

,,Dominika, ale to si dostala na odobratie vzorky stolice zo záchodovej misy..."

Zrazu som v pozadí počula to povestné ua-ua-ua-ua-uááá, ako keď Tom naháňal Jerryho, ale chudák náhodou stúpil na hrable, ktoré sa tam náhodou objavili alebo sa pošmykol na banánovej šupke, tresol si hlavu o zem až videl hviezdičky. Inak viete, že na banánovej šupke sa šmyknúť nedá?

,,...ty si si tým nemala pomôcť doslovne. Tá palička je sterilným nástrojom a pacinetom sa dáva, aby si s ňou rýchlo odobrali štipku vieš čoho, keď je už vonku..." pokračovala.

Z tváre mi zmizol úsmev a oblial ma pot. Akože vážne? Opäť som raz robila to, čo som nemala? 
Viete mi niekto, prosím, vysvetliť, prečo si sama robím zo svojho života drámu? Čo som to tam  ja, iniciatívna debilka, stvárala? Myslela som, že si túto skutočnosť, ktorá vyplávala na povrch 3 mesiace neskôr, nechám pre seba, lebo veď, je to maximálne trápne, príznačné rozumu 10-ročného dieťaťa. Ale povedzte, mohla by som vás ušetriť tohto medicínskeho faktu, ktorý spôsobil úplný zvrat v celom tomto príbehu? Z drámy sa jedným razom stala komédia. Ale taká tá lacná, kde sa v pozadí akože smejú ľudia a vy nechápete, prečo sa smejú, keď to vlastne celé nie je vôbec vtipné, ale trápne.

Tak, ak niekedy vo svojom živote dostanete drevenú paličku, prosím vás, spomeňte si na mňa a nikdy si s ňou nikde nešpárajte. Jedine, žeby ste si chceli vyskúšať, ako to nejde.

MOJE PRVÉ MEDZINÁRODNÉ FOTENIE

 ,,Šaty, dole. Všetko!“ nakázala mi pani v strednom veku, ktorá obsluhovala RTG.

,,Aj toto?“ ukázala som na podprsenku.

..Áno,“ odvetila prísne.

Napriek tomu, že som v tom čase nebola žiadne sopľavé decko, skončila som vysokú školu takmer s červeným diplomom, plus som už v mojom živote určite nejaký ten RTG absolvovala, taktiež som 9 mesiacov  nosila v sebe živé dieťa, ktoré som potom ako takmer 4-kilové porodila prirodzenou cestou a už rok som sa oň starala, mala som pocit, že tá pani sa so mnou baví ako s Ferom, čo kopol loptu do výkladu galantérky.

Každopádne som sa na príkaz fuhrerky vyzliekla do nohavičiek a čakala som na svoje prvé medzinárodné fotenie – a hneď takéto polonahé. Ale ty nezbednica jedna! Samozrejme a našťastie, sanitár opustil priestor, lebo veru by to nebolo s kostolným poriadkom, ak by ma tam očumoval. Pani mi nariadila, aby som sa holou hruďou pricucla k železnej platni. Ešte predtým ako však odišla, som sa jej musela opýtať na jednu podstatnú vec:

,,Ja ale dojčím, je to ok?“ Pani však asi na hodinách angličtiny veľmi pozor nedávala, a tak som jej to musela vysvetliť inak:

,,Baby, ham ham, ok?“ ukázala som na moje prsia a gestami som znázornila dojčenie.

,,OK!!! No probléééééém!“

Tak keď hovorí, že no problém, tak no problém. Veď je zdravotníčka. Už kto by to vedel lepšie, keď nie ona. Otázky boli zodpovedané. Modelka bola ready. Vrhli sme sa na to. Netrvalo to ani minútu a ja som sa mohla opäť obliecť. Na otázku či mi pomôže, som povedala presvedčivo ,,Nie!“, pričom som ešte nevedela, že jednou rukou si tú podprsenku asi tak ľahko nezapnem. V druhej som mala totiž stále napichnutú kanilu a sem-tam to šklblo a zabolelo. Nakoniec som to ale všetko zvládla sama. A stihla som to, kým ma opäť vyzdvihol môj taxikár, ktorý ma naložil späť na vozík.

KEMPOVANIE NA CHODBE

Cesta späť na urgent trvala asi tisíckrát kratšie. Veľmi som sa tešila na R. a Tami a dúfala som, že už mám  všetky ozdravné procedúry za sebou, pôjdeme späť na hotel a ja si konečne pospím. Keď sme vyšli spoza rohu, Tami bola neskutočne šťastná, že ma vidí. Hneď sa po mne zliepala a pýtala si to, čo ju vždy upokojí. Ja som si ešte pre istotu vygooglila či ju môžem aj napriek RTG žiareniu nadojčiť. Našťastie, internety písali to, čo tvrdila pani na RTG, a tak som okamžite uspokojila jej potreby. A moje tiež, keďže ma už od tej plnky išlo roztrhnúť.

Chodba pred urgentom sa o 8.30 postupne plnila pacientmi. Začínal nový pracovný deň, naokolo vládol ruch a bolo až neuveriteľné, že sme v nemocnici strávili už takmer 5 hodín. Prišli sme potme a zrazu za oknom svietilo slnko. Lavičky na chodbe boli obsadené starými aj mladými, chorými i ich sprievodnými osobami. Hore-dole pobehovali doktori, doktorky a sestry v modrom s pohľadom upretým do stratena. Vyhýbali sa akémukoľvek očnému kontaktu s ktorýmkoľvek z pacientov, ktorí zúfalo očakávali zvolanie ich mena.

Mňa už do vnútra nezaviedli. Spolu so stále kvapkajúcou infúziou ma posadili na lavičku a nechali tak. Bez slova, bez ďalších inštrukcií. Odsúdená na nevedomosť a nepoznanie môjho ďalšieho osudu.

,,Jedla niečo Tami?“ opýtala som sa R. Očividne som konečne začala riešiť bežné veci reality, a teda jedlo.

,,Nie, čakali sme na teba. Išiel som sa opýtať na recepciu, ako dlho budeš...“ úplne normálne povedal R., pričom normálne to nie je. ON sa opýtal na recepcii? A ako? Po grécky či anglicky? Prišlo mi to až nereálne a škoda, že som to nepočula. 

,,No a povedal mi, že 5 minutes, tak som sa upokojil.“ Tak vidíte, stresové situácie robia z ľudí multilingvistov. Takže, ak chcete vaše deti priučiť cudziemu jazyku, zbaľte im švestky, vysaďte ich v cudzej krajine, vyhľadajte im nejakú stresovú situáciu a ručím vám, že bude ruka v rukáve, mačka na pekáči, oheň na streche, príde na psa mráz, kto druhému jamu kope, aha to sa už nehodí. No, veď to poznáte...

Tami začínala byť čoraz viac nervóznejšia, určite bola vyčerpaná a chcela sa poriadne vyspať. Nie nadarmo sa hovorí, že deti sú zrkadlom rodičov. Ja som to cítila podobne. A taktiež musela byť hladná. Veď posledné hodiny toho veľa nezjedla. R. som preto poslala, nech sa idú porozhliadnuť okolo nemocnice či nenájdu nejakú miestnu Samošku s čerstvými rožkami a treskou alebo Karičkou alebo spišskými párkami alebo bratislavskými rožkami alebo...Druhým zámerom bolo ,,zbaviť sa“ Tami, ktorá sa stále pýtala iba ku mne, a keď som ju z pochopiteľných dôvodov nevzala, spustila plač. Ja som ale držala ledva samú seba v polohe sedmo. A tak sme usúdili, že lepšie bude, ak jej zmiznem z očí. Dlho ale preč neboli a rožky, bohužiaľ, nenašli. A tak sme hladní a unavení čakali ďalej.

Asi po hodine sedenia na jednom mieste s infúziou v ruke, som už začala strácať trpezlivosť. O to viac, že Tami neustále mrnčala, nevedela čo so sebou, naokolo stále pobehovali doktori, vychádzali z ambulancie a následne sa vrátili, všetko bolo také uponáhľané a o mňa sa nikto nezaujímal. Nechali ma tam ako vo výklade. Mala som strašnú chuť si ľahnúť, no nebolo kde. Mala som strašnú chuť zakričať, no vlastne som ani nevedela na koho. A asi by som ani nevládala. Sedela som tam ako taká požutá baganča bez šnúrok.

,,Bože, už sa niekoho niečo opýtajme!“ nervózne som povedala R. Kebyže môže, už dávno by to urobil, to mi je jasné. No jazyková bariéra mu v tomto počine bránila. Zrazu šla okolo moja vyšetrujúca doktorka a on ju zastavil a opýtal sa jej na moje meno. Doktorka pristúpila ku mne a na moju otázku: ,,Do kedy tu budem ešte sedieť?“ odpovedala rýchlo a suverénne: ,,Kým to dotečie. Čakajte.“

Fľaša bola ešte do troch štvrtín naplnená. Ak ma moja matematika neklame, 4/4 mínus ¾ je ¼ a k tomu určite nepotrebujete byť dobrý Will Hunting, aby ste pochopili, že si tam vysedím dieru. Jedine žeby som to do seba celé  lupla  na ex . Z fľaše za tie cca dve hodiny ubudlo naozaj málo, a keď som si mala predstaviť, že mi to má odkvapkať celé... Vlastne som si to nevedela ani predstaviť. A v kombinácii s únavou, vyčerpanosťou, prázdnym žalúdkom a sedením na jednom mieste – ideálne dovolenkové ráno na Kréte.
,,Vy musíte ísť na hotel, R.!“ konečne som bola schopná robiť rozhodnutia. Bolo nevhodné, aby tam Tami zostala čo i len o minútu dlhšie. Usúdila som, že jej bude lepšie na hotelovej izbe ako v čakárni nemocnice plnej chorých ľudí. Hoci aj bezo mňa. R. som na 100% verila, takže to akoby bola vlastne so mnou. Až na ten rozdiel v prsiach.

Po nejakom tom uvažovaní mi napadol plán: ,,Čo kebyže zavoláš delegátke, povieš jej, čo sa stalo a poprosíš ju či by po vás neprišla a neodviezla vás do hotela? Veď to by nemal byť problém. A ja, keď mi to dokvapká, si zavolám taxík. Veď ja to zvládnem. A Tami bude lepšie v hoteli ako tu a ja budem tiež pokojnejšia, keď tu nebude vrieskať.“

Mimochodom, naša delegátka sa od predošlého telefonátu vôbec neozvala. Teda niežeby musela. To nie. Ale jeden informatívny telefonát v zmysle či je už naše dieťa OK a či sme zohnali doktora, by nám v cudzej krajine určite dodal pocit istoty a bezpečia. O to viac si dnes vážim, že sme nakoniec všetko zvládli a vybavili sami.

R. aj napriek miernym pochybnostiam napokon súhlasil a vyťukal číslo našej delegátky. Predstavil sa jej a vysvetlil, čo všetko sa od nášho posledného telefonátu odohralo a že sme nakoniec skončili v nemocnici, no viac so mnou ako s Tami. Následne jej vysvetlil, ako na tom teraz som, že musím čakať na dokvapkanie celej dávky infúzie a poprosil ju či by po nich neprišla a neodviezla ich do hotela.

,,Já bohužel nemužu vozit turistov ve svém autě. Co ale mužu je přijít za vámi, jestli potřebujete překlad do češtiny, jó? Ale až za takové tři hodinky by jsem mohla. Teď mám nejakou tou práci.“

Tak si trochu zafilozofujme, že čo by bolo keby...

...keby som starý dedo so srdcovou príhodou, dovolenkujúci na Kréte, ktorého vzal taxík do nemocnice, lebo mu nenašli doktora na izbu...

...keby sa ja – starý dedo so srdcovou príhodou, dovolenkujúci na Kréte – viem dohovoriť jedine tak po rusky, ak si ešte vôbec niečo z čias ľudovej školy pamätám...

...keby ja – starý dedo so srdcovou príhodou, dovolenkujúci na Kréte – z nemocnice, kde mi nič nerozumejú, zavolám svojej delegátke, že potrebujem pomoc, lebo im neviem vysvetliť, čo sa mi stalo a kde, čo, ako ma bolí, pichá, škriabe, tlačí, závraty, tlak, búšenie, tŕpnutie, odpadnutie, znecitlivenie, kŕče atď.

...keby ja – starý dedo so srdcovou príhodou, dovolenkujúci na Kréte – dostanem od svojej delegátky odpoveď: ,,Mužu přijít na překlad, ale až za tři hodinky, protože mám práci.“

Vďakabohu, že nie som starý dedo so srdcovou príhodou dovolenkujúci na Kréte. Vďakabohu, že som Dominika dovolenkujúca na Kréte, ktorá sa aj napriek a hlavne vďaka angličtinárke hádzajúcej kľúče po žiakoch, naučila angličtinu na komunikatívnej úrovni. To je asi to jediné, čo by som k celej situácii povedala. Mali sme sami seba, jeden druhého (aj tú tretiu) a to nám stačilo.

,,Že nám môže zavolať taxík...,“ vyvodil záver z konverzácie s pani delegátkou.

,,No dobre, tak choďte, a ja potom prídem za vami, keď skončím.“

,,Si si istá, že ťa tu máme nechať?“

,,Áno, veď keby niečo, nemocnicu nemám ďaleko,“ neopúšťal ma humor.

R. sa teda rozhodol, že zavolá späť delegátke, nech im zavolá taxík. Medzitým sa však konečne otvorili dvere ambulancie a moja vyšetrujúca doktorka zvolala moje meno.

PODMIENČNE PREPUSTENÁ

 ,,Takže, všetky výsledky: krv, EKG, moč máte v poriadku. Očividne ste ale veľmi dehydrovaná, a preto vaše telo skolabovalo. Pustím vás domov skôr, aj keď vám to ešte nedokvapkalo, ale je naozaj potrebné, aby sme vyšetrili vzorku vašej stolice. Môžete ísť, no iba pod jednou podmienkou a to, že nám v priebehu dňa tú vzorku prinesiete,“ skonštatovala doktorka.

Stool sample. Zase ten stool. Oni si nedajú pokoj. V tom momente by som jej však sľúbila svoju mladú dušu spolu so stolicami všetkých hostí hotela, len aby som mohla konečne odísť.

,,Jasné, jasné, no problem, stolica,“ kyvkala som hlavou akože žiadny problém, veď to je nič, jedna stolica hore-dole. Veď už je skoro v zákrute.

,,A odovzdáte ju na oddelení mikrobiológie,“ znel ďalší pokyn, ako keby som mala pochodené všetky oddelenia nemocnice. Bohužiaľ alebo našťastie, navštívila som iba dve a o nejakej mikrobiológii som nemala ani poňatia.

,,...OK? tak to pokojne prineste sem, mne sa zmena síce končí, ale nechám kolegyni odkaz.“

No a potom sme išli riešiť oficiality, keďže odísť som nemohla len tak.

,,Tu mi podpíšete toto...“ ukázala na voľné políčko v obrovskej knihe. Poviem vám, že dnes ani celkom netuším, čo som podpisovala, zrejme nejaký reverz alebo poučenie, alebo čo. V tej eufórii prepustenia by som si ani nevšimla, že som nejakej sekte prepísala majetky a jednu ľadvinu.

,,Tuto máte prepúšťaciu správu...,“ podala mi 3 papiere, na ktorých som rozoznávala, resp. nerozoznávala písmená gréckej abecedy a ešte nejaké čísla a moje meno.

,,No a toto je váš plán diéty na najbližší týždeň,“ ďalší papier, tentokrát v angličtine, obsahoval zoznam potravín a surovín, ktoré môžem v najbližších dňoch konzumovať. Túto diétu som ešte ani neaplikovala už som bola ľahšia o 5kg. Pozor, moja skúsenosť nie je žiadnym návodom k zdravému chudnutiu. Radšej si zodvihnite svoju riť a choďte cvičiť!

Doktorka rozprávala a ja som iba prikyvovala, pričom som bola mysľou už úplne niekde inde. V posteli. Síce nie vo svojej, ale to mi bolo v tom momente šum a fuk.

Koniec. Nasľubovala som hory doly, podpísala, čo mi dali, dostala som ďalší pohárik a paličku na stolicu, poďakovala som a opustila som ambulanciu, kam som sa už nikdy nechcela vrátiť. 
Ešte aby som nezabudla. Určite sa zamýšľate, aký majland nás toto všetko stálo. Vyšetrenie mňa a Tamarky, EKG, RTG, odbery, infúzia... Stálo to oveľa menej ako to, čo sme zaplatili za taxík z hotela do nemocnice. Nestálo to nič. Za všetky tieto zahraničné služby sme zaplatili našim európskym preukazom poistenca. Nič. Niente. Nula. Ani cent. Otázkou teda stále ostáva, na čo sa dávajú ľudia poistiť cez cestovné kancelárie? Nestačí im preukázať sa tou kartičkou, čo nosíme bežne pri sebe? Ak sa niekto vyznáte v tejto problematike, rada si to nechám vysvetliť. 50 EUR, ktoré sme dali za KOMPLEXNÉ cestovné poistenie, nám bolo v tomto prípade nanič a očividne by sme sa zaobišli aj bez neho.

Medzitým R. dohodol taxík a my sme sa po takmer 6-tich hodinách strávených v nemocnici mohli konečne pobrať domov. Vlastne nie, domov to ešte nebol. Od toho práveho domova nás ešte delili nejaké tie hodiny a minúty, moria, hory či rieky. 

Delili nás hranice. Hranice, ktoré sme sa chystali nasledujúci deň prekročiť.

Či sa nám to podarilo? Dočítate sa v ďalšej (už poslednej) časti nášho dobrodružstva na Kréte:

Naše dobrodružstvo na Kréte V...už naozaj KONČÍ