Bol môj pôrod na Kramároch katastrofa alebo komédia? ČASŤ IV.

(tento článok nadväzuje

na Bol môj pôrod na Kramároch...III. . Pre autentické pochopenie tohto článku by ste si ho mohli prečítať a ak sa Vám nechce, nevadí  Ale naozaj by ste mohli:) 

...a ako to celé nakoniec skončilo?

Keď som sa vrátila na čakačku, mala som už novú spolubývajúcu - Janku. Paradoxne, prišla ráno o 8-mej a porodila ešte skôr ako ja, čo som tam bola ako inventár. Prišla už s pôrodnými bolesťami a vyzerala, že jej dieťa z nej doslova vyskočí, na rozdiel od mojej Tamarky, ktorá by tam ešte určite ostala, v prípade, že by som bola gravidná dva roky ako slonica. Bohužiaľ,  slonica nie som a jej pobyt vypršal. Bol čas na check-out.

Po tom čo mi sestrička (už nová, milá, super, čiernovlasá, neviem ako sa volala, ale pozdravujem ju a ďakujem!) zaviedla do žily antibiotiká (mala som streptokoka, to preto), som volala R. a mame a sestre a starkej a babke, že teda ideme na to. Popravde, v tej eufórii som aj zabudla na upratovačku a torpédo sestričku a na zážitky minulej noci.  Išlo to naozaj rýchlo: monitor, teplomer, krv, antibiotiká, monitor a stále dookola.

 

Následne si ma zavolali na klystír. Takto, o klystíre by sa dal napísať jeden osobitný post. Lenže klystír si to vôbec nezaslúži, nakoľko je to tá najneženskejšia vec. Ja rozumiem, že z praktických dôvodov je nutné ho vykonať, ale... V nemocnici, akou je napr. Koch, sa rodičke podá čípok, a potom uteká na wecko. Je to aspoň o trochu dôstojnejšia forma vypudenia. Na Kramároch o čípkoch ani chýru ani slychu. Teda, pardón, o iných čípkoch áno. Ja vlastne pochybujem, že by mne ešte vôbec nejaký čípok dali. Asi by sa báli, že by som si ho vopchala do oka alebo tak nejak.

Takže tradičný klystír vyzerá asi tak, že si žena vylezie na ,,kozu" a pôrodná asistentka jejhadičkou zavedie (pumpuje) do čriev nejakú tekutinu, ktorá spôsobí, že sa následne na 100% vyprázdni, aby potom pri pôrode nedošlo k nehode. 

,,Do 10-tich minút pôjdete na WC a asi dvakrát vás preženie" vysvetlila mi pôrodná asistentka. 

Že 5 minút. Ledva som dobehla na izbu vziať si toaleťák a už som utekala.  Najhoršie na tom bolo, že keď som si už myslela, že je po tom a že už zo mňa vyšiel aj minuloročný zemiakový šalát a išla som do sprchy, prišlo to opäť. Chcela som napísať:,,Fúú, bolo to hustéé..." ...ale opak je pravdou. Bolo to rýchle a intenzívne a to asi stačí. Viac to nebudem približovať. Iste chápete prečo. Aj keď opäť sa mi do hlavy tlačí otázka: ,,Mala aj princezná Kate klystír?“

Po krásnom detoxe zdarma som už mohla zavolať môjmu R., že teda už naozaj môže prísť, že už pôjdem na box. Generálku príchodu k pôrodu už mal raz za sebou, tak snáď to tentokrát vyjde.

Tu mi zaviedli antibiotiká v infúzii.

Zaujímavé ale bolo, že mne tie kontrakcie nejak ustúpili a bolo mi úplne super. Vysmiata, hravá, mladá, free. Ostatné ženy okolo mňa vzdychali od bolesti a chytali sa za brucho a ja nič. Pobehovala som hore dole ako fretka. Akoby som ani rodiť nešla. Nariadili mi, aby som sa zbalila, pretože ma premiestnia na pôrodný box. To už naozaj znelo, že idem rodiť, no ja bolesti už skoro žiadne. Neviem či mi tým klystírom vypumpovali aj dieťa...Sestrička sa ma ešte prišla opýtať: ,,Pani, ideme pichnúť epidural?"

,,Joj, ale mňa už nič nebolí."

,,Tak počkáme ešte."

Normálne som začala uvažovať nad možnosťou, že si tú epidurálku nedám. Že to už aká frajerka budem. No nakoniec mi sestrička vysvetlila, že keď mi pichnú vodu, tie bolesti určite prídu a budú veľké. A tak som sa teda rozhodla, že za frajerku nebudem a siahnem po tomto druhu úľavy. Veď prečo to nevyužiť. Keď ponúkajú, ber! No a ešte zadarmo!

Po presťahovaní sa na pôrodný box som sa ,,zabývala" a musím povedať, že som vôbec nečakala, že to bude také fajn. Tá ,,koza", teda pôrodná posteľ, bola vkusnej fialovej farby. Mala som veľké šťastie, pretože na Kramároch je iba jeden pôrodný box ako samostatná izba. Inak sa rodí za závesom, za ktorým je ďalšia kričiaca žena a za ním ďalší záves a ďalšia kričiaca žena. Taký koncert rodiacich žien. Ja som ale mala VIP box sama pre seba a musím povedať vďakabohu.

V tejto izbe ma nechali samú asi hodinu. Dosť som sa nudila,  a tak som tam očumovala všelijaké lieky a injekcie a inštrumenty, čo tam mali a s hrôzou som si predstavovala na čo asi sú. Samozrejme, že som sa tam fotila. HA HA.  Všade naokolo bol ruch, čakačky sa zrazu naplnili do posledného miesta a stále niekoho odvážali na pôrodné boxy . No nemohla niektorá z nich rodiť v noci? Aspoň by som tam nebola sama a mala by som s kým pokecať.

Do izby zrazu vstúpil muž, ktorý mi veľmi pripomínal toho chorvátskeho herca, čo hral napr. v Pohotovosti. Počkajte, vygooglim ho. Toto je on, môj osobný anesteziológ. 

Kebyže tento blog nečíta môj R., napísala by som slovné spojenie sexi anesteziológ. Ale môj R. aj tak vie, že najviac sexi je pre mňa on :) Takže anesteziológ Goran (tak sa volá ten herec) ma veselo pozdravil a vypytoval sa ma, ako sa mám. Mne sa bolesti opäť vrátili, a tak bol pre mňa ako Ježiško na Vianoce. Prišiel aj so svojou asistentkou so všelijakými náradiami.

Epidurálka je taká injekcia, ktorú mi vpichli do chrbtice (neviem, kam presne) a znecitliví to spodnú časť tela. Teda, necítite bolesti. Jej zavedenie bolo asi také náročné ako inštalácia Simsu 3. A ešte, keď ste to museli cracknúť!
Musela som si sadnúť na kraj postele, urobiť mačičku, brucho vopchať medzi nohy a bez pohnutia čakať na vpich. Samozrejme, že som sa trošku mykla a on sa nejak netrafil, tak sme to museli zopakovať. Potom do toho vpichu príde ďalší vpich v podobe tupej bolesti. Ale inak sa to dalo prežiť. Následne mi tam dali všelijaké hadičky a čačky mačky, ktoré na mňa prilepili. Ešte mesiac po pôrode som si tie lepky nevedela z tela umyť.

Podstatné bolo, že som začala cítiť úľavu. Lietala som. Vtáčiky spievali, more šumelo. Všetko bolo krásne. Ak by to bolo voľnopredajné, Džon Epidural by bol milionár. Goran anesteziológ bol stále pri mne a kontroloval, ako sa má Tamarka. Bol ozaj milý a úplne to tam osviežil.

Ešte lepšie mi ale bolo, keď do izby vstúpil môj doktor House (môj R.) v plášti. On bol najviac sexi. Konečne prišiel  a mne sa táááák uľavilo. Konečne som tam nebola na to sama. Konečne ma mohol držať za ruku. Konečne som sa cítila v bezpečí. Mala som pocit, akoby sme sa nevideli aj rok. Vtedy som prvýkrát pocítila, že to spolu s ním zvládnem aj keby sa dialo čokoľvek. Aj keby malo prísť 10 torpédových sestričiek s čípkami.

Anesteziológ ho poprosil, aby ma vzal na prechádzku, lebo je možné, že mi budú tŕpnuť nohy. Veľmi som ale nevládala, a tak ma musel stále podopierať. Tak sme sa prechádzali po tej izbe meter krát meter a asi sme vyzerali tak, ako budeme vyzerať o 40 rokov na prechádzke po Auparku.

Po asi hodine ma prišla vyšetriť pôrodná asistentka a tá skonštatovala, že som na 5-6 cm, čo už bolo celkom vysoké číslo, no ešte stále nám ostávali 4cm. Teraz, keď to píšem, mám pocit, že sa to vlieklo, no vtedy mi to ubehlo veľmi rýchlo. 

Po tom čo som si naspäť ľahla, som začala pociťovať únavu a ja som si konečne zdriemla. Cítila som sa trochu vinne, lebo R. sa tam veľmi nudil.  Sedel vedľa mňa a odpovedal na smsky a hovory všetkých zvedavcov. Ja som si konečne naozaj oddýchla a ani neviem koľko som vlastne spala. Načerpala som energiu, ktorú som stratila predošlú noc a ktorú som potrebovala k tomu, čo malo prísť. Medzitým ma stále niekto kontroloval, ale absolútne som ich nevnímala.

Keď som sa zobudila, pôrodná sestra mi priniesla menší olovrant v podobe oxytocínu. Je to látka, ktorá uvoľňuje pôrodné cesty a svaly a vďaka nej by sa mal pôrod rozbehnúť. Môj dealer mi zároveň pichol ďalšiu dávku epiduralu a už bolo opäť veselo. Namiesto fašírky so zemiakmi, oxytocín s epi. Mňam.

Ešte som zabudla spomenúť jednu významnú vec a to, že mi prišli prepichnúť plodové obaly. Moja plodová voda bola vraj už zelenšia a bolo jej málo. Musela vytekať postupne a chúďa Tamarka bola ako ryba na suchu.

Kým mi kvapkali všetky možné drogy, ja som ešte vyvolávala s kadekým, najmä s mojou maminou a sestrou, ktoré sa zhromaždili aj so starkou, mali nachystané šampanské a čakali KEDY UŽ. Ja mám pocit, že ony to prežívali oveľa horšie ako ja. Mne ozaj nič nebolo a už dávno som sa necítila tak úžasne ako 20 minút pred samotným pôrodom.  Bola som oddýchnutá a vyspatá. Jediné, čo mi chýbalo, bolo jedlo. Bola som tak strašne hladná a dookola som sa pýtala, kedy sa budem môcť najesť.  To som ešte nevedela, že sa najem až ďalšie ráno.

Po dokvapkaní oxytocínu sa to celé rozbehlo.  Začala som cítiť zvláštny tlak, nebola to bolesť v pravom slova zmysle. Skôr také tlačenie, ako keď vám treba ísť na veľkú potrebu. Veľmi veľkú potrebu. Bol to tlak na konečník a najmä na mechúr. Mala som pocit, že mi ho roztrhne. Musela som to už predýchavať. R. ma držal za ruku a s nástupom bolestí aj on predýchaval bolesť ruky, ktorú som mu spôsobovala.
Sestre som povedala, že mám tlaky každých 5 minút a že mám chuť tlačiť. To som ale ešte nemohla.  Po vyšetrení zahlásila:,,Lemík". S R. a anesteziológom sme sa na seba pozreli a nechápali. ,,Čo za levík?" opýtal sa Goran. Inak tento doktor bol ozaj super. Bol tam celý čas pri nás. Asi sme ho bavili a on bavil nás. Dokonca mi on robil aj monitor a smiali sme sa, že ma pokojne môže aj odrodiť, lebo, že sa celkom nudí. Som mu veľmi vďačná za atmošku, ktorú tam urobil. Bodaj by všetci doktori boli ako on.

,,Levík, čo za levík??" nedalo mu to a vystrelil z miestnosti za sestrou, ktorá ma vyšetrovala.

,,Ahaaa, ona povedala, že lemík, akože lem," vysvetlil nám, že lem znamená, že už nahmatala hlavičku. To bolo pre mňa absolútne fascinujúce. Sestrička cítila hlavu môjho dieťaťa! Dieťaťa, ktoré bolo ešte vo mne, no o pár minút som ho už držala v náručí. 

Vtom vošiel dovnútra doktor, tentokrát už naozajstný doktor pôrodník, vyšetril ma a povedal, že už to prichádza. Doktor ma dal ľahnúť na bok, aby zišiel chrbátik a ja som v tom momente pozerala na R. a dýchala. Vedela som, že čoskoro budem naozaj rodiť a naozaj som sa tešila. Nechápem prečo. Väčšinou sa ľudia na pôrod netešia, ale ja som bola taká excited, taká naspeedovaná, že som sa už toho momentu nevedela dočkať. Bol to parádny adrenalín.
A ak si myslíte, že skočiť z mosta na akomsi lane alebo potápať sa so žralokmi je WAU, tak skúste rodiť. Skúste 9 mesiacov nosiť v sebe svoje vlastné dieťa, skúste prežiť bolesti a nejaké tie komplikácie, skúste tlačiť ako o život a následne uvidieť to, čo vo vás vzniklo a rástlo. To, čomu ste dali život a vlastne vášmu životu ste zrazu dali iný – ten pravý - zmysel. Tomu sa podľa mňa nevyrovná absolútne nič!

Po asi 10-tich minútach ma prišiel opäť pozrieť pán doktor a ani ma nestihol vyšetriť a zakričal:,,Rodííííííííme."

Na túto vetu som čakala večnosť. Okamžite sa tam začali diať veci. Všetci začali kmitať. Mne vyložili nohy, pripútali mi ich, do miestnosti vbehol celý tím ľudí, ani neviem, kto bol kto. Vyložili si tam všetky kladivá, kombinačky a iné mäsiarske nástroje. Zvláštne bolo, že mi začala byť zima, prechádzala mnou obrovská triaška, vyložené nohy sa mi strašne triasli. Bála som sa, že to znamená nejaký problém, no pravdepodobne to spôsobila kombinácia epiduralky s oxytocínom a ešte aj môj adrenalín. Do toho som mala tie tlaky. Mala som pocit, že to nevydržím, začnem tlačiť skôr, ako mi povedia, že môžem a to dieťa zo mňa doslova vystrelí. R. stál tesne za mnou, bohužiaľ, nemohol ma držať za ruku, ako to býva vo filmoch. Pevne som sa musela zapierať o také tyče, aby som vlastne vládala tlačiť. Cítila som ale, že stojí za mnou a prežíva to so mnou. Ešte pred samotnou akciou sme sa na seba pozreli a naše pohľady hovorili JE TO TU! Doteraz si ten pocit pamätám. Tak rada by som vám to chcela k niečomu prirovnať, ale moje metaforické schopnosti nie sú dostatočne nápadité k vyjadreniu tohto jedinečného momentu. Asi klišé, ale naozaj to treba zažiť.

Nastal čas tlačenia. ,,Ok, mamička, hlboký nádych a tlačte!“ Robila som, ako mi kázal, no hneď pri prvom zatlačení som urobila chybu. Namiesto do spodnej časti tela, som tlačila do hlavy. A to bola chyba! Po asi 3 nesprávnych tlačeniach, som sa to konečne naučila a už to išlo. Je to naozaj náročné. Skúste si to sami. Keď sa človek nadýchne a následne chce zatlačiť, vzduch automaticky tlačí do hlavy. Ja som sa musela nastaviť tak, že všetok ten vzduch potlačím dole. Doslova, akoby som vykonávala veľkú potrebu.

Ja osobne neviem ani balón nafúkať (o fúkaní veľkonočných vajec ani nehovorím), takže si viete predstaviť, aká fuška to pre mňa bola.  Neskutočne mi ale pomáhali všetci, čo tam boli. Po predošlej noci by som nikdy nebola povedala, akou podporou doktori a pôrodné asistentky môžu byť. Tá milá sestrička ma držala, tlačila mi hlavu k hrudi a tlačila so mnou. Vôbec som sa nebála. Nebol čas, pretože tu išlo o život – nový život. Do toho mi doktor kričal: ,,Výborne, úžasne, ste šikovná...!“  a iné podporné heslá.

Viete čo mi ale pomáhalo najviac? Viete na čo som v tých vtedy nekonečných minútach myslela?

Na Tamarku. V tom momente tlačenia som sa absolútne stotožnila s tým malým človekom vo mne, snažila som sa predstaviť si, ako sa asi momentálne cíti, čo si myslí, či sa bojí, či jej je tesno, zima, teplo a podobne. Ako keď sa pri otváraní uhoriek snažíte až z päty vytiahnuť aj posledné kúsky sily.  Mysľou som tam bola s ňou a tlačila som a tlačila a tlačila...

A doktor mi opakoval: ,,Ešte, ešte, už to bude. Ešte raz..“ A ja som tlačila odušu ako nikdy a snažila som sa ako nikdy v mojom živote. Lebo veď išlo o ďalší život. Čím viac sa budem snažiť, tým rýchlejšie dám život ďalšiemu človeku. To je motivácia, akú ani Chris Powell nedá 😊

Pomedzi tlačenie som počúvala slová ako: ,,Už rotuje!“ Znelo to celkom sľubne a ja ešte teraz cítim tú úľavu, keď vyšla hlavička. A potom na jedno zatlačenie aj ostatok tela. Doktor si ale musel pomôcť jedným šmyk šmyk. Áno, súčasťou môjho pôrodu bola aj tzv. epiziotómia, a teda nástrih hrádze, ktorý je medzi rodičkami na jednej strane akceptovaný a druhou skupinou tak odsudzovaný.

Náš kamarát Vladko  má na to veľmi vyhranený názor a je presvedčený o tom, že by sa to malo úplne zakázať. Pozrite sa, v tom momente, kedy som necítila absolútne nič (lebo ozaj to nebolelo), mi bolo jedno, že ten doktor vzal nejaké nožnice a niečo mi tam nastrihol.  Veď to uľahčilo samotný pôrod, zabránilo to tomu, aby som mala ešte väčšie zranenie. Rozumiem ale, že niektoré ženy sú výsostne proti nástrihu, pretože to je veľký zásah do tela ženy. Veď aj pre mňa bol. Ale o tom potom.

A tak teda,27. júna,  o 14:25 som porodila Tamarku, s váhou 3850 g a 49 cm. Malá buchta to bola a ja sa do teraz čudujem, ako som také veľké dieťa dokázala porodiť. Ten moment, keď ju vybrali mám doteraz pred očami. Doktor mi ju ukázal spôsobom, ako tá opica držala Simbu na vysokánskej skale a ukazovala ho ostatným zvieracím kamarátom. Tamarka bola ale celá modrá, pokrčená a špinavá. Ja som sa nezmohla na nič iné, iba ,,Ahoj.“ Neviem vám to vysvetliť, proste len ahoj. A-H-O-J. Nekonali sa žiadne výbuchy plaču, ani ohňostroj emócií. A ja som tak chcela! Tak som sa tešila, ako to zo mňa opadne a ja sa tak strašne rozplačem. Ale nič také sa nekonalo. Myslím, že to všetko, to zblíženie, prišlo až neskôr. A teraz, stačí, že na mne zaspí alebo si prdne a ja som emočná troska šťastia 😊  

Sestričky z novorodeneckého ju vzali na vyšetrenia a doktor pokračoval vo svojej práci: ,,Môžeme začať s rekonštrukciou.“  Nechápala som, čo tým myslí, no následne mi vysvetlil, že sa ide čistiť a šiť. Samozrejme, ešte som porodila placentu a potom ma zašíval. Keďže mi stále pôsobila epiduralka, šitie som vôbec necítila. Mňa to všetko natoľko zaujímalo, že som ho s napätím sledovala.
Anesteziológ bol stále pri nás: ,,Malý je zlatý,“ pogratuloval nám.

,,Ďaku...,“ neodpovedala som, lebo som si uvedomila, aký gramatický rod použil. V tom momente sa mi pred očami zjavila plná skriňa oblečenia pre dievča. Svetloružový overal na zimu, háčkované bábiky od mojej mamy, balíky z HMka a Nextu, ktorých obsah nebol ani zďalekachlapčenský.

,,Zlatý?? My máme mať dievča!“

,,Jaj tak to neviem.“

,,Prosím, vás, čo som to porodila?“ opýtala som sa doktora, ktorý ma odrodil.

,,Joj, to ja neviem, to zaujíma tých z novorodeneckého. Ja si také veci nevšímam,“ vysvetlil nám doktor.

Anesteziológ Goran  sa teda podujal vyzistiť, čo som to porodila, no medzitým mi už bábätko prniesli. Na ruke malo ružový náramok. A bolo po strese.
Tami sa okamžite prisala, hoci sa trošku trápila a nevedela si nájsť nejaké to pohodlie, bol to krásny pocit a doteraz sa z toho neviem spamätať. Dnes je to viac ako 6 mesiacov, čo som porodila. Môj rozum celý ten pôrod stále nevie racionálne poňať.

Prvé minúty na svete

9 mesiacov rastie vo vnútri ženy človek, kontroluje sa cez akúsi obrazovku, čaká sa, kým je pripravený na život mimo tela. Potom sa žena na základe istých znamení presunie do budovy zvanej nemocnica, kde leží a čaká. Potom sa zíde v jednej miestnosti zvanej pôrodný box s xy ďalšími ľuďmi (doktori a sestričky), ktorí v istom momente celého toho procesu usúdia, že už môžu to dieťa z tela ženy vybrať. Žene nariadia, aby tlačila, nejaké tie sily spôsobia, že to dieťa vyjde von a všetci sa tešia a zrazu je mimo tela. V bruchu prázdno, srdce plné.

Slovo zázrak nie je v tomto prípade klišé. Hoci som pôrod zažila, je to pre mňa stále nepochopiteľná vec a naozaj zázrak. Odkedy som porodila, pôrody a všetko okolo toho ma fascinuje. K tomu dňu sa v mojich spomienkach stále vraciam a častokrát ma pri pozeraní si fotiek pochytia záchvaty nostalgie. Pochopila som, prečo chcú ženy po čase ďalšie a ďalšie dieťa. 
Možno budem ku koncu znieť zbytočne sentimentálne, no môj prvý pôrod je to to najlepšie, čo sa mi v živote stalo. Neľutujem, že som využila pomoc vo forme epiduralky alebo že ma nastrihli. Vôbec ma nemrzí, že som nerodila niekde v inej nemocnici či v inom štáte, alebo že som si nezaplatila doktora, alebo že som nerodila do vody, doma alebo formou hypnopôrodu.  

Ak by sa však dal vrátiť čas, prežila by som každý jeden moment tých 2 dní o 100% viac. Správne by som si dala čípok, vyspala by som sa, bola by som smelšia, menej urevaná, odvážnejšia, bojovnejšia, tlačila by som správne, lepšie a silnejšie, pri pohľade na svoje prvé dieťa by som spustila plač, ako keď umrel Atrej v Nekončnom príbehu a určite by som všetko vnímala oveľa intenzívnejšie.  Alebo možno ani nie.

Prvý pôrod sa už druhýkrát nezopakuje. Je len jeden. V jaskyni, na poli, v taxíku alebo kdekoľvek inde -  výnimočný!

A j n a K r a m á r o ch !

Na záver by som sa chcela v prvom rade poďakovať môjmu R. za všetku podporu a pomoc počas tehotenstva a pôrodu. Som mu vďačná, že pri mne stál, aj keď to bolo so mnou častokrát ťažké, že mi dával silu a nádej, keď som už nevládala.  Ďakujem aj mojej rodine, kamarátom a pani doktorke Marekovej, ktorá sa o mňa počas celého tehotenstva  výborne starala a v neposlednom rade aj všetkým (naozaj VŠETKÝM) doktorom a sestričkám, upratovačkám a kuchárom gznekologicko-pôrodníckeho oddelenia v nemocici Kramáre.