Bol môj pôrod na Kramároch katastrofa alebo komédia? ČASŤ I.

Ako začať?

Všetkým ľuďom, najmä dievčatám a ženám, sa už odpradávna hovorí, aká je pôrod náročná záležitosť. Of kórs, veď rodili v jaskyniach, na poli alebo vyvalené niekde v járku. Nástroje boli asi z mamutích klov a ženu odrodila hocijaká babica - susedovho koňa brata žena, tak jej babka.

Tamarkin prvý fotošúting

,,Kontrakcie bolia stokrát viac ako menštruácia..trpia kríže...a ten klystír, no fuj...a potom to tlačenie...a zatvor si oči, keď budeš tlačiť, určite ti popukajú cievky v očiach...a nástrih, to bolí ako sviňa a šitie viac...”

Určite má každá tehotná žena pred pôrodom strach, no väčšie ako strach je jej hlava zo všetkých tých ,,odborných” informácií a rád, ktoré k nej prúdia z rôznych zdrojov. Celé tehotenstvo som bola v pohode, nebála som som, práve naopak - tešila som sa (alebo som sa aspoň tak tvárila).

Avšak, keďže som týždeň prenášala (veľmi divné slovo, nikam som nič neprenášala, jedine svoje brucho z kuchyne na gauč a na záchod a späť), mala som viac času na premýšľanie, pozeranie videí (reláciu baby boom som videla asi trikrát), čítanie rôznych článkov, diskusií atď.

Nový rok som privítala už s Tamarkou v bruchu

Áno, bola som nadupaná ako Modrý koník. Vedela som všetko o gestačnom vaku, pôrodných fázach, krčkoch, diletácii, cervikálnom skóre, epiziotómii, anestézii, analgézii, oxytocíne a iných chuťovkách. Zrazu sa naše spoločné večery doma zvrtli na gynekologické okienko. No otras. Podľa mňa žiadny chlap nevie o hrádzi a pôrodných cestách toľko ako ten môj (Cmuk, R.).

Na jednej strane ma to bavilo, na druhej som bola mimo, keďže som to už aj ja chcela mať za sebou. Ale nebudem odbáčať.

Takže moje tehotenstvo trvalo o týždeň viac ako je bežné. Priebeh bol, až na pár mojich hysterických etudiek, pokojný. Raz som sa rozrevala pri obede. Mali sme kura s kašou a mne sa k tomu taaaaak hodili zavárané čerešne. Viete tie také z detstva zo školskej jedálne. V skrinke sme mali niekoľko pohárov, no ako som ich postupne otvárala, zistila som, že v každom jednom boli červíky. Prišlo mi to také strašne nespravodlivé. V tom momente som to brala ako najväčšiu krivdu, a tak som sa rozplakala a usúdila, že vlastne to kura s kašou nechcem a jesť nebudem, lebo nemám čerešne. Že to vlastne celé nemá zmysel. Ono to znie ako klišé z nejakého amerického filmu, no ja som sa naozaj cítila hrozne. Samozrejme, že som kura s kašou neskôr zjedla (bez čerešní). Čo Vám poviem, malé dieťa je oproti mne nič.

Tehotenstvo ma nezasiahlo iba psychicky, ale aj fyzicky. Ak by som mala ale popisovať všetky tie zmeny, ktoré spotvorili moje krásne 54-kilové telo, nestačil by jeden blog. Áno áno, to sa stáva, to má každá tak, to prejde, budem dojčiť- schudnem, bla bla, stálo to zato, jedz, lebo budeš mať slabé mlieko,máš krásne zdravé dieťa... Každá matka ma ale určite chápe. Nematky- pochopíte.

,,Chúďa, má ústa po tebe!!"(reakcia mojej rodiny na 3D UTZ)

Okrem toho, že som si nevedela zaviazať šnúrky ani zapnúť sandálky (v práci som prosila žiakov, aby sa zohli a zapli mi ich), nedokázala som sa oholiť, vstať zo zeme bez pomoci, poznám takmer všetky verejné záchody v Bratislave a na D1-ke (keďže som cikala cca každých 5 minút), potila sa mi asi každá časť tela (vedeli ste o tom, že aj prsia sa potia?), spala som posediačky, no a tie vetry... Áno, o takom sa verejne nehovorí. Ale prečo? Všetci prdia. Aj ženy. Aj krásne ženy. A tehotné ženy desaťnásobne viac. Vždy som rozmýšľala či aj napr. taká princezná Kate Middleton alebo Eva Longoria toľko prdela, keď bola tehotná. Ktovie.

Keď som nastúpila na materskú dovolenku, začal sa kolotoč prania a žehlenia. Dokonca som sa hneď začala baliť. Ja som si myslela, že porodím určite skôr, aspoň o tri týždne. Každé ráno som si povedala: ,,Cítim, že to bude dnes”. Veľmi podrobne som sa sledovala a ak sa náhodou objavilo niečo, čo som doposiaľ necítila, pýtala som sa Googlu či je to príznakom pôrodu a kedy asi porodím. Preto som chcela mať všetko hotové a pripravené skôr. No kto mohol vedieť, že nasledujúce týždne (a ešte aj týždeň po termíne) budem chodiť po byte a vymýšľať čo ešte upracem, narovnám, posuniem, vybalím, aby som to na ďalší deň zase zabalila (pre istotu). Už mi začínalo z toho celého prepínať.

Triedenie, pranie, žehlenie,lebo, čo ak zajtra porodím...

Niekedy som si ani nepripadala  ako človek

K tomu všetkému mi vôbec nepomáhali nespočetné otázky tzv. otázkofilov: Už? Ešte ste 2 v 1? Ešte si celá? Už máš všetko prichystané? A to vážne budeš rodiť na Kramároch? Nebojíš sa? A bez zazmluvneného doktora??? atď. Začínala som byť zúfalá a už som ani neverila, že niekedy porodím.

Keďže som absolútne nevedela spávať (mala som syndróm nepokojných nôh a bolo mi veeeľmi horúco), takmer každú noc som sedávala na balkóne, kukala do blba a premýšľala...Fuu, keď si na to teraz spomeniem, je mi blbo.

Do toho všetkého, všetky tehotné naokolo rodili skôr ako ja a ja stále nič. Už len keď som na Instagrame videla nejakú fotku v kompozícii bábätko+náramok , ruka bábätka+ruka matky, popis ,,vitaj”, miery... no bolo mi nanič. Prečo ja ešte nie?? Prečo to tak dlho trvá?

Keď nadišiel deň termínu a ja stále nič a doktor skonštatoval, že sa môj krčok vôbec netvári na pôrod, upadla som do fázy ,,babské rady”. Vyskúšala som takmer všetko od vrelého kúpeľa, pikantného jedla, pálenky, pohybu, fitlopty až po vývar z klinčekov, cesnaku a bohvie ešte čoho. Nič nezaberalo. Nášmu dieťaťu sa proste v mojom bruchu páčilo a žiadne diabolské techniky nepomáhali.

Na zabudnutie týchto všetkých nepríjemností pomáhal jediný liek. Kopanie. Stačilo, že som si ľahla na bok a to moje dieťa má šlo z toľkej lásky rozkopať . A ja som sa tešila. A zabudla som na bolesti krížov, syndróm nepokojných nôh, nekončiace otázky zvedavých ľudí, znepokojujúce diskusie na mamičkovsko-tehulkovsko-snažilkovských portáloch, neustále nutkanie na cikanie, potenie, obmedzený pohyb či nadmernú plynatosť.

Dva dni pred pôrodom

A vedela som, že dôvodom prečo to všetko trvá tak dlho je, aby som o pár dní jej ruku mohla vziať do tej mojej, aby sme mali spoločné náramky a aby som jej povedala: ,,Vitaj, človek, už ťa nikdy nepustím".

Presvedčila ju až hrozba vyvolávania pôrodu. Noc predtým (4.00 ráno), ako som sa mala hlásiť na prijem v pôrodnici som začala pociťovať zvláštnu bolesť...

(pokračovanie už čoskoro ☺ )