PREČO MA DOJČENIE BOLELO (nielen fyzicky)?

Tento článok tu pôvodne ani nemal byť. Avšak pod nátlakom emócií, ktoré momentálne v sebe mám, som sa rozhodla, že by bolo vhodné ho napísať. Vopred by som chcela upozorniť, že mojím zámerom nie je nikoho uraziť, zosmiešniť ani pobúriť. Možno niekomu pomôže, iného rozosmeje. Nikomu nevnucujem svoj názor a neopovrhujem matkami, ktoré konajú inak ako ja.
O čo teda ide?

Dojčenie. Kojenie - čechizmus, ktorý mamičky aj nemamičky tak rady používajú. Cickanie, kojkanie...a iné infantilné slová. 
Úprimne? Keď som bola tehotná a ešte aj predtým, som si myslela, že viem, čo je dojčenie. Veď mi prinesú dieťa, chytí cecok a pije a pije a potom grgne a bude spať. Aha, no určite. Dnes viem, že som o dojčení vedela veľký smradľavý pofazuľovo-kapustový-vajcovkový prd.

Je smutné, že sa všade rozpráva o tehotenstve, o pôrode, o plienkach, o oblečení bábätiek, no o dojčení nič. Počas svojho tehotenstva som počúvala xy rád a odporúčaní o tom, čo mám a nemám jesť, ako sa mám obliekať, čo mám a nemám robiť, ako mať super úžasný pôrod, do ktorej pôrodnice určite ísť nemám (lebo nemajú na izbe televízory 😆😆) aký kočík, postieľku, odsávačku sopľov, aviváž, krémiky a iné materiálne veci pre dieťa vybrať. Dnes už viem, že sa niekde stala chyba. Samozrejme, beriem si zodpovednosť na svoje plecia, no nedovolí mi trošku hnevať sa na našu spoločnosť. 

Dojčenie je stále tabu. Či už v zmysle, že sa na mňa ľudia divne pozerajú, keď svoje dieťa kŕmim v obchodnom centre (lebo ved holý prsník je nechutný - vzdychanie farmárov pod spacákom je v hlavnom vysielacom čase OK) alebo v tom, že sa o praktických veciach okolo toho všetkého vôbec nehovorí tak ako o iných veciach v spojitosti s materstvom. Áno, ženy sa môžu zapísať na všelijaké laktačné kurzy, pozerať si videá, čítať si www stránky. 
Prečo si však ľudia v MHDčke rozprávajú o tom, aký pôrod mala Jožovho brata žena? Prečo sú filmy plné pôrodov v priamom prenose, cisárskych rezov, plastík pŕs, transplantácií či umelých potratov? Prečo niekto konečne nezačne hovoriť nahlas o veciach ako: cumeľ a klobúčik kazí prisatie, pozor na správnu polohu pri dojčení, dieťa by malo otvoriť veľké ústa, neprisáva sa na bradavku, už v pôrodnici si daj na seba holé dieťa (urýchli to tvorbu mlieka), skús sa s bábätkom okúpať, neexistuje slabé/nervózne/predné/zadné mlieko... OSVETA je to, čo chýba

Už v pôrodnici to šlo ťažko. Tamarka mala problém prisať sa, a tak prišiel na rad klobúčik, vraj pomocník, ktorý na jednej strane kŕmenie uľahčil, no bol to skrytý zákerák, na ktorý sa ľahko zvyká. Moja bradavka bola teda odsunutá na druhú koľaj. Tak som si povedala, STOP: Ideme na to prirodzene. Čestne sa priznávam k druhej chybe s názvom cumeľ. ,,Veď čo, aj ja som ho mala a som tu, žijem..." ,,Aspoň zaspala..." Cumeľ je skvelý pomocník a skratka k upokojeniu dieťaťa. Ak by som vrátila čas, nehovorím, že by som ho nedala. V danej situácii -- ja v pôrodnici, prvýkrát v nemocnici, v malej izbe, vrieskajúce hladné dieťa, žiadne mlieko, ja som bola nevládna -- som nevidela iného východiska. Pre niekoho možno alibizmus a výhovorky, pre mňa záchrana  a pre dieťa upokojenie. Určite by som však dala pozor na to, aby sa prisala správne. Tento náš pomocník sa neskôr naozaj vyfarbil.

Nasledovali 2 mesiace bolesti. Ak by som mala opísať, akú bolesť som pociťovala pri každom jednom kŕmení, nebolo by to možné. Pôrod ma nebolel. Dojčenie áno. Viac však ako samotné dojčenie ma bolela veta odborníkov, ktorú som si stále dookola niekde čítala :,,Dojčenie nemá bolieť".
Tak prečo mňa áno?? Pri každom jednom kŕmení nasledoval pocit bodania ihlou do chrbta, pichanie asi 567978-imi špendlíkmi do bradavky, následné krvácania, potom zaschnutie na chrastu, ďalším dojčením odlupnutie chrasty, krvácania a dookola. A ja som plakala a plakala, zatiaľ, čo sa moje dieťa snažilo najesť. Ako sa asi cítilo to dvojtýždňové bábätko, keď jej na líce padali moje slané slzy?

Nasledovali fázy nádeje, že ,,veď to prejde", ,,aj ja som také mala" , ,,buď trpezlivá", ktoré sa striedali s fázami ,,končím", ,,dám fľašu", ,,môžem sa na to ..." viete čo, ,,vzdávam to". 
Nevzdala som to. Vystriedala som asi všetky možné aj nemožné maste, gély, vodičky, prípravky, odvary, čaje....Medzitým som sa opäť nechala zlákať diablom klobúčikom, cez ktorý ma to, samozrejme, bolelo oveľa menej, no postupne začala odmietať druhý cecok. Ach. STOP klobúčiku.
Čuduj sa svete, bolesť naozaj prešla, rany sa zacelili. No ako to už v dobrých telenovelách býva, Fernando sa rozišiel s Chuanitou, lebo tá sa zaľúbila do jeho bratovho šoféra Armanda.  

Prešli sme si zápalom (antibiotiká, horúčky, hrče, kapustný list, tvaroh), upchatým mliekovodom, vazospazmom (tzv. syndróm bielej bradavky), dojčeneckým štrajkom...Všetko toto bolo sprevádzané mnohými večernými debatami, googlením a polemizovaním: čo to asi môže byť? prečo je to tak? a čo keď to je toto?  Neboj, bude lepšie. Áno, vždy bolo. A nesmierne za to vďačím najmä môjmu skoromanželovi, ktorý pri všetkých týchto peripetiách, mojich hysterických výčinoch, záchvatoch plaču a zúfalstva stál (sedel, ležal) pri mne a dával mi nádej, že to bude lepšie. Nikdy som mu neverila a plakala ešte viac. Dnes viem, že ak by som ho nemala, už dávno Tamarka pije umelé mlieko. A ktovie, možno by bolo všetko inak.

Dnes má Tamarka 4 mesiace a pár dní a napriek tomuto všetkému sa stále dojčíme. Mnohé mamičky ma určite odsudzujú, ako som sa počas týchto 4 mesiacov dojčenia zachovala, ako som svojmu dieťaťu všetkými tými diablovými nástrojmi ublížila. Čo mi pomohlo najviac? Chcela som. A stále chcem. A nevzdávam sa. 

Možno som sa trošku posťažovala a vyliala si svoj hnev neprávom, keďže si za to môžem sama. Možno sa mi uľavilo, no stále mám v sebe pocit neschopnosti a zlyhania. Momentálne si prechádzame tzv. štrajkom. Tamarka odmieta jesť, lebo jej to tečie pomaly. Neviem či si viete predstaviť ten pocit, kedy idete dať dieťaťu jesť a ono plače, že to nejde, resp. ide pomaly. A hnevá sa a zlostí, až sa unaví a napokon sa naje. Je to pocit porážky. Pocit, že jej nemôžem splniť jednu zo základných potrieb jej jednoduchého života. Neviem, čo si asi myslí mozog 4-mesačného bábätka. Ja jej však v mysli hovorím ,,Prepáč, nabudúce to už pôjde."

Dojčenie pre mňa predstavuje niečo, čo som si nikdy nemyslela, že budem zažívať. Áno, svoje dieťa ľúbim aj keď práve nepapá. Ale ten pocit, keď cítim jej vôňu, keď poviem ,,Chceš cici?" a ona sa usmeje, keď jej mlieko steká až za uši, potom si s chuťou odgrgne  a následne mi daruje úsmev,  ktorý by akoby hovoril: ,,Díky, maminka, dobré si navarila, môžem dupľu?"


Pre tých, čo ste sa dočítali až sem: priznávam - bojím sa. Mám strach, že kvôli chybám, ktoré už ťažko napraviť, tá dupľa už zajtra nemusí byť. Viem však, že som urobila všetko, čo som mohla. A možno ani nie...
Vytvorte si názor sami.

Komentáre

  1. Domi, ver tomu, že všetko bude dobré. Mne sa spustilo mlieko až na tretí deň od pôrodu-dovtedy som bola zúfalá/pri Matúškovi prišlo na druhý deň/. Na UM som Hanku nechcela učiť a tak som si ju prikladala a prikladala až to prišlo. Skúšala som síce fľašu aj cumlík, ale to odmietala, nadrpovalo ju z toho a to ma veľmi naštartovalo, napriek tiež bolestivým bradavkám som to nevzdala a som rada, že dojčím ��

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Skvely a velmi pravdivy clanok :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ste skveli rodicia a ty skvela matka s velkym M - ze si sa nevzdala. Ano mas pravdu aj v dalsich tvojich clankoch - nikto nas nikdy nepripravil na to, ake to naozaj bude a na vsetko sme same. Lebo manzelia musia po chvilke do prace a nase mamy tiez pracuju, nemame nikoho, len uja Googla. Uplne ti rozumiem. Dojcenie sme my sice mali fajn, ale tie nervy, ked dieta z hocijakeho dovodu nechce (lebo strajk v 3. tyzdni, potom v 3. mesiaci, potom zuby, potom barsco), ked reve celu noc, ked sa nemas kedy najest ani vyspat ale proste musis dalej fungovat a to dieta lubis z celeho srdca... A rovnako k porodom. Mam za sebou 3 - jeden skvely, potom jeden ako z pekla a na zaver jeden celkom fajn. A sice z porodnice je len jeden - ten pekelny, ten pocit samoty a strachu bol pri vsetkych. Lebo nikto nam nikdy nepovedal, a ani sme nemali kde zazit, precitit ci vidiet, ze porod je aj o tom, ze mas pocit, ze tvoje telo roztrhne zaziva, ze mas pocit, ze umries a co s bude s dietatom, ked... ak... a nikto nas nepohladil, ze to bude v poriadku a ze nase pocity su v poriadku... A je uzasne, ze si to takto napisala, nasurovo, ako to naozaj je, bez pozlatka, lebo takto to treba. Tvoj R. bol vzdy skvely chalan a ja som fakt rada, ze si nasiel k sebe zenu ako si ty, nech ste stastni a zdravi a stale rovnako zalubeni

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky