Bol môj pôrod na Kramároch katastrofa alebo komédia? ČASŤ III.


(tento článok nadväzuje
na Bol môj pôrod na Kramároch...II. . Pre autentické pochopenie tohto článku by ste si ho mohli prečítať a ak sa Vám nechce, nevadí :) )



...o čípku a najdlhšej noci v živote


Pamätáte sa na Vašu najdlhšiu noc v živote? ...na noc, ktorú ste celú prebdeli? Boli to dozvuky na strednej škole?  Alebo išlo o nespavosť z množstva kávy počas skúškového obdobia? Nočná zmena na brigáde v Mc Donalde? Alebo nekonečná party v Primi, ruka hore, super zábava a vy ste išli domov v čase, keď už dávno rozvážali rožky?
Každopádne, nič príjemné - nespať celú noc. A ten deň po tom. Žiadna energia. 
Niečo podobné som zažila na Kramároch v noci z 26. na 27. júna tohto roku. Rozdiel bol ale vtom, že vy ste na to určite neboli sami. Určite bola pri vás osoba, ktorá to buď absolvovala s vami, alebo vás poľutovala, vypočula, pomohla. Ja som bola sama. V živote som sa už veľakrát ocitla v situácii, kedy som bola odkázaná sama na seba. Pracovala som v Londýne v moslimskej rodine (o tom možno niekedy napíšem), na stáži vo Walese, na intráku, keď mi do izby vtrhli 2 muži o pol 3 ráno (aj o tom možno napíšem)...Ale nikdy, nikdy som sa necítila taká zúfalá a opustená ako v tú noc. Veď čítajte ďalej.

O 19:00 sa na gynekologicko-pôrodníckom oddelení menili služby. Menila sa doktorka a sestry - pôrodné asistentky. Veľmi som sa tešila, lebo to pre mňa znamenalo, že ma konečne niekto vyšetrí a povie, ako sme na tom. Mne sa touto hodinou začala tá najťažšia noc v mojom živote.

Čas som si krátila prechádzaním sa po izbe v rytme zumby a nahrávaním videí. Neviem prečo, ale mala som ambíciu, že spravím nejaké video o pôrode na Kramároch, no tie videá by asi nikoho nezaujímali. Nevadí, aspoň som sa rozprávala sama so sebou. Nie, nie gynekologické oddelenie, psychiatria to tam bola. Ale čo vám poviem, to pohupovanie mi robilo dobre a nemyslela som na stále prichádzajúce kontrakcie, ktoré boli síce znesiteľné, ale nie nebolestivé.
Medzitým mi stále niekto volal či UŽ a KEDY UŽ  a podobne. Veľmi ma to rozčuľovalo a pri každej kontrakcii som musela telefón zložiť.

 Po 19-tej si ma doktorka zavolala do vyšetrovne a po prebratí základných informácií ma vyšetrila. Bola to mladá sympatická doktorka, takže som sa už tešila, že by to bolo fajn kebyže ma odrodí ona a nie tá stará raketa, čo slúžila pred ňou.  Mladá doktorka usúdila, že sa to POHLO (to slovo znelo neskutočne). 
,,Urobíme prípravu?" opýtala sa jej sestra v strednom veku. Táto osoba zohrá v tomto príbehu veľmi dôležitú úlohu.
,,Hmm, ešte dáme tomu hodinu, dve, potom vás vyšetrím  a uvidíme či sa to rozbehne," skonštatovala doktorka a mne dala nádej ako Leo Kate, keď ju oklamal, že príde ďalším člnom. Našťastie môj Titanic nakoniec neklesol ku dnu. 
 V tom momente som bola tá najšťastnejšia rodička na oddelení. Teda, bola som tam jediná rodička. Okamžite som volala mame, starkej, mužovi a kebyže sa dá, zavolám aj ministerke zdravotníctva, že sa to POHLO a ja asi čochvíľa porodím. V pozadí mi hrala Whitney Houston a vybuchovali ohňostroje.


Môj R. bol celý natešený, zašiel k rodičom, ktorí ho nabalili rezňami (lebo veď, aby nebol hladný) a sadol do auta smer Kramáre. Z Devínskej to je tak 15 minút. Medzitým mi prišla sestrička spraviť tzv. monitor. Ja úsmev blaženosti od ucha k uchu. Už som sa videla ako držím svoje dieťa, ako mi tečú slzy šťastia ako v Baby Boome a ako sa mi konečne uľavilo.
,,Mám bolesti," zverujem sa jej, zatiaľ čo sa ona snažila namontovať mi archaické pásy.


moja večera, vôbec nie zlá
,,No, moja, nemáte žiadne kontrakcie. Nevidím ich," poučila ma. Veď hej, ja vlastne kontrakcie nemám, namiesto brucha mám vankúš a celé tehotenstvo som si len vymyslela. Zdržala som sa a svoj komentár som si nechala pre seba.
,,Prosím vás, kedy môžem povedať priateľovi, že môže prísť?" opýtala som sa veselo, hoci on už bol skoro na Patrónke.Pre nebratislavčanov, to je cca 5 minút od Kramárov. Záleží od premávky.
,,Joooj mojaa, to dnes nie. Až zajtra budete rodiť." Teta sestrička to povedala štýlom ,,Joj, to nie práškový, ale kryštálový cukor ide do kávy." Akože, veď to je jasné ako facka. V tom momente sa mi zrútil môj tehotenský svet. Okamžite som volala R., že ešte teda chodiť nemusí, že rodiť budem až zajtra. 
,,Ja som práve zaparkoval." S plačom som stála pri zamrežovanom okne izby čakateliek a kývala som mu, akoby sme sa už nemali nikdy vidieť. Asi viem prečo tam tie mreže namontovali. Aby nejaká tehotná nevyskočila z okna, keď jej povedia, že sa ešte neotvára. Aj keď, cez to okno by sa asi neprepchala. Môj R. - otec môjho dieťaťa - teda odišiel. Aj s rezňami.

Čas išiel naozaj pomaly. Stmievalo sa a mňa už nebavila ani hudba, ani kniha, ani mobil. Upadala som do depresie. Všetci poznajú len tú popôrodnú, no ja som mala asi nejaký nový druh. Nejaká čakám-na-pôrod-ná depresia. Ak sa vám, milé tehotné, možno tehotné alebo budúcotehotné, niečo takéto stane, nepodliehajte panike, neplačte, jedného dňa určite porodíte. To dieťa tam neostane navždy. Písali na koníkovi.
Sestrička ma stále kontrolovala, merala, otáčala hore dole, bolesť sa stupňovala a ja som už bola unavená. Nezaberala ani horúca sprcha. Chcela som si pospať, no nedalo sa. Mala som na výber, ľahnúť si a zadriemať s tým, že o 6 minút príde strašný tlak na mechúr a kríže alebo si sedieť a driemať v sede, no to bolo prakticky nemožné. Bolesti sa naozaj stupňovali, postupne už všetci, s ktorými som si cez FB alebo Instagram písala, išli spať s tým že mi zaželali veľa šťastia. Aj R. sa musel vyspať, keďže ho čakal pracovný deň. Ostala som sama už aj vo virtuálnom svete. Poviem vám, keď zažijete niečo takéto, ste pripravení na čokoľvek. 
Teta sestrička mi pichla injekciu do zadku a veľmi poučujúcim tónom mi niekoľkokrát za noc opakovala:,,Ľahnite si a spite. Zajtra nebudete vládať rodiť."
,,Ale mne to nejde. Nedá sa. Veľmi to bolí, keď ležím."
,,Joj moja, no musíte. Spite."
Cítila som sa ako malé sopľavé decko, ktoré nepočúva tetu sestričku. 

Od posledného vyšetrenia už ubehlo pár hodín a ja som čakala, kedy ma doktorka vyšetrí, aby zhodnotila či ideme na to, alebo nie. Nikto však neprichádzal. Na chodbe bola tma. Po tom, čo som šla na wecko (naschvál som šúchala papučami) ma asi sestrička započula a zavolala ma na vyšetrenie. No ALELUJA! Vo vyšetrovni ma ale nečakala doktorka. Bola tam stará známa sestrička, ktorá ma vyšetrila štýlom torpédo a ja som jej prsty cítila až v ušiach (pardón za príliš naturalistické vykreslenie, ale inak to neviem opísať). Takú hroznú bolesť som ešte nezažila. V tom momente vstúpila do vyšetrovne upratovačka:,,Čo to tu máme?"
Okej. Nebola to upratovačka, ale vyzerala tak. Bola to ďalšia pôrodná asistentka. 
,,Ukááááž, aj ja sa pozriem," pristúpila ku mne so zvedavosťou akoby som bola nová trekingová súprava v Lidli a tiež ma vyšetrila.
Cítila som sa ako kus zvieraťa. Napospas upratovačke a torpédu.
,,Jóóój, to kdeže 3 cm. Vóóbec. Môžete ísť spať " uzavrela toto krásne nočné stretnutie a ja som doslova ušla s plačom do izby. Hneď som volala R. Bola som veľmi zúfalá. Z nich, zo seba, z celej situácie. A všetko ma bolelo.
Noc ešte nekončila, práve naopak.

Približne okolo jednej v noci, keď mi bolesti neprechádzali, som sa išla sestričky torpédovej opýtať či môžem ísť do sprchy, pretože mám kontrakcie. Sprcha mi pomohla. Na chvíľu. Následne ma na chodbe zastavila so slovami:,,Nebuntošte už, doktorka sa zobudila a myslela si, že rodíme."
,,Aha, prepáčte."
Sestrička, tentokrát tá netorpédová, ma vyšetrila a zhodnotila, že to je stále iba na 3 cm. Vypýtala som si niečo od bolesti.
,,Už ste si niekedy dávali čípky?"
,,No, jasné."
,,Ok, tak tu máte 2 a už si pospite."
Úprimne som sa potešila, že konečne nejaká droga, konečne príde nejaká úľava. Aspoň do rána, prosila som v duchu. Bola som naozaj unavená. Na izbe som si aplikovala prvý čípok, no v tom mi napadlo: ,,Kam som si ho vlastne mala strčiť?"  Nechápem, prečo som sa nad tým zamýšľala až potom!
Čo iné mi ostávalo, ako vygoogliť si podľa názvu na obale, kam ten čípok vlastne patrí, keďže mi to nepovedali a ja blbá som sa neopýtala. Trasúcimi prstami a s hrčou v krku som vyťukala názov čípku. Výsledok bol viac než jasný. Každý odkaz hovoril ,,rektálny čípok" (rektálny=ritný). Tipnite si, kam som si ho vopchala ja. Vua vua vua. Správne!  Teda nesprávne.

Ja som si ten čípok strčila do nesprávnej dierky. A ucho to nebolo. V tom momente ma zalial studený pot. Nevedela som čo robiť.  Cítila som sa, ako keď ma raz mama poslala kúpiť syr a ja som prišla s maslom. Neostávalo mi nič iné, iba opäť zájsť za sestričkou a priznať sa jej k tomuto škôlkárskemu zlyhaniu.Očividne som ju zobudila, pretože z izby vybehla so zlepenými očami a vyčítavým pohľadom:,,Čo sa deje?"
,,Prosím vás, prepáčte, že vás otravujem, ale mám takú otázku. Kam som si mala dať ten čípok?"
Cítila som sa ako nejaká žiačka, ktorá rozbila okno a musí sa priznať riaditeľovi. Úplná hanba.
,,Do konečníka. Kam ste si ho dali?"
,,Aha, no, nie tam."
,,To nemyslíte vážne! Veď to je liečivo."
V tom momente som si predstavila, že sa mi narodí dieťa s tromi ušami alebo niečo také. Lebo som sprostá a neviem si ani čípok dať správne. Cítila som sa hrozne neschopná a najmenšia na svete.
,,Choďte na záchod a nejak si to tam vyšpárajte," znela ďalšia inštrukcia od sestričky.
No ešte to mi chýbalo, aby som si o tretej v noci rýľovala kade tade a zneškodňovala čípok, ktorý sa tam už dávno roztopil.Teraz mi to príde veľmi vtipné, no vtedy sa mi chcelo plakať.

Po neúspešnom špáraní som si šla ľahnúť. Bolesti ani po hodine neustupovali, veď samozrejme, keď čípok bol v Košiciach namiesto v Poprade.  Vtom mi pohľad padol na nočný stolík, kde ležal čípok č.2. ,,Tentokrát to nepopletiem," povedala som si odhodlane a strčila som si ho tam, kam patrí.Veď čo horšie sa mi už môže stať. Ha ha, sprostá ja.
Neprešlo ani 5 minút a ja som zacítila štípanie. Hmm, to toto má ten čípok robiť? Ani som sa nestihla spamätať a už som utekala na wecko, kde ten čípok doslova zo mňa vyplával. A bolo aj po druhom čípku. Tretí by mi asi nedali.
Pomaly sa brieždilo, ja som v tú noc vôbec nespala. Sedela som na tej storočnej posteli ako chudera a čakala som kedy príde nový deň. V duchu som sa tajne modlila, aby mi ráno spravili cisársky, lebo ja ten pôrod určite nezvládnem. Bola som unavená hoci len stáť na nohách, nie to ešte vytlačiť dieťa.

O siedmej ráno  sa mala meniť služba. Moje dve obľúbené sestričky mi ešte urobili monitor a neodpustili si poznámku:,,Ja som vám hovorila, že máte spať, nebudete vládať rodiť."
Ak toto čítate, tety sestričky, zvládla som porodiť. Nehnevám sa na vás, no skúste prehodnotiť svoj vzťah k pacientom ako som ja. Nie každý je silný a odolný. Nie každý zvláda bolesť a samotu statočne. Ja som sa snažila, no aj ja som iba človek a v istom momente som to vzdala. Aj kvôli vám. Niekedy si tá tehotná zaslúži počuť milé slová podpory. Len preto, aby tú noc na čakačke zvládla. Vy takéto situácie zažívate každý deň. Je to vaša práca. A áno viem, je ťažká. A obdivujem vás. No tá tehotná rodí prvýkrát iba raz v živote.Tak by bolo fajn, aby si to pamätala v dobrom, aj napriek bolestiam.

Nové ráno - nový deň - nový doktor. Vizita. Vo vyšetrovni bolo nastúpených asi 15 ľudí: doktori, primár, sestry, pôrodné asistentky a bohviekto ešte, možno aj kuchárky :) Doktor, asi primár, skonštatoval, že už by som mohla rodiť a že by tomu mohli pomôcť. Veľmi sa mi uľavilo. Cítila som, že prišiel niekto, kto ma zachránil z toho strašidelného sna minulej noci. Konečne som cítila ľudskosť a empatiu. Deduško Večerníček čo rozsvietil tie žiarovky na stromoch.
,,Zaveďte jej antibiotiká, potom klystír, epidurál, prepichnúť vodu..." Dával pokyny pôrodným asistentkám, ony začali kmitať a ja som nestíhala vnímať, ako sa to celé rozbehlo. 


Vedela som a bolo viac než isté, že v ten deň porodím.


...a ak ste zvedaví, čo bolo potom a ako to nakoniec dopadlo, čítajte ďalší blog :)

Komentáre

Obľúbené príspevky