600-nedelie...alebo Dobrodružstvo na Kramároch KONČÍ! III.

(Tento článok nadväzuje na 600-nedelie časť II. Pre jeho autentické pochopenie a jeho chronologickú nadväznosť by ste si ho mohli prečítať:))))


Na druhý deň, keď ma mali prísť pozrieť kolegyne a hneď za nimi svokrovci, som Tami ,,nakojila“ (mlieko ešte stále nič, preto tie úvodzovky), prebalila, vyobliekala som ju a úplne prirodzene som sa po ceste za návštevami chystala zájsť na novorodenecké oddelenie. Chcela som poprosiť o striekačku mlieka, lebo Tami bola opäť nervózna, celé doobedie plakala, a to z predošlého večera sa už minulo, tak reku zájdem po zásoby. Veď normálka.  Po otvorení dvier sa ma sestra (už nie tá nočná) opýtala, čo si prosím. 


,,Ja som prišla...Dali by ste mi prosím mlieko pre malú? Lebo ešte sa mi nespustilo  a je hladná.“ 
Jej reakcia ma úplne vyviedla z miery, pretože som ju absolútne nečakala: ,,Joj, ona má iba dva dni, nie je hladná,“ vyriekla tónom akože nohy mi ešte oholiť netreba, stačí až zajtra.

Nemala som slov, hormóny, únava, bolo mi do plaču: ,,Ale ona stále plače a ja nemám ešte mlieko,“ hlas sa mi už začal triasť.  Ona si však išla ďalej svoje: ,,Nemôže byť hladná, mamička, nedáme mliečko .“ 

Čo sa to vlastne deje? Kam sme to až zašli? Čo som vlastne čakala? Ja, prvorodička, 2 dni po pôrode, klopem na dvere oddelenia, doslova žobrem o mlieko s plačúcim deckom na rukách...OK, možno trochu hyperbolizujem. Ale tak som sa vtedy cítila. Odmietnutá a neschopná! A tak trochu zahanbená malá Dominička, ktorá by rada dala svojej bábike mliečko. Ale tá teta tu ma presviedča, že nič také mi nedá. A cítila som obrovskú nespravodlivosť a krivdu. Tá sestrička nám minulú noc mlieko dala. Sama od seba. A táto, v tej istej nemocnici, na tom istom oddelení, mi tvrdí, že to dieťa hladné nie je, že mi mlieko nedá a koniec príbehu. Vráť sa domov, žebráčka. 
Tamarku si vzala, ,,naštopkala“ ju striekačkou glukózy, pretočila ju v perinke na brucho a položila na  taký ten prebaľovací pult.  Tami si grgla ako starý chlap po pečenom bôčiku a sude piva a v tom momente sa po niekoľkých hodinách plaču utíšila a zaspala. A spala 4 hodiny. Ja som to nedokázala a ona - cudzia osoba - áno. 
Tak o čo tu vlastne išlo? Nebola hladná? Aha, áno, ona chcela iba glukózu. Na túto situáciu v pôrodnici nikdy nezabudnem. 


Tešila som sa na moment, keď Tami ukážem kolegyniam a potom svokrovcom, no ja som nemala ani najmenšiu chuť tváriť sa ako šťastná čerstvá mamička. Čerstvá mama som síce bola, no šťastná v tej chvíli až tak nie. Samozrejme, že som bola rada, že prišli, že si našli čas, aby nás videli. Aj ja som sa na nich veľmi tešila. No to, čo sa odohralo pár minút pred ich príchodom, moju radosť zmenilo. Nechcela som však, aby bola návšteva smutná alebo nešťastná kvôli tomu, že som smutná ja. Všetko bolo predsa OK, boli sme zdravé a prečo by som ich v tento čarovný moment, na ktorý sa tak tešili, zaťažovala tým, čo sa práve stalo. Ak by som začala, určite by som sa rozplakala, pretože som mala na mále. Namiesto toho tam stála demo verzia samej seba,  bezducho som sa usmievala, automaticky (až roboticky) som odpovedala na otázky, no v myšlienkach som sa vracala k udalostiam poslednej polhodiny. Prečo nám jedna sestrička mlieko dala a druhá to rázne odmietla? Cítila som sa ponížená kvôli tomu, že som išla svojmu dieťaťu vypýtať jedlo a ona mi ho proste odmietla dať, hoci deň predtým mi ho iná sestra dala. Chcelo sa mi iba sadnúť si do kúta a plakať. A kričať. A nadávať. Čo som aj neskôr urobila (bez toho kúta). Samozrejme si všetky tieto moje emócie odniesol R., ktorý musel byť určite nešťastný z toho, že ja nie som šťastná, ako si asi predstavoval a úprimne – ako som si predstavovala aj ja ešte pred pár dňami, keď som mala Tamarku ešte v bruchu. 

Mlieko sa mi spustilo až na 3. deň. A to som celá šťastná napísala R. sms-ku o 3:30 v noci: ,,Juchú,
vidím niečo biele, asi je to mlieko!“ AMEN. Ešte v ten deň mi sestrička požičala erárnu odsávačku, že nech to podporujem a že to som mala robiť od začiatku. No a to som ja mala odkiaľ vedieť? Ja som si tam miestami pripadala ako taká hlúpa pipina, čo prišla na prednášku jadrovej fyziky. No a ja ani neviem, čo je atóm. Kvapkajúce mlieko vo fľaši bolo dôkazom toho, že to pôjde. Lepšie neskoro ako nikdy. V ten istý deň, keď Tami začala normálne jesť, nie iba cicať naprázdno, sme mali prvé váženie pred odchodom domov.  Váženie bolo znakom, že sa náš čas v nemocnici kráti. Vôbec som nemala z toho stres. Veď prečo by aj? Z detí na našej izbe bola najväčšia, nevyzerala žeby chudla a konečne začala jesť. Pediatrička mi ale oznámila, že tá váha rapídne klesla a že to musíme do zajtra dobehnúť. Na pláne bolo finálne váženie. ,,Odsávajte čo naviac. Ponúkajte jej  15 minút jeden prsník, potom 15 minút druhý, a potom ju dokrmujte,“ zrekapitulovala mi stratégiu, ktorou som nám mala zabezpečiť prepustenie z nemocnice. Ako posledné pediatrička láskavými slovami dodala: ,,Mamička, hlavne sa nestresujte, musíte byť v pohode, aby vám prišlo mliečko.A keď vy budete v pohode, rozbehne sa to,“ potľapkala ma po pleci a odišla. 

Tak si to zrekapitulujme. Matka sa má dať po pôrode čo najrýchlejšie dokopy. Musí sa vymočiť, musí mať stolicu, musí dojčiť, čaká na mlieko, čaká, neustále sa sleduje, iba sa zobudí a prvé čo urobí je, že si stlačí prso či jej už niečo ide. Prvé otázky návštev sú: A dobrá je maličká? Plače?Ako spíte? A kojíš? Do toho jej dieťa plače a nespí. Matka nespí, lebo dieťa plače a matka plače, lebo dieťa nespí. A dieťa neje, lebo nemá čo a matka tiež neje, lebo dieťa neje a z toho celého je na prášky. Potom jej oznámia, že musí splniť nejaké percentá váhy dieťaťa, ktoré ako inak dosiahne tým, že bude kojiť. Ale matka je v strese, lebo nemá čo kojiť a decku nič iné jesť nedajú a dieťa plače a nespí a matka je v strese, lebo nespí, neje, ...začarovaný kruh, z ktorého len ťažko von.
Ja viem, že pre dieťa je najlepšie dojčenie, že si osvojuje istý návyk, že sa prehlbuje vzťah matka-dieťa, že sa učí správnemu prisatiu atď atď. Ale ak si predstavím, že by tomu môjmu hladnému dieťaťu to mlieko bez akýchkoľvek okolkov a pri prvom náznaku hladu dali (tak ako to by the way robia v iných nemocniciach), najedla by sa, spala by, bola by v pohode, ja by som bola v pohode, lebo ona by bola v pohode a ja by som bez akýchkoľvek obáv, starostí, nervov a pochybností čakala na to moje mlieko. A som si na 99% istá, že by prišlo oveĺa skôr.  KEBY, KEBY, BOLI BY SME...veď to poznáte.
Všetky tieto záležitosti boli u mňa zabalené v taške s názvom nevedomosť. Postupne sa na mňa hrnuli nové a nové ,,MUSÍŠ“ a ,,MALA BY SI“ a ja som to nestíhala všetko spracovať a popasovať sa s tým. Namiesto toho som sa tým nechala ubiť. 

Na druhý deň ráno sme sa všetky tri začali baliť. Bola to neskutočná zmena nálady a atmosféry. Zrazu neboli témou našich rozhovorov prsia a stolica a odsávanie, ale kočíky, nedeľný obed doma, oblečenie pre bábätká a podobne. Konečne sa mi uľavilo a ja som sa z toho celého začala veľmi tešiť. Moja mamina bola práve na ceste do BA, R. doma upratoval, bol na nákupe, varil a tešil sa na nás. Dokonca aj Tami prespala celé doobedie, čo sa dovtedy nestalo. Hold, konečne sa, chúďa, najedla. Nastal čas váženia a ja som Tamarku nielenže priamo nakŕmila, ale ešte som ju dorazila aj celou striekačkou odsatého mlieka, aby bola tá prekliata váha vyššia. Ak by jej pri vážení nechali aj plienku, určite by som jej tam napchala nejaké šutre. Pripadala som si ako v súťaži Najväčší víťaz, kde tých ľudí každý týždeň vážili a ten čo schudol najmenej, vypadol. U nás však išlo o priberanie. Mala som nervy ako pred štátnicami. Prejdeme/neprejdeme?
,,Dnes proste domov odídeme, aj kebyže mám ujsť.“ Veď som už bola aj zbalená. Iné ani neprichádzalo do úvahy. Po prevážení si doktorka číslo zapísala do počítača, niečo prepočítala na kalkulačke a vyriekla ortieľ:,,Tamarka má viac než 10%-ný úbytok váhy. Ešte by sme si vás tu do zajtra nechal, dobre?.“ Dobre? Aké dobre? Zrútil sa mi svet. Prvé na čo som si spomenula boli moje pobalené tašky na izbe, mama, ktorá už vystupovala z vlaku na hlavnej stanici, R., ktorý doma varil vývar a práve v Tescu kupoval kartón Viney, aby som mala veľa mlieka (inak to s tou Vineou je pravda asi ako že Gargamel jedol Šmolkov). 
Začala som plakať. Prvýkrát som pocítila, že musím za svoje dieťa bojovať. Že neexistuje, aby sme v tomto zariadení ostali čo i len o deň dlhšie. Že už to viac nevydržím na tej rozheganej posteli, kde si neviem so svojou boľavou riťou nájsť miesto na dojčenie.  Že už toho bolo dosť! Viete ale čo? Ja som v skutočnosti ani neplakala kvôli tomu, žeby sme tam mali ostať o deň viac. Akože jasné, asi by ma porazilo pri sledovaní mojich spolubývajúcich, ako odchádzajú šťastne domov a ja by som tam ostala. Bol tu aj iný dôvod môjho rozpoloženia. 
V tom momente mi pediatrička (inak veľmi milá, citlivá a ľudská) oznámila, že Tamarka schudla a musí pribrať, a preto si nás tam nechajú na pozorovanie. Deň dozadu mi na tom istom oddelení, iba o miestnosť doľava, sestrička odmietla dať jedlo, lebo že ho nepotrebuje. Akokoľvek sa môj vyrodený, čerstvo laktačný mozog snažil, nenašiel medzi týmito dvoma udalosťami žiadnu logiku ani spojitosť. Ja  som si už pripadala ako nespôsobilá, ako niekto, z koho si robia srandu. V tom momente som ale tieto pocity nedokázala verbálne spracovať- iba emočne. Plakala som. Pozerala som na svoje vraj schudnuté dieťa a snažila som sa pochopiť, kde sa stala chyba. Urobila som ju ja? Postupovala som nesprávne? Veľmi som sa hnevala, nielen na tú sestričku, no najmä na seba.
,,Prosím vás, nedalo by sa...?....nejak...prosím..." snažila som sa jej pomedzi vzlyky vysvetliť, že ja chcem ísť domov. 
,,Hm, viete máme tu nejaké pravidlá a tá váha..."
,,Prosím, naozaj vás prosím..," už som sa na nič nehrala a plakala som ako decko nad kelovou polievkou.
,,Tak ja zájdem za pani primárkou a opýtam sa jej," zrejme pochopila a následne odišla za ,,kráľovnou" oddelenia, aby rozhodla či nám udelí slobodu.
Po piatich minútach sa vrátila a oznámila mi:,,No dobre, tak pani primárka vás pustí domov, ale pod podmienkou, že sa v piatok prídete sem na oddelenie odvážiť."
Dokázala som to! Síce veľmi primitívne a nie príliš primerane môjmu veku, presvedčila som ich, aby nás pustili. V tom momente mi to však bolo jedno a plač bola moja jediná zbraň. Nič iné som v batôžku nemala. A ja som jej bola ochotná sľúbiť aj moju pečeň a obličky, len aby sme odišli. Dnes, keď to tu píšem, sa pýtam samej seba: Prečo si jej to všetko nevyrozprávala? Prečo si sa jej neopýtala, ako to s tým mliekom v striekačkách funguje? A čo tá glukóza? A čo ten rozdielny prístup sestier? A ako mala pribrať, keď nejedla? HALÓ! Čo ste všetci už naozaj vadní??!! Vtedy som však bola slabá, zraniteľná. zlomená, sama proti všetkým. Dnes, po 9 mesiacoch viem, že som sa zmenila. A za to im ďakujem! 
A tak som nás dobalila, Tami stále spala - už mi to začínalo byť divné. Nezobudila sa ani pri vážení, už som ju aj prezliekla do odchádzajúceho outfitu a rada by som ju ešte nakŕmiť, no nie a nie ju zobudiť. Skúšala som ju štipkať, štekliť, hladkať, kolísať. Neúspešne. Spala ako drevo. Tak som ju nechala tak, pretože nám ešte priniesli prepúšťaciu správu - čierne na bielom, že môžeme odísť. Bola som šťastná, no v kútiku duše mi stále rezonovali momenty posledných hodín, zároveň obavy, ako to asi celé bude a pochybnosti či vlastne robím dobre, že ju beriem domov, aj keď s tým nebola doktorka  úplne stotožnená.



Na ceste domov...
Nastal čas odchodu, mamina s R. prišli po mňa na izbu, Tami som sa už hodinu pokúšala zobudiť, no neúspešne. V istom momente som začala panikáriť či žije a skúšala som či dýcha a či jej bije srdce. Hysterka mama. Všetky funkcie mala OK až na to, že stále spala. Bola som z toho nervózna, medzitým som vyhrešila R., že doniesol nesprávny svetrík, zlú deku a ja neviem ešte čo a on chudák sa už tri dni snažil dať celý byt dokopy, navariť, nakúpiť atď. Matky robia niekedy nepochopiteľné veci. Moja mamina bola z Tami celá namäkko a ja som sa snažila nehysterčiť z toho, že stále spí. Veď to bolo pre mňa niečo nezvyčajné, keďže za posledné dni iba plakala a hnevala sa. Tento tvrdý spánok bol asi spôsobený tým veľkým úbytkom energie a možno aj slabou žltačkou, ktorú nám však v pôrodnici nenamerali.
Doma to bolo o niečom inom. Skoro som odpadla, keď som uvidela tú výzdobu, ktorá nás čakala. Cítila som, že tu sme v bezpečí, že tu to bude lepšie, že už bude dobre. Lepšie síce bolo, no dobre stále nie. Zabudla som spomenúť, že už po 2 dňoch ,,kojenia" v pôrodnici, som začala mať bolesti bradaviek. To je ale príbeh na prinajmenšom ságu. Každé Tamarkino prisatie ma bolelo tak, až som sa triasla, šklbalo to, ťahalo až v päte. A ja som každé jedno kŕmenie zažívala muky akoby ma pribíjali na kríž zaživa. Predstavte si, keď zakopnete palcom nohy o dvere alebo si tresnete lakeť o operadlo stoličky. Tak mňa to bolelo asi 122584-násobne viac.
Doma nás čakalo prekvapenie...
Všetci tvrdili, že to prejde: v nemocnici, doma, na koňovi, na takej a hentakej stránke...Do toho som mala stále problémy tam dole, nebola som schopná sedieť, ležať, najlepšie mi bolo na pol rite. Rana ma štípala, trhala, mala som ťažkosti pri chodení, nevedela som sa sama osprchovať.  Prvé dva dni som iba plakala a plakala, ani som nevedela prečo. Len tak, z princípu. Bola som zúfalá, znechutená sama sebou, deprimovaná svojou neschopnosťou normálne fungovať a nakŕmiť svoje dieťa. Pamätám si, že som častokrát šla len tak na záchod, že akože mi treba, no ja som tam šla plakať plakať. Tak som plakala tak,aby ma R. nevidel. Aby nevidel, ako sa trápim.  Nariekala som od bolesti, no bolelo ma najmä to, že si to celé neužívam, tak ako to asi všetci odo mňa očakávali. Najväčšou pliagou bol ten prekliaty instagram a modré koníky. Videla som tam mamičky, ktoré sa fotili s ich ,,drobcami" pri ,,kojkaní". Videla som, ako krásne píšu o dojčení. Aký je to nádherný pocit, ako si to užívajú, ako nie je nič krajšie, aké je to prenádherné spojenie medzi matkou a dieťaťom, ako sa im chce z toho celého plakať. Plakala som aj ja, ale od bolesti. Nielen tej fyzickej. Ony mohli, vedeli, dokázali. Tak prečo nie aj ja? Do toho celého tie reči, že dojčiť môže každá, stačí len chcieť. 

Minule som niekde započula rozhovor s jednou psychologičkou a tá hovorila, že veľké percento popôrodných depresií matiek vzniká na základe celej tej ,,kauzy" dojčenia. Nechcem to viac rozoberať, no často sa nad tým zamýšľam. Myslím, že popôrodnou depresiou som netrpela, vďakabohu. No je tu veľa takých, ktoré tam, bohužiaľ, skĺzli. Preto, prosím vás, budúce mamy, je to úplne v poriadku, keď to nepôjde, pre to dieťa ste bohyňou tak či tak. Ja som však bola mimo.


Našťastie, R. s maminou mi pomáhali najviac ako vedeli. R. ma sprchoval, nakupoval, mamina varila, obaja robili všetko okolo Tamarky, nosili mi ju na kŕmenie. Mojou úlohou bolo dojčiť. Túto úlohu som však nenávidela, a keď už mal prísť čas kŕmenia, upadla som do depresie a zúfalstva. Dostala som sa do kŕču a myslím, že aj Tami cítila to napätie a tú nechuť s akou som sa ju pokúšala nakŕmiť. V tom momente som sa s ňou zavrela do spálne a nechcela som absolútne nikoho vidieť, nikto sa so mnou nemohol rozprávať, pretože tá bolesť bola neskutočná. Snažila som sa počas bolesti nemyslieť na nič, no nedarilo sa mi. 
Celej situácii neprospieval fakt, že som začala mať popôrodnú ranu červenú a zapálenú a štichy mi ani po týždni nevypadli. A tak som musela navštíviť doktorku, ktorá skonštatovala, že sa mi tam dostala nejaká infekcia a zároveň sa ranka trochu natrhla. Medzitým som dostala zápal prsníka, s tým spojené horúčky a zimnicu. Antibiotiká - hore aj dole a celý proces spojený s infekciou: po každej (aj malej) toalete sa ísť osprchovať, po sprche výplach Rosalginom, následne natrieť Betadinom, nechať vyvetrať a natrieť ešte niečím (už nepamätám ani čím). K tomu ešte tabletky, maste a vodičky na bradavky, surové zemiaky a tvaroh na prsia (proti zápalu) a obklady proti opuchu. Repíkové obklady aspoň 3x denne. A masírovanie proti hrčkám. Hotový lazaret. Jediné šťastie bolo, že Tami bola prvé dva týždne veľký spáč. Spala aj 3/4 hodiny, a tak som za ten čas mala priestor ,,pre seba" - rozumej všetky maste, kúry, sprcha. A keď som skončila, stihla som sa ešte najesť a Tami bola hore. Prebaliť, nakŕmiť, poplakať si, uspať ju a proces sa mohol zopakovať.

Moje 600-nedelie netrvalo 6 týždňov ako tvrdia múdre knihy. Ani po psychickej, ani po fyzickej stránke. Ak si zaspomínam, myslím, že kým som bola úplne fit (zdravotne aj mentálne), ubehli asi 3 mesiace. 3 mesiace som sa dostávala z bolestí, rán a všetkého, čo mi pôrod dal. Nebolo to vôbec ľahké. Bolo to najnáročnejšie obdobie v mojom živote vôbec. Keď sa ma niekto opýta, aký bol pôrod, moja odpoveď je jasná:,,Opýtajte sa ma, čo bolo po ňom. To bolo 100-krát horšie." Nikomu, žiadnej žene, žiadnej matke, neprajem zažiť 600-nedelie, aké som mala ja. Samozrejme, možno som 1 z 10-tich, ktoré to mali takéto komplikované a rekonvalescenciu takú zdĺhavú. Dnes viem, že to najdôležitejšie v 600-nedelí je mať pri sebe človeka, ktorý to všetko prežíva s vami. Človeka, ktorý vám neustále pomáha, ktorý vám utiera slzy a sople, keď revete, ktorý vám vezme dieťa na prechádzku, kým vy doma ležíte s horúčkou, ktorý vás umyje, oblečie, ktorý vám operie špinavú bielizeň od krvi, ktorý vám strká surové zemiaky do podprsenky, len aby vám ustúpil zápal, ktorý vám navarí vajcovú polievku v domnienke, že budete mať viac mlieka, ktorý počúva všetky tie internetové rady, ktoré mu čítate, ktorý vám 1254-krát do dňa povie, že to prejde, ktorý, keď príde z roboty domov, namiesto šťastnej ženy s bábätkom, vidí jednu urevanú trosku, ktorý sa aj 5-krát otočí do lekárne, lebo kúpil zlú masť na bradavky...  Človeka, ktorý aj keď to priamo nezažíva, je jednou časťou z vás a keby mohol, polovicu tej ťarchy si vezme na seba. 

                                                                   --------------

Písanie tohto článku nebolo vôbec jednoduché a jeho dokončenie, ako ste si asi všmli, mi trvalo niekoľko mesiacov. Dôvod je prostý. Na toto obdobie nerada spomínam a vôbec som sa do písania nepúšťala s takou chuťou ako pri iných článkoch.  Viaže sa mi k nemu viac negatívnych spomienok ako tých príjemných. Dlhú dobu som si vyčítala, prečo som sa v pôrodnici nevytešovala, prečo som ju viac nemojkala, prečo som toľko plakala, prečo som bola nervózna, prečo som si toho viac nenaštudovala o dojčení, prečo tamto a hento. Dávala som si toho veľa za vinu. Vyčítala som si. Hnevala som sa. Bola som smutná, že na prvé dni môjho prvorodeného dieťaťa budem spomínať v zlom. Že som ich neprežívala tak plnohodnotne ako by sa malo. Ako by som mala. Ako ostatní čakali. Ako som čakala ja. Neustále, až do dnes, som sa k tým dňom vracala. ,,Och, keby som tak mohla vrátiť čas...," hovorila som si ešte niekoľko týždňov po pôrode. Myslím však, že to, že som o tom napísala, mi pomohlo. Celé som si to v hlave urovnala a viem, že som v tom momente urobila všetko, čo bolo v mojich silách. Mamy to už tak majú. 
Najmä však dúfam, že svojím príbehom pomôžem aj iným ženám, ktoré pôrod čaká. Buďte pripravené na všetko. Nečakajte, že pôrod je to najhoršie, len preto, že to je to, o čom babky, mamky,  susedka, noviny, rádiá, televízia...hovoria. Čakajte, že to nemusí byť také krásne, ako sa o tom hovorí, ako to asi vyzerá. Očakávajte, že pôrod nie je to jediné čo bolí. Buďte si vedomé, že to môže byť aj také náročné, ako som to mala ja. A prosím, nezatvárajme pred tým oči, neberme 600-nedelie ako niečo, čo je už IBA také obdobie po pôrode. Povedzte o tom ďalej. Spomeňte to tehotnej susede alebo mamininej kolegyninej dcéry kamoške. Síce ich to bolestí neušetrí, no budú pripravené. Ja som nebola. Verím však, že vy budete tie šťastné, ktoré z toho všetkého postretne iba minimum.
                                                                  --------------
Keď som poslednýkrát kráčala oddelením, už bez náramku s číslom, už nie v šlapkách či v nočnej košeli, ale v tehotenskom oblečení, v ktorom som pred 5-timi dňami prišla, miešali sa vo mne pocity radosti, nostalgie, víťazstva a hnevu. Vo chvíli, ako sme sa ocitli na chladnej chodbe, ktorou ma v ten prvý deň viedli z urgentu do pôrodnice, pri pohľade na R. držiaceho Tamarku v autosedačke, som to všetko Kramárom odpustila.  A dnes, po dopísaní tohto článku a pri pohľade na svoje takmer 9-mesačné zdravé, krásne dieťa, ktoré mi hovorí mama, som odpustila druhýkrát. Nie však Kramárom. Odpustila som samej sebe. 


Prechádzajúc závorami parkoviska nemocnice som sa usmiala a sľúbila si, že sa tam jedného dňa ešte určite vrátim. Už však neprídem iba ako Dominika. 
Prídem ako osoba, ktorá sa vďaka tomuto miestu  kedysi stala mamou  a silnou zároveň. 

A  to  mi  nikto  nevezme!





Ďakujem, že čítate. Veľmi si to vážim!







Šírenie obsahu stránky akýmkoľvek spôsobom je bez súhlasu autora zakázané.




Komentáre

Obľúbené príspevky