600-nedelie...alebo Dobrodružstvo na Kramároch pokračuje II.

(tento článok nadväzuje na 600-nedelie časť 1. Pre autentické pochopenie tohto článku a jeho chronologickú nadväznosť by ste si ho mohli prečítať :))

,,Tak mamička, tu máme bábätko...,“ ledva som žila, ale v tom momente som si to ani neuvedomovala. Usmievala som sa a nevedela som sa Tamarky dočkať, bola som na ňu zvedavá, keďže som si už ani poriadne nepamätala, ako vyzerá. Sestrička mi ju dala do postele a pomohla mi s prisatím a dojčením. Teda, o tom, že to dojčenie bolo už od začiatku naprd, písať nebudem, lebo to by sme tu boli do ďalšieho pôrodu (ktorý tak skoro určite nebude). Do témy dojčenia ale zachádzať nechcem.

,,Výborne, prisala sa...,“ pochválila nás sestrička. No čo vám poviem, hej, bola som rada, lebo som urobila niečo správne, Tami si cickala, aj keď len tak naprázdno. Po asi 10-tich minútach štelovania a ubezpečenia sa, že teda všetko OK, všetci sú happy jak dva grepy, splnila si svoju úlohu, môže si dať kávu, sestrička odišla. A ja som už odvtedy bola na Tami sama. To či som toho schopná, či zvládnem nielen ju, ale SEBA, to nikoho nezaujímalo. Keď Tami ako tak zaspala, rozmýšľala som čo ďalej. Trochu som sa pohla, no tá bolesť dole bola neopísateľná. Ako by vám tam pichali a pichali a bodali a škriabali...no jedna báseň.

,,Prosím ťa, preložíš ju do postieľky?“ poprosila som jednu z mojich spolupacientiek. Tami ďalej spala a medzitým prišla sestrička, že či teda ideme už do sprchy a ja že jasnééééé. Opäť ma skúsila postaviť, no zopakovalo sa presne to isté, čo minulý večer. Bola som jedna troska. V postieľke mi ležalo dieťa (našťastie spalo) a ja som nebola schopná postarať sa oň. Sestrička ma ,,vrátila“ naspäť do postele so slovami: ,,Keď budete vládať, zazvoňte.“ Bola som zničená. Ani nie fyzicky. Psychicky. Dnes viem prečo sa toto všetko stalo a toto jediné Kramárom asi naozaj vyčítam a v tomto jedinom voči mne ako pacientke pochybili. Preto si aj vy, ak tam budete rodiť, dajte pozor.

Na príjem som prišla v utorok o 8:00. Doma som raňajkovala. V nemocnici mi dali obed a večeru – stále hovorím o utorku. V stredu ráno (v deň pôrodu) som už raňajky nemala, lebo sa už pôrod rozbiehal, obed som logicky nemala tiež, keďže som už v tom čase bola na pôrodnej sále. Poobede ma previezli na izbu. Bola streda, na Kramároch streda znamená – suchá večera. Suchú večeru pacientom dávajú k obedu. A keďže som v čase obeda na izbe prítomná nebola, večeru som nedostala. Vo štvrtok ráno mi Tamarku priniesli o 6:00, raňajky nám doniesli okolo 8:00-9:00. Ak ma moja matematika neklame, bez jedla som bola od utorka večera (cca18:00)  do štvrtka rána (cca 8:00). Ak si to dáme do trojčlenky, vyjde nám, že x=38. 38 hodín bez jedla. Vysilená, 2 epiduralky, minimum tekutín (na pôrodnom boxe mi dovolili dať si dúšok vody), spánkový deficit... Myslím, že nemusím pokračovať, aby všetci pochopili, čomu môžeme moje kolapsy pripísať. Neviem či je toto štandardný postup, neviem či sa zabudlo, či prehliadlo, či som sa mala sama opýtať (pravdupovediac bolo jedlo to posledné na čo som po prevezení na izbu myslela). Dnes už viem, že ak budem ešte niekedy rodiť, nezabudnem v prvom rade na seba. Lebo, keď ja nebudem v poriadku, najedená a plná síl, potom nemám šancu starať sa o to dieťa, pre ktoré som ja tá osoba, ktorá ho nosila 9 mesiacov v sebe a teraz, keď je v cudzom svete, potrebuje ma ešte viac. A som si istá, že v mojej pôrodnej taške bude pri popôrodných vložkách a toaleťáku ležať aj jedna bageta. Len pre istotu.

 Naša prvá, síce nekvalitná, spoločná fotka o 6.00

 A tak som si na základe mojej neschopnosti zavolala sestru a poprosila ju, nech zavolá niekoho z novorodeneckého, aby prišli pre Tami, lebo že nevládzem ani žiť a rada by som s jej pomocou šla do tej sprchy. Prešlo 10 minút a nikto neprichádzal. Prešlo 15 minút a stále nič. Čakala som hodinu, a potom som si uvedomila, že buď sa na mňa tá sestrička vyprdla a nikoho nezavolala, alebo zabudla, alebo zabudli na novorodeneckom, alebo proste neviem čo. Moja prosba sa zasekla niekde v komunikačnom kanáli. Ostávalo to iba na mne.

,,No, moja, ty sa vzchop, lebo nebude dobre,“ pamätám si na ,,povzbudivé slová Janky – mojej spolubývajúcej. Vtedy sa mi pri jej slovách chcelo plakať, no dnes som jej veľmi vďačná. To ona (a samozrejme Tami v postieľke) ma vyhecovala k tomu, aby som so sebou niečo robila, dala sa dokopy, našla v sebe aj posledný kus sily a postavila sa cez strašnú bolesť, mrákoty a slabosť. Po tom, čo som do seba hodila aspoň jeden jogurt a vypila asi pol litra čaju,  vyhlásila som boj svojmu telu. Už nebudem haraburda! Postav sa ty zdochlina! Už žiadne vzdávanie sa! V hlave mi skandovali cheerleaderky v krátkych sukňičkách s pomponmi na rukách. Najskôr som sa posadila, pridŕžajúc sa postele som sa postavila, točil sa so mnou celý svet a nohy sa mi podlamovali. Znovu som si sadla. Potom zase postavila. A takto som tam šaškovala asi 10krát až som sa nakoniec pohla v priestore. Asi 10 minút som sa prechádzala okolo postele a zisťovala, že sa mi polepšuje, že vydržím dlhšie. Aj napriek bolesti tam dole som sa veľmi tešila, že som za poslednú polhodinu neodpadla ani raz. Koľko málo stačí čerstvo už netehotnej žene k šťastiu.

A tak som už bola ako-tak schopná konečne byť mamou. Nasledovala séria vyšetrení, meraní a ja neviem ešte čoho. Neustále niekto za nami chodil – či už z novorodeneckého, oddelenia 600-nedelia, teta matrikárka, upratovačky a ktovie či nie aj kominár. Každé ráno sme mali veľkú vizitu a bola to taká ,,udalosť“, pri ktorej musel byť všade poriadok, všetci nastúpení, pripravení, paplóny narovnané, plachty (ach, tie nešťastné plachty) našponované, izba vyvetraná, my ,,naostro“. Cítila som sa ako na nejakom nástupe v tábore, keď nám išli udeľovať body za poriadok v izbách. Bolo to naozaj komické. Len tie naše deti kričali, no museli sme ich nechať v postieľkach. Do teraz nerozumiem prečo.

,,Vizita, mamičky, nachystajte sa,“ začuli sme z chodby. V praxi to znamenalo, že do izby vojde asi 10 ľudí v bielych plášťoch. Nikdy sme však netušili či idú z novorodeneckého – pozrieť bábätká, alebo z gynekológie – pozrieť nás. A tak sa častokrát stalo, že sme ležali otrčené NIELEN riťou hore, pripravené na vyšetrenie, no do izby vošla pediatrička s jej sestrou (ale nie akože vlastnou, ale tou nemocničnou), ktoré ani náhodou nezaujímali naše ... No proste, centrom ich záujmu boli bábätká.

A okolo bábätiek sa to točili aj nasledujúce 4 dni. Viem, všetci mi hovorili, vyspi sa, nebudeš spať atď. Ono sa to stalo nejakým klišé, že bábätká nespia. A nespala ani Tami. Teda, ja ani neviem. Noci boli asi také aké by mali byť. Nikdy som dieťa nemala, nikdy som nebola zodpovedná za dvojdňové dieťa. A poviem vám, je to tá najväčšia zodpovednosť na svete. Väčšia ako sprevádzať turistov po zámku, väčšia ako zaokrúhliť známky na konci roka, väčšia ako opraviť diktáty či skúšať na maturite. Túto zodpovednosť som pocítila hneď v prvé ráno pobytu v nemocnici. Tamarku prišla vyšetriť pediatrička a sestrička mi povedala, že ju mám naspäť zabaliť a obliecť. Len Boh vie, ako som to vedela urobiť, keďže som si to predtým nenacvičovala (ak nepočítam moju mladšiu sestru 12 rokov dozadu).

,,Dobre, mamička, plienočka by jej mala vydržať tie 3 hodiny.“ 3 hodiny, 3 hodiny, opakovala som si. Prvá úloha. Nesmiem zabudnúť.  Kebyže mám pri sebe nejaký debilníček, určite si to zapíšem. 3 hodiny prešli a mne začal stúpať tlak. Nastal čas, kedy by som ju mala prebaliť. Bože, ale ona spí! Čo teraz? Mám ju akože zobudiť alebo čo? A čo keď ju neprebalím teraz, ale až o pol hodinu? Prvá úloha a ja hneď zlyhám? Stres, panika. Teraz sa na tom strašne zabávam. Som typ osoby, ktorá musí mať veci splnené na 100%. A to platí aj pri Tami. Keď sestrička povedala 3 hodiny, tak ani o minútu dlhšie?  No čo, bola som neskúsená a hlúpučká.

2-dňová Tami

Počas dní to bolo v pohode, stále dookola to isté: dojčenie, prebaľovanie, dojčenie, spánok, doktori, sestričky, dojčenie, prebaľovanie, spánok... medzitým návštevy, ktoré boli svetlom na konci tunela každej mamičky. A v noci? Teraz,  s časovým  odstupom musím povedať, že v noci to bolo vlastne to isté, čo cez deň. Pre dieťa žiadny rozdiel. Pre mňa – obrovský rozdiel. Ono by to celé to bdenie nevadilo, keby to bolo tak, ako to vyzerá na letákoch na mlieko alebo plienky pre deti. Keby sme sa len tak mojkali, keby spokojne papala, keby sme sa na seba len tak pozerali, KEBY len tá Tami nevrieskala. Doslova. Neviem či to tak má byť, alebo bola hladná, alebo jej bolo teplo... V izbe sme mali totiž veľmi horúco a ja blbá som ju mala stále v perinke, no lebo tak to vraj má byť. O nejakom kontakte koža na kožu pre rýchlejšie spustenie laktácie som ani nechyrovala. Na druhej strane som sa aj bála mať ju navoľno a prenášať ju len tak, aby som jej nedolámala krk alebo čo. Tým pádom stále, keď som sa ju pokúšala kŕmiť a nič jej nešlo, neskutočne sa nerváčila a metala a to spôsobilo, že bola zakaždým mokrá ako myš. ,,Aj vaše deti sa tak potia?“ neustále som sa vypytovala. Tami nervózna a ja nervózna z nej. Alebo opačne?

Raz sa dokonca stalo, že popri tom, ako som sa ju snažila dojčiť, pokakala sa. Po polhodine ležania s ňou som sa teda postavila, že ju idem prebaliť. Tami kričala, snažila som sa vybaviť plienku čo najrýchlejšie a ako som tak stála, zacítila som niečo teplé a mokré. ,,Bože, hádam sa mi neroztrhla rana. Ja asi vykrvácam,“ to boli moje prvé myšlienky. Omyl. Mama prebaľovala Tami a sama sa pocikala. Tieklo to neskutočne rýchlo a ja som to vôbec nevedela zastaviť. Všetko bolo mokré, vrátane zeme. Čo teraz? Prebaliť Tami? Alebo vyriešiť seba? Ísť rýchlo na záchod a ju nechať plakať alebo ostať mokrá a riešiť dieťa? A čo tá podlaha? Spolubývajúce spali a ja som sa cítila sama, odsúdená napospas rútiacej sa armády Tatárov. Mám ísť za nejakou upratovačkou alebo to mám poutierať ja? Tami som rýchlo prebalila, nechala som ju revať v tej železnej postieľke, ja som utekala na wecko, z tašky som vytiahla dezinfekčné utierky (ešteže som si ich vzala), utrela som podlahu, prezliekla som sa, a potom som vyriešila dieťa. Veľmi som sa v tom momente hanbila, pretože som ani len netušila, že únik moču z dôvodu oslabenia panvového dna je úplne normálny. A o panvovom dne som nemala ani šajnu. Myslela som, že mi niečo je, že po pôrode nastali komplikácie. Až teraz si uvedomujem, koľko si toho tehotné pred pôrodom študujú, vyhľadávajú, no veľký prd vedia. Teda aspoň u mňa to tak bolo. Vedela som rozpoznať značky kočíkov na ulici, ale podstatné veci mi unikali.

Tato zlato

Do toho mi R. stále písal. Keď nie sms-ky, na ktoré som nestíhala odpisovať, tak na messengeri a keby sa dalo, pošle mi aj dymové signály.

HALÓ?  -- ČO ROBÍTE? – DOMI! – ČO ROBIA MOJE LÁSKY? – ASI SPINKÁTE. – atď.

A mňa to tak neskutočne vytáčalo. Áno, zaujímal sa. Veď sa stal otcom. No v tom momente, keď som bola unavená, bezradná a zúfalá a nevedela som, čo si počať s tým malým uplakaným tvorom, ma sms-ky typu ,,búvate?“ veľmi hnevali. ,,On si asi myslí, že ja búvam, že sa nudím,“ rozprávala som sa sama so sebou o 4:00 ráno, keď som sa už tri hodiny pokúšala uspať Tami.  Dnes viem, že boli takéto myšlienkové pochody neopodstatnené a kebyže som na jeho mieste (sám doma a žena s dieťaťom v nemocnici), triaslo by ma od zvedavosti, čo asi robia, ako sa majú a či je všetko ok. Hormóny sú ale svine.

Hodiny, dni sa vliekli. Mala som pocit, že som v nemocnici celú večnosť a už druhý deň po pôrode som sa nevedela dočkať, kedy nás prepustia domov. Dovtedy sme ale museli splniť určité úlohy, ktoré neboli ani náhodou jednoduché. Rodička sa musí po pôrode vymočiť (čo som splnila ešte v prvú noc), musí mať vetry a stolicu (každý deň sa nás pýtali či už bola stolica a či prdkáme). Mama mi hovorila, že tá stolica, to bude druhý pôrod. Aleee, tie mamy toho nahovoria, postrašia a nakoniec to vôbec nie je také hrozné! Tentoktát však mala naozaj pravdu. Ženy, ktorým sa to za tých pár dní v nemocnici nepodarí, majú dve možnosti:
1. doktorom sa priznajú a za odmenu dostanú krásny biely čerstvý čípok, ktorý im s týmto         
    problémom pomôže, 
2. doktorov oklamú, že boli, len aby ich pustili domov a ten krásny biely čerstvý čípok ušetria
    nejakej inej nešťastnici, ktorá klamať nevie. 

Túžobne som to očakávala ako samotný pôrod, hypnotizovala som svoje črevá, no nič sa nedialo. Zadarilo sa až po extrémnej kombinácii jogurtu s džúsom, ktorý som zajedla melónom. Bolesť to bola neskutočná. Veľmi to šklbalo a bolesť mi vystreľovala až do krížov v pravej strane. Priznám sa, že ako som tam na tom záchode sedela, musela som si hrýzť do nočnej košele, aby som neplakala od bolesti. Preto rada pre vás, budúce mamy,   súčasťou vašej výbavy do pôrodnice by mal byť slivkový kompót. Bolieť to síce bude aj tak, ale veľmi krátko. Ja som opäť nič takéto netušila, a tak som na záchode absolvovala druhý pôrod, ktorý trval dva dni. Doktorom som tým pádom klamať nemusela a ušetrila som im aj jeden čípok. 
Ešte by som rada spomenula, že po pôrode je nesmierne dôležitá hygiena. Po každej toalete sme museli chodiť do sprchy, aby sa zabránilo prípadnej infekcii. Ak mi trebalo (nielen na veľkú), bolo by fajn, kebyže Tami spí, aby som mohla na dlhšie odbehnúť nielen na záchod, no potom aj do sprchy. A to bolo niekoľkokrát do dňa. A sprchu sme mali na chodbe. Tým pádom sme sa so spolubývajúcimi museli v týchto úkonoch zosynchronizovať. Takže si asi viete predstaviť aké logisticky náročné to bolo.

Ďalšou podmienkou prepustenia bola váha bábätka. Tami sa narodila s celkom vysokou pôrodnou váhou, no to nemenilo nič na tom, že nesmela schudnúť viac ako 10% hmotnosti. Tejto podmienke vôbec neprospieval fakt, že Tami nemala čo jesť, keďže rýchlejšie by som jej urobila vyprážané rezne ako dala mlieko, ktoré bolo niekde v nedohľadne. Lebo platí rovnica: mlieko – najedené dieťa – spokojné dieťa – priberajúce dieťa – dovidenia, môžete ísť domov. Celé dni sme všetky nečakali na nič iné, iba kedy sa nám spustí mlieko. To bola tá najdôležitejšia méta nášho pobytu. Pamätám si, že  k nám raz prišla sestrička z novorodeneckého a videla, aké sme zúfalé. Janka (spolubývajúca) nemala mlieko tiež, neustále odsávala (vtedy som absolútne nechápala prečo to robí), plakala a jedna z tých milých sestričiek jej vtom chytila prso a vyhlásila : ,,Nebojte, už to tam cítim, už príde.“ Vtom som sa automaticky prosebne ozvala: ,,Chyťte aj mne, prosím!“ Vyzeralo to ako na TVOSEM, keď veštia z gúľ, kávy a iných vecí. Nám akurát tak veštila z pŕs. Kým sme mlieko nemali, sestričky nám nosili v striekačkách glukózu. Pamätám si, ako som tam s tou striekačkou narábala, striekala som si tú glukózu na bradavky, aby sa Tamarka prisala.

,,Ty ešte máš glukózu?“ pýtali sme sa jedna druhej. Rozprávali sme sa o tom ako o drogách, vďaka ktorým sa dieťa aspoň na pár hodín vyspí a my môžeme ísť do sprchy, na wecko alebo si len tak slobodne zdriemnuť. Ak si mala glukózu, mala si všetko. Vo všeobecnosti ale platil fakt, že bábätko je 48 hodín po pôrode ešte sýte z brucha a jesť mu netreba. Stačila glukóza na ,,oklamanie“.  Neviem, nejak som tomu neverila a dodnes neverím. Prečo? Čítajte ďalej!

V jeden večer k nám na izbu prišla naša obľúbená sestra z novorodeneckého. Keď sme videli, čo má v ruke, v tom momente sa jej nad hlavou zjavila svätožiara. Mala som sto chutí objať ju a  zvoliť za prezidentku Kramárov. 

,,Tu máte mamičky, doniesla som vám mliečko pre bábätká. Aspoň sa vyspíte.“ Do rúk nám podala striekačky s bielou tekutinou. Bolo to materské mlieko, ktoré si v nemocnici odsávali tie šťastné, ktoré by mohli nakŕmiť aj celé Pavlovce nad Uhom. A viete čo? Akonáhle som  Tami dala to mlieko neznámej dojky, okamžite som na nej videla zmenu. Bola spokojná, prvýkrát len tak ležala s otvorenými očami a rozjímala, počúvala ako jej spievam Maličká som (OK, možno bola iba v šoku z môjho spevu) a ja som prvýkrát pocítila šťastie, úľavu a pocit, že som schopná postarať sa o ňu – aj keď nie s mojím mliekom.  Záležalo ale vôbec na tom koho to mlieko je? Zvyšok som si ešte odložila  na noc, ak by bolo najhoršie. A tá noc nebola vôbec  najhoršia. Ba nebola ani zlá. Bola ozaj super. Obe sme sa vyspali. 

Asi ste si mnohí vydýchli, že s touto dobrou mliekovou vílou sa všetko na dobré obrátilo.  Že zazvonil zvonec a Kramárom bol koniec. Avšak, tento mliečny príbeh nemal až takú šťastnú dohru, akoby si si, milý čitateľ, možno myslel. 

Cestu domov nám skrížila zlá čarodejnica.

A či sme ju s Tami porazili?

Dozviete sa už čoskoro!