NAŠE DOBRODRUŽSTVO NA KRÉTE...alebo Ako sa dostať z pláže do nemocnice I.

20.8.2019  05:35      Rethymno Hospital

Je mi chladno. Nad hlavou mám otvorené okno dokorán, počujem prebúdzajúce sa mesto. Autá, vrava ľudí náhliacich sa do práce. Kašeľ starcov. Smetiari. Vtáky. Cikády.

Okolo mňa pobehujú ženy v modrom oblečení, rozprávajú veľmi rýchlo a aj kebyže

ovládam ich jazyk, pravdepodobne im nestíham rozumieť. Bez šance. Podľa mňa preberajú, ako chutí to Frappé z kaviarne naproti alebo ohovárajú kolegyňu, ktorá šla práve na wecko. Rehlia sa, trkotajú. Sliepky v kuríne. 

Ležím na nemocničnej posteli, podo mnou igelit, lepí sa mi na opálené, dva dni neoholené nohy. Vážne by som si ich už mala oholiť. 

Vľavo zatiahnutý modrý záves, za ktorým leží teta v pyžame. Nevyzerá choro. Teda, ja ju nevidím, iba počujem. Trkoce a rehoce sa s nimi. ,,Chrono xamo parakalo, kalimera. Xichore dekaoktó poso kani afto! Nei!," toto a asi 10x rýchlo, hlučne a s rehotom. Stále dookola.

Vpravo zatiahnutý modrý záves. Za ním bohviekto. V ruke mám zapichnutú kanilu s ihlou, cez ktorú mi do žily tečie niečo, čo ma dúfam opäť postaví na nohy. Zvonku ku mne doliehajú zvuky dieťaťa, ktoré plače. To je moje dieťa, Tami, ktorá čaká, kým jej mamu dajú dokopy, aby jej opäť mohla byť mamou. Teraz nás však delia biele dvere. 

Pozerám do plafóna, potreboval by natrieť. Opakovane otváram a zatváram oči. Silno stískam viečka. Snažím sa potlačiť slzu a zobudiť sa z tohto sna, no nejde to. Poznáte ten pocit, keď sa ráno zobudíte a vydýchnete si ,,uf, to bol len sen...", a potom ste celý deň paralyzovaní a neustále nad týmto snom premýšľate. 

Toto celé však sen nie je. Naozaj sa to stalo. Opakovane sa mi pred očami vynárajú obrazy z minulej noci. Kŕče, náhla slabosť,tma, nič, strach v očiach, krik, plač dieťaťa, neistota. 

3.9.. 2019  12:23     Bratislava -- Devínska Nová Ves

Prestrihy z tohto nepodareného filmu mi nedajú pokoj dodnes. Prešli dva týždne a ja mám pocit, že sa to celé odohralo len včera. Nastal čas, aby som tie obrazy a zvuky konečne polepila dohromady. Nielen vo svojej hlave, ale aj na papieri. Potom mi už možno bude lepšie.

NA ZAČIATKU BOL SEN O PRVEJ RODINNEJ DOVOLENKE

Vždy sme boli letné dovolenkové typy. Neviem či som v minulosti bola zmrzlinárom v Bibione alebo predavačkou magnetiek na Istrii, k moru mám nejaký zvláštny vzťah. Asi preto, že ako dieťa som bola pri mori iba raz. Celkový počet mojich letných dovoleniek by sa dal spočítať na prstoch jednej ruky a zakaždým, keď more uvidím čo i len z diaľky, híkam ako malé decko. 

Odkedy sme s R. spolu, letnú dovolenku sme vynechali iba raz a to, keď sa narodila Tamarka. Už vtedy (minulé leto) sme si povedali, že budúci rok k moru určite pôjdeme. Už ako rodina. V trojici.

Otázkou len ostávalo KAM? Pôvodne sme premýšľali nad Talianskom, no keď sme obaja pochopili, že Tamarkin vzťah k cestovaniu autom nezmení ani nová autosedačka, ba dokonca ani nové auto, stotožnili sme sa s myšlienkou leteckej dovolenky. 

Napriek odhováraniu nášho okolia a blízkych, ktorí nám radili, aby sme išli len tu do Chorvátska autom, išli sme si za svojím a začalo sa nekonečné pátranie po last minute dovolenke. Mám pocit, že tesne pred našim odchodom som poznala názvy všetkých hotelov vo všetkých dovolenkových destináciách, poznala som ich plusy aj mínusy, dokonca som si pamätala dátumy a presné časy odchodov lietadiel. Aj slečna v cestovnej kancelárii mala slabší prehľad ako ja. Takže, ak tento článok číta práve niekto, kto zháňa dovolenku a potrebuje sa na niečo opýtať, pokojne sa ozvite. Som lepším filtrom ako Invia. Priznám sa, otvorenie ponúk last minute-ov bolá prvá vec ráno a posledná vec pred spánkom. No a medzitým ešte na záchode, pri jedle, stále, dookola, nonstop. Solvex, Koala, Kartago, Satur, Firo, Fifo, Globtour, Hydrotour , Happy Travel a na záver Invia a Travel.sk. Už sa mi o tom dokonca aj snívalo. Len aby som našla all inclusive hotel na pieskovej pláži so slnečníkmi a ležadlami zdarma, ideálne s krátkym letom a transferom z letiska a ešte k tomu so super recenziami. No a samozrejme, ešte kebyže to je celé zadarmo. Žartujem, hľadali sme dovolenku do cca 1500 eur, čo sa zdalo nemožné. Hľadanie bolo naozaj náročné. 

,,Joj, mala si pozrieť rakúske cestovky!" počúvala som z každej strany. Pozerala som, ale to, čo sme chceli my, sa danej cenovej relácie ani len nešuchlo. Ale nebojte, keď raz budeme starci s rakúskym dôchodkom, určite pôjdeme týmto smerom. 

Nechcem vás tu ale zaťažovať celým procesom hľadania dovolenky, keďže tento článok je o úplne niečom inom. Našu vysnívanú dovolenku sme si nakoniec našli, vyplatili a mohli sme sa konečne tešiť. Na ostrove Kréta sme už predtým boli. Vo dvojici. Aj napriek počiatočným komplikáciám s ubytovaním (prvú noc sme nemali kde spať) a následnej reklamácii zájazdu, sme si dovolenku užili a na Krétu a Grécko nemáme jedinú zlú spomienku. Práve naopak. 

Do odchodu nám ostával jedeň deň. Aj napriek tomu, že na Kréte sme už s R. boli a aj napriek tomu, že som nás začala baliť už deň predtým, chytala ma cestovná horúčka. Zvládne to Tami? Čo ak bude vrieskať v lietadle? A nevzala som toho veľa? Alebo málo? A čo ak bude mať sople a nebude mať odsávačku? A čo ak bude pršať? A naozaj sme nemali ísť radšj na Balaton? Máme všetko? 

Napriek počiatočným pochybnostiam a mojim celodenným hnačkám zo stresu,  prebehla cesta nad naše očakávania. Let trval približne dve hodiny a Tami ho zvládla výborne. Hrala sa, behala po lietadle, obzerala ľudí, pozerala rozprávky, jedla chrumky (vďakabohu za chrumky) a ani sme sa nenazdali a už sme sa museli pripútať, lebo kapitán zahlásil pristávanie. Na Krétu sme dorazili okolo 11-tej a po prevzatí batožiny nás čakal transfer do hotela. Ten trval dlhšie, ako sme pôvodne chceli, no na tejto požiadavke sme upustili. Našťastie, Tami bola dostatočne unavená a tak celú cestu autobusom prespala. Po check-ine sme sa mohli konečne zložiť a vyspať sa, pretože nás čakal týždeň krásnej rodinnej dovolenky pri mori. Nikto z nás ale netušil, aký dramatický koniec bude mať.

Ak máte malé dieťa a stále pochybujete či s ním ísť na dovolenku k moru, NEPOCHYBUJTE! Ani po dočítaní tohto článku. Každý rodič svoje dieťa pozná najlepšie, a tak sa nenchajte obalamutiť rečami:

,,Neužijete si to!"

,,To si vôbec neoddýchnete!"

,,Veď to dieťa z toho nič nebude mať!"

,,A to sa nebojíte letieť?"

,,Veď už vydržte, rodičia!"

A podobne.

Od našej dovolenky som neočakávala, že prídem opálená na Rihannu alebo oddýchnutá ako zamladi. Nečakala som ani, že si budem vyvaľovať riť na lehátku a prečítam dve knihy. Ani že budeme pol dňa sedieť na bare a ochutnávať miestne drinky. Práve naopak. Čakala som to najhoršie. Myslela som, že bude Tami urevaná, nebude spať a ja prídem biela akoby som sa vrátila z dovolenky na Islande a nie z Kréty.

Všetko však bolo úplne v poriadku. V medziach. Aj som sa opaľovala, aj čítala, aj drinkovala a dokonca som si aj zaplávala v mori. To sa čudujete, čo? A to naše dieťa sa hralo v piesku pod slnečníkom, kúpala sa v bazéne aj v mori, mala dostatočný prísun morskej soli, spala na pláži dvakrát denne po dve hodiny, preskakovala vlny, jedla kamienky a vôbec sa mi nezdalo, že by chúďa trpela. Ak vašu dovolenku budete brať s rezervou a správne sa nastavíte, verte mi, že si to všetci primerane užijete. No a čo môže byť pre ženu na materskej prínosnejšie, ako konečne zmeniť stereotypné dni (raňajky, prebaliť, variť, uspávať, prebaliť, variť, upratať, prebaliť, obed, ihrisko, olovrant, prebaliť, hrať sa, upratať upratané, večera, kúpať, uspávať, spať) za týždeň pri mori? Verte mi, že sa vám bude krajšie vrieskať a utekať za deckom  po pláži ako medzi panelákmi.

Preto neváhajte a choďte do toho. Veď panebože, čo sa vám už len môže stať? No jedine to, čo mne. Oxfordskí vedci ale zistili, že ak tento článok prečítate až do konca, je len malá šanca, že sa vám stane to isté. A vedcom treba veriť!

AKO TO CELÉ ZAČALO...

Všetko to asi začalo z nedele na pondelok v noci. Tami spala veľmi nepokojne, stále sa budila, nevedela som ju znovu uspať, dookola som ju dojčila, no ona bola nejaká nervózna, dokonca sa mi zdala byť teplá. Nad ránom som zobudila R. či sa mu nezdá, že má teplotu. On je v odhadovaní telesnej teploty profík a myslím, že v dlani má zabudovaný teplomer.  Teplotu sme jej ale nejak špeciálne nemerali, snažili sme sa znovu spať. Ráno už bolo všetko OK. Tami sa hrala až si zrazu trochu grcla, no pripisovala som to jej besneniu a poskakovaniu na posteli. O hodinu nato sa však dostavila prvá hnačka. A o 15 minút potom ďalšia. Na raňajkách sme boli osobitne, ja som si dala iba niečo ľahké, lebo mi bolo tiež nejak divne. Žalúdok som mala v krku, no nepripisovala som tomu nejaký význam ani som nedramatizovala. 

Po raňajkách sme sa rozhodli, že nepôjdeme hneď na plaž, ale zájdeme do obchodu kúpiť Tami banány (tie vraj vyrovnávajú stolicu) a mne jablko (to je vraj dobré na žalúdok). Neželala som si však nič iné len ľahnúť si a spať, keďže mi nebolo dvakrát dobre a v noci som toho veľa nenaspala. Trošku som tento blbý pocit pripisovala miestnemu vínku, ktoré som si večer predtým dala, ale neskôr sme zistili, že to s tým nemalo nič spoločné.

Nakoniec sme ale skončili na pláži. ,,Veď ležať môžem aj na lehátku, nebudem predsa na izbe. To som mohla ostať aj doma," toť moje dovolenkové zmýšľanie. Za každú cenu byť na pláži, aby som nepremárnila ani sekundu z tých už aj tak krátkych 7-mich dní.

Tami našťastie pekne spala a my sme si mohli chvíľu oddýchnuť. Len čo sa zobudila, začala byť nervózna,  a tak som ju hneď nadojčila. Vedela som, že to je to, čo jej zaručene zlepší náladu. Vypila celkom veľa, asi bola smädná. Potom sme sa hrali v piesku, piekli koláče, hrabali jamy a Tami sa zrazu začala na mňa lepiť, mrnčať, liezla po mne a vtom blé - šabľa rovno do čerstvo vykopanej jamky. Ako by sme vedeli, že ju budeme potrebovať. Ani som sa nestihla spamätať a prišla ďalšia vlna. Nie morská. Zvratková. A za ňou ďalšia. Pohotovo som ich chytala do rúk a tie čo skončili na piesku, som rýchlo zahrabala. Všetko v pohodičke, nič ste nevideli. Tami bola vycucnutá zo svojho obrazu. Revala,  očividne jej bolo zle. 

My sme nespanikárili, pohotovo sme pobalili najnutnejšie veci a utekali na izbu. Tam som ju opäť nadojčila, lebo však ručala ako besná a to bol jediný možný spôsob, ako ju utíšiť. Chyba, chyba. O 15 minút mi to vrátila späť. Aj s úrokmi.  S Tami som ostala sama, R, šiel na pláž po ostatné veci. Scenár sa nanešťastie opakoval. Tentokrát sedela tvárou ku mne a zvratky mi pristáli rovno vo výstrihu. Tami bola celá červená, napínalo ju a mňa s ňou. Už od mala neznášam, keď niekto zvracia. Ten zvuk mi vôbec nerobí dobre a akonáhle počujem, ako niekoho nadrapuje, nadrapí aj mňa.

Tami potom zvracala asi ešte dvakrát, a tak som vyhlásila, že to nie je sranda a mali by sme zavolať doktora, nech sa radšej na ňu príde pozrieť. Pre istotu. Boli sme poistení priamo cez cestovnú kancelíriu Solvex, ktorá spolupracuje s poisťovňou Kooperativa. Za týždeň komplexného cestovného poistenia sme si k cene zájazdu priplatili 25 EUR. 

Okamžite som vytočila číslo delegátky, ktorej som vysvetlila, čo sa deje a že teda by sme poprosli doktora. Jej odpoveď ma viac než zarazila. 

Pri pojme delegát/delegátka si predstavím človeka zamestnaného cestovnou kanceláriou, ktorý je v mieste vašej dovolenky akýmsi oporným bodom, pomocníkom, radcom, skrátka niekým, komu aj keď o polnoci zavoláte, pomôže. Wikipedia uvádza, že delegát ,,je pověřeným zástupcem cestovní kanceláře (touroperátora), který poskytuje cestujícím klientům praktickou pomoc, vyřizuje administrativní záležitosti, zabezpečuje informační servis pro klienty." 

,,Tohle já nemám v kompetenci. Zavolejte si na asistenční službu vaší pojištovni," znela jej odpoveď. Vysvetlila mi, že v jej náplni práce nie je volať doktora, turisti si to majú vyriešiť sami. Ja som si naivne myslela, že pani delegátka zavolá nejakého hotelového doktora, ktorý príde, Tami pozrie, pichne jej nejakú injekciu a pokračujeme v dovolenke. Hlúpa Dominika. Jedine tak vo filme. Postupne sme ale pochopili, že pani delegátka sa viac ako o turistov zaujíma o predaj výletov. Po našom rozhovore sa už neozvala. Samozrejme, nemá to v kompetencii, nemusí. Z ľudského hľadiska by ale mňa, nie ako delegátku, ale ako človeka/ženu/matku zaujímalo či je to naše dieťa už OK. Ľudia sú ale rôzni, a tak by už bolo načase, aby som sa naučila nič od nich neočakávať.

Po telefonáte sme sa rozhodli, že Tami uspím, a potom uvidíme - ak bude ešte zvracať, zavoláme na linku asistenčnej služby. Spali sme takmer dve hodiny a Tamarka už našťastie nezvracala - naposledy to bolo okolo 12:30. Avšak po zobudení sme jej namerali takmer 39 stupňovú teplotu, čo teda nebolo nič moc. Okamžite sme jej dali čípok. Stále som ju dojčila, no už to v sebe dokázala udržať. Mne nebolo najlepšie, nešla som ani na obed. Neviem prečo, ale len čo som zacítila vône z kuchyne, obracal sa mi žalúdok.

Celý deň až do večera sme strávili na izbe: meranie teploty, čípok, ponúkanie tekutín, prebaľovanie, Spievankovo, knihy, bábiky a stále dookola. Čo vám poviem, dovolenka ako z reklamy. Okrem teploty, ktorú sa nám čípkami podarilo zrážať, Tami stále trápili hnačky. Našťastie si pospala aj poobede, no neustále sa budila na dojčenie. Ja som bola totálne unavená a vysilená. V čase večere som zabehla do jedálne a poprosila som ich o varený zemiak bez soli, bez korenín, aby Tami zjedla aspoň niečo. A ja tiež. Po ceste som stretla skupinku Čechov, s ktorými sme sa ešte deň predtým dali do reči a tí mi zvestovali, že ich trápia črevné problémy, tak že na obede ani neboli. ,,Zvláštne, to nie je náhoda,“ pomyslela som si. 

Okolo ôsmej sme sa rozhodli, že sa trochu prejdeme na pláž. Po celom dni trčania v izbe nám táto prechádzka všetkým prospela. Tami sa ale stihla tak pohnačkovať, že bola hnedá až za ušami a všetko oblečenie sme vyhodili do smetiaka. Nevypral by ho ani Persil, čo nosíte do kina vo svojej kabelke.

Keď Tami večer konečne zaspala a úspešne sa mi ju po celom dni, čo na mne visela ako opica na strome, podarilo premiestniť do postieľky, s výdychom sme si sadli na terasu. V sprievode Milky Oreo, ktorú som zožrala na posedenie, sme sumarizovali uplynulý deň. Neľutovali sme sa, nehnevali sme sa, nenadávali sme. Pomohlo by nám to? Po výdatnej ,,večeri“ som si šla konečne ľahnúť s nádejou, že noc bude ako tak v poriadku a že Tami už bude OK. Tami OK bola. 

ČO SA V TÚ NOC VLASTNE STALO?

Bola približne polnoc a zobudila som sa na Tamarkin plač. Nič nové. Ona sa cez noc budí aj niekoľkokrát. Môj materinský radar sa okamžite zapol, zaspatá som vyskočila z postele a vybrala som ju z postieľky. Hneď som vyhrnula tričko a dala som jej, čo potrebovala. Avšak Tami sa vôbec neupokojila a plakala ďalej. Rozhodla som sa ju teda učíčíkať a poprechádzať sa s ňou po izbe. R. nás v polospánku sledoval. Neprešla som ani na druhý koniec izby (a to tá izba nebola dvakrát veľká), keď ma zrazu oblial studený pot. Prišla na mňa náhla slabosť, pocit úplného dna, kedy cítite, že máte všetky ruky a nohy vyťahané až po zem a jediné, čo si v tom momente prajete, je zvaliť sa na najbližsiu horizontálnu plochu. Hučalo mi v ušiach akoby som bola v studni. Cítila som, ako môj mozog niekto balí do igelitky až tam niet vzduchu. Pocit akoby vás niekto silno chytil a žmýkal a žmýkal. Až do poslednej nitky. Vzdala som sa. Absolútna odovzdanosť tej otrasnej slabosti.
,,Je mi zle...," z posledných síl som povedala R.
,,Ako zle?" snažil sa zistiť, čo mi je.

V tom momente som Tami automaticky položila na posteľ a ja som sa doslova zrútila k nej. Len, aby ten pocit požutej handry už konečne odišiel. Ako som tam tak ležala, začalo mi byť lepšie, mozog už nebol v igelitke, vyliezla som zo studne, ruky a nohy boli na svojom mieste, no v tom som v črevách zacítila veľké krče. Bodanie, pichanie. ,,Musím ísť na záchod," ani som nedopovedala a už som utekala do vedľajšej miestnosti s jedinou (veľkou a rýchlou) potrebou. 

A potom prišla tma.

(Pokračovanie už čoskoro...)