NAŠE DOBRODRUŽSTVO NA KRÉTE V. ...už NAOZAJ KONČÍ

*Tento článok veľmi tesne a úzko nadväzuje na  predposlednú časť tejto série. Dobrodružstvo na Kréte IV. ktorú by ste si mali určite  prečítať,  aby bol Váš zážitok z príbehu dostatočne autentický. 
*Ak ste z nejakých nepochopiteľných dôvodov nečítali ani časti predtým, urýchlene tak urobte.

Pre voľbu časti, stačí kliknúť sem:

Dobrodružstvo na Kréte I.
Dobrodružstvo na Kréte II.
Dobrodružstvo na Kréte III.

*Tento príbeh obsahuje výrazy, ktoré explicitne odkazujú na slová týkajúce sa stolice, jej opisov aj jej vylučovania. Ak Vám  čítanie takéhoto obsahu nerobí dobre alebo Vás v akejkoľvek forme pohoršuje, tu by ste mali s čítaním prestať a siahnuť po    inom žánri literatúry. Rada Vám poradím.
*Tento príbeh nie je vhodný pre citlivé povahy.
*Koniec oznamu, poďme na to!






SME VOĽNÍ


Keď sme prekročili bránu nemocnice, vonku práve začínal ďalší horúci dovolenkový deň. Pozorovali sme ľudí, čo ponáhľajúc sa na miestnu mestskú pláž pod záťažou nafukovačiek a plážových tašiek strácali rovnováhu. Zahliadli sme upišťané deti, ktoré  raňajkovali balené sendviče, len aby ich rodičia stihli vyblednutou osuškou z Turecka obsadiť ležadlá v prvom rade. Boli tu aj páni s aktovkou plnou písomností, oblečení v košeliach bez rukávov, no s (doslovne) dychvyrážajúcimi polmesiacmi pod pazuchou, hoci bolo ešte len ráno. Psíčkari, čo venčili svojich gréckych psov. Tety v sukniach po zem, ktoré práve otvárali stánky so suvenírmi – magnetky, otváraky na fľaše v tvare mužského pohlavného údu, kľúčenky, tie fancy nórske akože značkové batohy za 5 korún, vitónky a chanelky za 10 korún, vraj miestne koreniny, vraj miestne olivové kozmetické prípravky, vraj miestne baklavy a podobne.
,,Aké by to bolo, byť jednou z nich?“ zamyslela som sa. ,,Byť iba dovolenkárkou, neriešiť hnačky, kŕče, odpadnutia, smectu, čierne uhlie, zvracanie, horúčky. Len si užívať problémy´dovolenky.“

Deň predtým, ako sa nám toto všetko stalo, som bola vo veľmi zvláštnom rozpoložení. Tami nejak poobede nechcela  zaspaťv kočíku tak, ako sme to mali vo zvyku v predošlé dni. Po obede, na ktorom opäť vyvádzala a viac ako ryža ju zaujímala nejaká prašivá grécka mačka, ktorá pobehovala po jedálni, sme sa odobrali na izbu. R. chcel oddychovať, no mňa žrali mrle a najradšej by som išla na pláž. Tak ako kedysi. Chcela som si už vziať drink, ľahnuť si hore riťou, čítať si, opaľovať sa a dookola to isté až do večera. S Tami to ale nebolo možné. Ona už spať nechcela, R. si driemkal a mne neostávalo nič iné, iba sa tomuto módu prispôsobiť. Možno som v kútiku duše dúfala, že ma R. pošle na pláž, aby som si v pokoji oddýchla a že on ostane s Tami. Bol však asi unavený, a tak sme obaja ostali na izbe. Pre mňa to však bolo iba strácanie drahocenného času dovolenky. Nikdy som nechápala ľudí, čo si idú po obede na 3 hodiny zdriemnuť  na izbu. Veď sú predsa pri mori. Pri mori znamená, že sú na pláži. Nie, že ležia na izbe. To mohli ležať aj v Snine, odkiaľ prišli (nič proti Snine).

 Tieto moje myšlienkové pochody majú určite pôvod v tom, že ako dieťa som k moru nechodievala. Nebola som z tých detí, čo po letných prázdninách vyťahovali fotky z pláží v Omiši či Bibione, nedajbože z destinácií, kam sa možno dostať lietadlom. To už bolo pre mňa niečo úplne vzdialené, exotické až nedosiahnuteľné. My sme letá trávili na preliezkach na dvore pred panelákom, u tety na východe pri JRD, na kúpaliskách alebo jazerách, v pivnici sme sa hrávali na školu, vymieňali sme si ,,dopisáky“ alebo pohľadnice, založili sme si tanečnú skupinu alebo sme len tak z dlhej chvíle vysedávali pred vchodom a robili bordel lúskaním slnečnicových semiačok za 5 korún, ktoré nám mama vyhodila cez okno zo 6. poschodia.
Prvýkrát som bola s maminou a sestrou v Zatone v Chorvátsku a aj to na to musela celý rok poriadne sporiť, keďže na nás bola sama. Boli sme ubytovaní v kempe a spali sme v stanoch. Nie takých malých, ale takých poriadnych s posteľami a drevenou podlahou. Spoznali sme tam super ľudí a bolo nám naozaj fajn. Potom dlho dlho nič až som išla na Maltu. To bolo v čase, keď som robila aupair v Londýne, kde som sa starala o 10-ročného chlapca. Hrávala som s ním xbox a sem-tam som mu dala najesť. No a táto rodina ma tam vzala akože pracovne. Ha ha. To mi bola brigáda. Celý deň pri bazéne, na pláži, na jachte...Sen. Sídliskový sen.
No a potom sme ešte išli všetky 4 (ja, mamina a dve sestry) busom do Grécka. Cesta trvala celú večnosť, ale stálo to za to. To bola moja prvá dovolenka, na ktorú som si zarobila sama. Bola som vysokoškoláčka. O to viac si teraz vážim každý jeden deň strávený na dovolenke pri mori. Uznávam, niekedy to preháňam. A preháňala som to aj v ten deň na Kréte. Tými mojimi myšlienkami. Doslova som bola nahnevaná, že nejdeme na pláž hneď  a že sa musíme zaondievať na izbe. Pamätám si, ako som v ten deň písala kamoške, že nám je síce super, ale stále rozmýšľam, aké to bolo super, keď sme chodievali na dovolenky len my dvaja. Že teraz je to úplne iné, že teraz nepreležím celý deň, že toto a tamto. A išla som a išla. A bola som ofučaná, nepríjemná a nadurdená. Lebo aha, vonku je teplo a svieti slnko a keď okamžite nepôjdem hneď teraz na pláž, určite mi niečo ujde (neviem, čo konkrétne, keď ešte aj tá aquazumba vyzerala každý deň úplne rovnako). No a na druhý deň mi karma ukázala svoju pravú tvár. Dostala som, čo som chcela – facku stoličkou na druhú. 
A ja jej za to ďakujem! Efcharisto!

,,Že tu bude o 10 minút,“ narušíl R. moje tajné myšlienky sebaobviňovania.
,,No, ale vieš čo? Ja sem budem musieť ešte dnes prísť,“ zabudla som mu oznámiť podmienku môjho prepustenia na slobodu, ,,doniesť stolicu.“
,,No isto,“ nechcel mi veriť. Veď áno, keď som mu to hovorila, prišlo mi to ako niečo neuveriteľné. Trepať sa znovu 25 km iba kvôli malinkej vzorke v poháriku. Ja som im to ale sľúbila a sľuby by sa nemali porušovať. Aký príklad to dám svojej dcére?
,,...no, že keď sa v priebehu dňa vytoto, tak im mám doniesť.“
,,No dobre, a to akože sem zase všetci prídeme alebo čo?“ R. si položil celkom logickú otázku.
,,No ja neviem, s Tami asi už ťažko. Jedine, že prídem ja alebo ty. Ale ty sa ako s nimi dohovoríš?“
,,Veď toto. A čo kebyže zavoláme delegátke či to nevezme? Predsalen vie po grécky,“ znel jeho výborný nápad, no hneď som ho vyviedla z omylu.
,,Veď nechcela odviezť v aute nás, myslíš, že moje hovno do auta vezme?“
,,Tak to nechajme tak, uvidíme, neriešme to...“
,,Ale musíme, ja som jej to sľúbila!“ bola som neoblomná.
,,A čo na teba pošlú políciu kvôli hovnu?“ už mi to začínalo znieť vtipne.
Tak sme sa dohodli, že to nebudeme riešiť a uvidíme. Ak to príde, potom sa rozhodneme.

Na taxík sme čakali na chládku sediac na múriku, kde som Tami ešte rýchlo nadojčila. Priamemu žiareniu som sa na príkaz doktorky mala najbližší týždeň vyhýbať. Už mi to bolo, samozrejme, jedno. Netúžila som po ležaní na ležadle (inak, všetci to volajú nespisovne lehátko – aj ja), plávaní v bazéne ani po prechádzkach po horúcom piesku. Jediné, čo som si priala, bolo mať teleport a preniesť sa v čase aj priestore na rodné Slovensko - čarovné, hrdé, mááám ho rááád.
Cesta do hotela sa vliekla. Tentokrát som si sadla dozadu spolu s Tami a R. si sadol na miesto spolušéféra. Cítila som sa slabo, Tami vymýšľala blbosti a ja som nemala najmenšiu chuť ani energiu naťahovať sa s ňou. Predtým, ako nás pán vyložil pred hotelom, sme sa ešte museli zastaviť v bankomate, kde po istom čase maturovania R. vybral peniaze na taxík. Delegátka nás upozornila, že si máme od taxikára pýtať doklad o platbe, lebo nám to možno v poisťovni preplatia. Išlo o 2x25 EUR. Úprimne, po návrate z dovolenky sme boli radi, že sme živí a relatívne zdraví späť doma a do tej poisťovne sme kvôli 50 eurám za taxík nešli. Jasné, že aj 50 EUR je dosť peňazí, možno sme to mali riešiť, možno sme to nemali celé nechať len tak, asi sme sa mali hnevať, sťažovať sa, kričať atď. Viete ale čo? Už by nám to nepomohlo. Čas by to nevrátilo, doktora na izbu by nám to neposlalo, neodstalo by sa to, čo sa stalo.


 POSLEDNÉ DNI DOVOLENKY


Po vystúpení z taxíka už vládol v našom rezorte doobedňajší ruch. Ľudia sa vliekli z raňajok späť do izieb, aby sa prezliekli do plaviek a zahájili ďalší kúpací deň. Iní, mladé dvojice, čo iba nedávno rozlepili očí po prežúrovanej noci, sa držiac za ruky na raňajky ešte len chystali. Spotení čašníci pobehovali hore-dole a zbierali zvyšky nedojedeného jedla, ktorým sa na all inclusivoch tak veľmi plytvalo. Lebo však naberiem si praženicu, salámu, šunku, syr, 2 druhy pečiva a zalejem to gréckym jogurtom s džemom, a potom sa čudujem, že jejda, veď to nie je dobré.
Cestou na našu izbu sme stretli susedov Slovákov, ktorí sa začudovane pozerali, odkiaľ to v túto hodinu ideme: ,,A vy čo? Boli ste niekde na výlete?“ Ja som im iba ukázala moju od kanily zmodrinavenú ruku prelepenú leukoplastom.
,,Boli, veru, ale v nemocnici,“ odpovedala som a v skratke sme im vyrozprávali príbeh našej noci.
,,Ani tuto priateľovi nie je najlepšie, má hnačky,“ povedala nám pani. No super, nie sme jediní. Niečo muselo byť vo vzduchu.

Bol utorok ráno, 10 hodín, keď sme otvorili dvere našej izby. Nemuseli sme nič hovoriť, aby sme vedeli, ako sa nám po celej noci uľavilo. Ostávalo nám niečo vyše 24 hodín do odletu domov. Obyčajne by som povedala: ,,Och, už len deň.“ V tomto prípade som hovorila: ,,Och, ešte jeden celý deň.“ Síce som už nemala hnačky, neodpadla som ani som nezvracala, ledva som sa udržala na nohách. Ledva som prešla z postele na WC, ledva som sa prezliekla do pyžama... Ešte aj to klipkanie očí ma unavovalo. Ten deň pred odletom bol nekonečný a neskutočne sa vliekol. Bolo to spôsobené aj tým, že sa nič nedialo a jediné, o čo sme sa snažili, bolo posunúť ručičky hodiniek k ďalšiemu dňu. Bol to taký prázdny bezvýznamný deň, kedy jediným zmyslom bolo zabavenie Tamarky mimo izby, aby som ja mohla spať a načerpať energiu k náročnému dňu transferu na letisko a k odletu. R. bol takpovediac neskutočný. Po tom, čo sme si pár hodín všetci pospali (konečne v posteli), vzal Tami na prechádzku a ja som pokračovala v spánku. Nevedela som sa dospať. Akoby som nebola vôbec schopná znovu nadobudnúť stratenú energiu. Zakaždým, keď som sa po hodine/dvoch zobudila, zamyslela som sa, vnímala som sa a prišla som k záveru, že nie, ešte žiť nevládzem.
Celý deň som doslova prehnila v posteli s mobilom pri uchu. Zakaždým, ako som sa chystala spať, som musela R. napísať: ,,Už driemem.“ Inak by bol v strese, že som opäť odpadla alebo niečo. Stále sa o mňa bál. Nejaký ten týždeň to ešte trvalo.
Kým som ja dospávala, unavený R., ktorý taktiež celú noc nespal, pretože kriesil odpadnutú trosku a zabával dieťa v nemocnici, sa s Tami flákal po rezorte. Vlastne ani neviem, kam presne chodili a čo robili, keďže tam toho veľa pre deti nebolo. Žiadne ihrisko ani kútik. V tom momente bolo pre mňa najpodstatnejšie, že je o Tami postarané. Vždy po dvoch hodinách sa vrátili, ja som Tami nadojčila a išli znovu na prechádzku. V tom momente som bola neskutočne vďačná, že to takto zvládal a ako to teraz takto po sebe čítam, dnes som vďačnejšia milionkrát viac, pretože si uvedomujem, aký náročný deň to pre neho musel byť. Viac ako pre mňa, čo som ho strávila v posteli.
Čas sa vliekol, my sme už boli dávno zbalení, hoci to stačilo urobiť až na druhý deň. R. však po príchode z nemocnice iba vkročil na izbu, vzal kufor a zbalil nás rýchlosťou, akou sa kedysi balili ľudia v súťaži Cestoviny s Vilom Rozborilom. Naša túžba po odchode bola očividne enormná. Všetko to zvládol úplne sám. A ak sa o mužoch vo všeobecnosti hovorí, že sú nepraktickí, nezorganizovaní a bordelári – rada tento mýtus popriem. R. je všetko len nie toto.

Noc bola pokojná, o 100% odlišnejšia ako tá predošlá. Nikto nezvracal, nikto nemal hnačku ani neodpadol. Podotýkam, že podmienku prepustenia z nemocnice som nesplnila. Stolicu som neodniesla z jediného prostého dôvodu. Nebolo akú, jedine žeby mi R. zapožičal svoju, ale to by asi nebolo celkom OK. Ja som len dúfala, že nám na dvere nezaklope nejaká miestna stolicová polícia alebo že ju nebudú vymáhať súdnou cestou. To by v mojom CV nevyzeralo najlepšie.
Nastalo ráno, mne už bolo síce lepšie, ale kým som sa sprchovala a umývala si vlasy, nebolo mi všetko jedno. Veľmi ma to unavilo a pred opustením izby do 11.00 som si ešte musela pospať. R. zatiaľ vzal Tami poslednýkrát na pláž. Samozrejme, že som im to závidela, ale v tom momente mi bolo lepšie v posteli. Dlho sa tam ale nezdržali a po príchode na izbu mi R. vyrozprával, že tam stretli našich známych Čechov. Tí vraj mali tiež črevné problémy a deň predtým ani nevyšli z izby. Postupne sa ukazovalo, že hnačkovali viacerí hostia v hoteli. Taktiež nám klopali naši susedia či by sme im nepožičali čierne uhlie, lebo pán zvracia a má hnačky. Toto bol jasný dôkaz toho, že sme s Tami nemali žiadny úpal. Niečo sa v hoteli muselo rozšíriť. A nebola to iba dobrá nálada.


NÁVRAT DOMOV


Nastal čas odchodu a ja som stále nevládala na 100%. Musela som sa však premôcť, lebo nás čakala 1,5-hodinová cesta autobusom na letisko. Tami bola ako z divých vajec, lebo sa tesne pred odchodom zobudila zo skoro 2-hodinového spánku. A tak nám neostávalo nič iné, iba ju celú cestu zabávať, ukazovať, spievať, čítať atď. Bolo to naozaj náročné a tešila som sa, keď už konečne uvidíme lietadlá a vežu, čo bude neklamným znakom toho, že sme na letisku a my si na chvíľku vydýchneme. Nič také sa však nedialo. Ak ste niekedy boli na letisku nejakého gréckeho ostrova, viete, že je to tam ako na račianskom vinobraní. Všade milión ľudí, ktorí sa náhlia k svojmu gate-u, pričom sa nepozerajú pod nohy, kuframi narážajú hlava nehlava, hluk, stres, chaos. K tomu si predstavte Tami, ktorá nechcela sedieť v kočíku, R. s 3 kuframi a mňa so žalúdkom, ktorý postupne opúšťal dutinu brušnú a mieril ku krku. Už jeden celý deň mi bolo zdravotne fajn, čo - to som aj pojedla a zrazu to prichádzalo znovu. Žalúdok som mala roztrasený, divne sa mi grgalo, v ústach som cítila kyselinu a v rade k check-inu stálo pred nami asi celé lietadlo ľudí. S R. sme striedavo behali za Tami, ktorej bolo očividne výborne a ani by ste nespoznali, že ešte dva dni dozadu pol dňa prezvracala .
Čím bližšie sme boli k odbavovaciemu pultu, tým viac mi stúpala hladinu adrenalínu a tým horšie mi bolo. Ja som sa totiž bála. Je pravda, že vždy pred odletom som mávala takéto pocity, ale to kvôli váhe batožiny. Tentokrát bol môjstrach ale o inom. Bála som sa, že sa pani za pultom pozrie na môj občiansky, pozrie na mňa, zdvihne telefón a zavolá letiskovú políciu, SBS, vojsko, kohokoľvek, kto ma zadrží a nepustí z krajiny. A to len preto, že som neodovzdala stolicu. Čo ak to majú niekde v záznamoch? Čo ak tu budem musieť ostať, kým sa s prepáčením nevyserem a R. s Tami pôjdu hore eskalátorom a mne budú iba kývať a... Napätie stúpalo, grgov pribúdalo, takmer ma naplo.

Snažila som sa na to nemyslieť a tento pocit prehltávať tak, ako keď som bola tehotná a bývalo mi zle. Počas tehotenstva som ani raz nezvracala, lebo som to týmto spôsobom dokázala potlačiť. A tak som sa o to snažila aj teraz. ,,Tu sa proste nesmieš vygrcať, Domina!“ prikazovala som si.
Panej som odovzdala doklady, batožina bola OK, fúú, pozrela na mňa, hovno, stolica, vie to, už to vie, má ťa, si vinná, predpaž ruky na putá, zločinec, to je koniec...vírilo mi v hlave.
,,Ok, pekný let,“ podala mi späť môj občiansky, mne spadol kameň zo srdca asi rovno na žalúdok a myslela som si, že sa každú chvíľu pozvraciam. Nejako som to ale opäť uhrala do outu.
Vyzeralo to, že kríza je už zažehnaná. Nasledovali presuny, kontroly, čakanie a ďalšie kontroly. Príbeh, ktorý nemal koniec. Ten však nakoniec prišiel. Konečne som za obrovským sklom na pristávacej dráhe  uvidela naše lietadlo. Lístok domov. Neverila som, že z tohto ostrova odletím. OK, možno sa vám zdá, že čítate nejaký román s utečeneckou tematikou, ale vo mne naozaj rezonovali pocity tohto typu. Predstava domova bola taká vzdialená, že pri pohľade na to lietadlo som mala sto chutí preskočiť všetky bezpečnostné formality, rozbehnúť sa k nemu a sama ho naštartovať.

,,Vážení cestujúci, vitajte na palube lietadla Boeing... na trase Heraklion – Bratislava.“ Pri slove BRATYSLÁÁVA, tak ako to vyslovujú neslovenskí piloti, ma až striaslo. Stále mi bolo na zvracanie a ja som už prestávala dúfať, že to potlačím. Keď sa lietadlo odlepilo od zeme, v duchu som dala Kréte zbohom. A ďakujem.
Tami po asi polhodine letu zaspala a ja som ju musela preložiť R. do náručia, keďže som sa chystala vyvrátiť aj vzduch, čo som v ten deň dýchala. Problém však bol, že som sedela pri okne, R. v strede, na ňom spala Tami a v uličke sedela neznáma pani. Mala som dve možnosti: buď sa cez nich prederiem, budem utekať na záchod a dúfať, že to stihnem, alebo to hodím do sáčka (spisovne mikroténového vrecka), no hrozí, že zvukom zvracania pobúrim polovicu lietadla. Tak schválne, zamyslite sa, čo by ste robili vy?
Dýchala som ako pri pôrodných kontrakciách, vlastne asi ešte viac, nakoľko ja som nejaké strašné kontrakcie nemala, a tak som túto dýchaciu časť pôrodu nejako neriešila. R. sa ma stále dookola pýtal: ,,Je ti zle?“ A pri každej ďalšej takejto otázke mi bolo ešte horšie. Do toho som si vizualizovala, ako asi vyzerá záchodová misa a už to išlo. Na jednej strane som zvracanie chcela potlačiť, no na strane druhej  som v kútike duše túžila dať to von, aby sa mi konečne uľavilo. OK, neverím, že tu už asi 10 minút píšem o zvracaní, ktoré ešte neprišlo.

Nakoniec som sa teda rozhodla pre možnosť A. Na WC sa mi cez pol lietadla utekať nechcelo, a tak som rýchlo otvorila sáčok, pomyslela som si na ten najsmradľavejší hajzeľ na svete a nadrapovalo ma jedna radosť. A znovu. A znovu. A ešte raz. Nevyšlo však nič. Ani kvapka. Koncert to bol ale parádny, no do teraz netuším či si to tá pani vedľa R. vôbec všimla. Tak či onak, mne sa neskutočne uľavilo a môj žalúdok sa konečne dostal späť na svoje miesto. Tak ako my traja. Späť na svoje miesto. Tam, kam patríme – domov.

NAJDRAHŠÍ SUVENÍR


O pol hodinu na to kapitán oznámil, že sa nachádzame nad letovým územím Slovenska. Zeleň, Dunaj, doliny, pastviny, ženy na poli spievajúce trávnice, Maťko a Kubko, kde tu sa pásli ovečky, kofola a horalky. Všetok ten zlý pocit a ťažobu nielen na žalúdku som nechala za hranicami a mne bolo konečne úžasne.
Lietadlo pristálo a cestujúci na palube spustili tradičný potlesk. Niektorí tlieskali úspešnému letu, iní vydarenej dovolenke, druhí len tak z recesie. Mne toto tlieskanie prišlo vždy trápne a detinské. Nechápala som prečo sa tešia. Veď ja som sa zakaždým vracala z dovolenky alebo výletu s depresiou, podráždená som odmietala prijať, že sme zase doma. Tentokrát som ale urobila opak. Tlieskala som spolu s ostatnými. Boli na tom istom mieste ako my, zažili horúce letné dni so svojimi blízkymi, počúvali šumenie mora, spoznali inú kultúru, ochutnali nové jedlá, odniesli si kopu spomienok a suvenírov. Nikto z tých ľudí sediacich v lietadle však netušil, že my sme odlišní. Že okrem vyššie spomenutého sme zažili aj niečo, čo k bežnej dovolenke nepatrí. Niečo, čo by veru zažiť nechceli. Nemali poňatia, prečo tlieskam. A že tlieskam prvýkrát.

Rodinky s deťmi, penzisti, zaľúbenci, mladí, letušky, pilot...nikto z nich nemal ani len najmenšieho tušenia, čo sme my, tí mladí s dieťaťom, zažili a s akými spomienkami sa vraciame domov. Že bohužiaľ, v rebríčku spomienok na tohtoročnú dovolenku nezvíťazí šantenie na pláži ani prechádzky mestom. Akokoľvek sa budeme snažiť zabudnúť, nepripomínať si, prehliadnuť...naša prvá spoločná dovolenka bude asi navždy spojená s tým, čo sa udialo za posledné dva dni.

Minule sa ma niekto ironicky opýtal: ,,Tak teda dobrá bola dovolenka, hovoríš.“
Ani som sa nemusela zamyslieť, aby som odpovedala, že bola výborná. Ak si odmyslím (čo sa, samozrejme, nedá úplne) posledné dva dni, boli to parádne chvíle plné úsmevu a spoločne stráveného času. Videla som svoju dcéru tešiť sa z mora, piesku, naučila sa plávať s rukávnikmi, bola šťastná z detí, mačiek, psov alebo aj obyčajného čašníka, čo sa na ňu usmial. Doslova sme utiekli pred stereotypom bežných dní.  A my sme ako rodina pochopili hodnotu krajiny, do ktorej sme sa narodili. Uleteli sme do sveta, aby sme svoje krídla sklopili späť domov.

To, že sme tam zrejme chytili nejaký vírus? To sa vám, milí priatelia, môže stať kamkoľvek sa vyberiete. Gécko i Chorvátsko. Piešťany i Hradec Králove. 3* Kavros Beach Hotel či Kempinski na Štrbskom. Vírus si nevyberá. A tak ako na Kréte, tak isto som mohla odpadnúť kdekoľvek inde, tak ako som sa mohla ocitnúť v nemocnici kdekoľvek inde. Samozrejme, že som si hovorila: ,,Och, ale na Kramároch by mi bolo lepšie. Bola by som doma na Slovensku.“ Ale viete čo? Ak by som tam aj ležala, takáto myšlienka by ani len nenapadla, pretože by som si určite našla nejaké ALE...A to, že som doma, by som si v tom momente určite nevážila. Stále chceme B, keď máme A a naopak. Ľudia, my nevďačníci! Nenažranci!
A ak by som mala zodpovedať najčastejšiu otázku, ktorú sa nás známi, rodina, kamaráti pýtali, či neľutujeme, že sme išli. Myslíte, že by som skutočne toto všetko ľutovala? Ak ste dočítali až sem, určite ste pochopili, čo všetko mi táto dovolenka dala a čo ma naučila. A teda odpoveď na otázku publika už určite poznáte. 

Nehodlám sa tento príbeh ukončiť romantickým vyznaním. Myslím, že Vás čitateľov aj tak najviac zaujímajú holé fakty: hnačky, grcky, krv, dráma, nie nejaké srdcervúce ódy, tie si necháme na doma.  Alebo na TV Doma vo štvrtok o 20.00. Určite ale viete, že už na svadbe si muž a žena sľubujú to už xykrát omieľané v dobrom, aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví, aj v chorobe, až kým... My sme tieto otázky a odpovede akosi preskočili - až do Grécka - a sľuby sme vymenili za niečo reálnejšie.
A hoci sa vám, milí kritickí čitatelia, môže zdať, že hyperbolizujem, že no tam toho je, pozbieral ju zo zeme, bol s ňou v nemocnici, robí z komára somára... Počas tých pár hodín našej dovolenky sa z R. pre mňa stal skutočný muž jednej ženy, otec dieťaťa, priateľ, štít, obranný múr, záchranná vesta, bezpečnostné dvere, prilba na hlavu, strojček na zuby, pukajúca fólia na obraze, opaľovací krém s SPF 50, Bruce Willis, čo zachránil zem pred meteoritom. A ja už dnes viem, že aj keď spadnem, odídem, cúvnem, pokazím, prehrám, vybočím, neurobím...on bude ten, kto to všetko vezme do svojich rúk a poskladá späť dohromady. Bez návodu, aj potme. V šťastí aj v nešťastí.
A toto je to, čo mi naša dovolenka skutočne dala. Dôkaz namiesto sľubov.





A keď som po dotyku kolies lietadla s pristávacou dráhou uvidela z malého okienka viať slovenskú vlajku, po chrbte mi prešli zimomriavky a rozplakala som sa. Stalo sa tak prvýkrát za posledných 48 hodín. Nedá sa povedať, že by to bol plač šťastia alebo smútku. Ani jedno, ani druhé. Cítila som, že som sa vrátila tam, kam patrím a že iba tu som naozaj v bezpečí. A aj keď sa mi stane už čokoľvek, je to v poriadku. A tak som plakala a tlieskala s Tami v mojom lone. Spojení naším dovolenkovým dobrodružstvom sme sa s R. na seba pozreli a hoci sme boli ticho, tie pohľady hovorili: ,,V dobrom aj v zlom, na pláži aj v nemocnici. Dali sme to. Sme doma.“ 
Síce bez magnetky či kľúčenky, no s vedomím, že spolu zvládneme naozaj čokoľvek.

A to je už aký suvenír!




K O N I E C




Ďakujem za trpezlivosť a porozumenie pri čítaní. Vážim si každé jedno prečítanie a komentár!

A odpravedlňujem sa za prípadné preklepy či ,,chibički". Aj ja som len človek. 

Komentáre

Obľúbené príspevky