PREČO TO ROBÍM? Prečo blogujem?




Ako by mal asi vyzerať prvý príspevok neblogerky na blogu? Asi vyjasnením si niektorých faktov.



Nie som žiadna blogerka, influencerka, youtuberka, instagramerka, hejterka, fashionistka... Na instagrame nemám 30 tisíc followerov, dokonca ani tých tisíc, ha ha. Ani 500 nie, som taká instagramová looserka J Nefotím sa každý deň pred zrkadlom (okej, niekedy to skúšam, ale nikdy sa neviem naštelovať ako tie devčatá na IG), nepostujem dojmy zo svojich dovolenkových destinácií (mojou jedinou destináciou je momentálne tak Lučenec, keď tam zájdeme pozrieť moju rodinu), neuverejňujem svoje DIY handmade homemade vecičky (ledva viem prišiť gombík na gaťoch  L)...


Som ale obyčajná mama na materskej dovolenke, ktorá po troch mesiacoch potrebuje niečo viac ako iba vymieňanie plienok 10x do dňa (a v noci), nonstop
dojčenie (nie kojenie!), vykladanie a nakladanie 
umývačky, žehlenie (i keď to ma
baví, fakt), vymýšľanie ČO 
ZASE BUDEM VARIŤ, 
kočíkovanie, kúpanie, spievanie, čítanie knižiek bez písmen a pod.

Minulý týždeň som mojej maminke (Boba sa volá) napísala na viber-i, že ma musí naučiť štrikovať, háčkovať alebo niečo také. Jej reakcia bola pre mňa prekvapujúca – aj keď k ručným prácam tohto typu nemám absolútne žiadny vzťah, vôbec ju to neprekvapilo.  Vraj je to prirodzené, že žena sa na materskej začne nudiť. Akože nie že by som nemala čo robiť, stále je čo robiť. Avšak každá matka potrebuje aj niečo iné, ako len byť matkou.

Pred materskou dovolenkou (MD) som učila slovenský jazyk a literatúru na súkromnej anglickej škole (pozdravujem vás, deti moje). Nonstop, každý deň, dokonca aj víkendy, som vynakladala istú intelektuálnu činnosť: opravovanie diktátov, testov, písanie poznámok, interpretácia diel, vysvetľovanie učiva atď. V istom momente sa to skončilo. Koniec. Môj mozog prestal robiť to, na čo bol zvyknutý už niekoľko rokov. A po troch mesiacoch na MD som opäť zacítila potrebu realizovať sa tak inak. Rozumovo. Je to ako keď kulturista prestane cvičiť. Jemu ochabnú svaly, mne mozog. Samozrejme, že nechcem ukončiť MD a ísť pracovať, doma ma to baví. Avšak, už pár týždňov rozmýšľam nad tým, čo robiť, ako sa realizovať, ako dať môjmu mozgu zmysel života.


Začnem s niečím podnikať? Budem štrikovať také zvieratká naplnené vatou. Alebo budem vyrábať koberce a návliečky z pompomov (brmbolcov). Reálne som si pozerala rôzne videá na YouTube, návody na Pintereste a pod. Všetky instamamy a modrokoníkovské mamy sa o to pobijú. Už len pri pozeraní videa AKO NA TO sa mi však prestalo chcieť. Tadiaľto cesta nepovedie.
Potom mi napadlo, že veď budem doučovať alebo prekladať, keďže mám vyštudovanú aj angličtinu. HA HA. Vtipné. Neviem, ako by som to asi s malým dieťaťom dokázala. Jedine, že by to bol starší alebo úplne hluchý človek, keďže moje dieťa je málokedy ticho J Potom mi to došlo.

Keďže som žena, mám v hlave asi miliardu myšlienok. Niekedy zvyknem napísať niečo na IG alebo svojim kamarátkam. Sú to také obyčajné blbosti zo života, avšak mám zmysel pre detailné a kvetnaté opisy aj úplných maličkostí. Moja kamarátka Ivka (ahoj, IVI) ma v tom veľmi podporila a dodala mi takú odvahu. Rada si všímam ľudí a svet naokolo, rada píšem, zdieľam svoje postrehy a zážitky (a tých mám naozaj veľa), a tak som sa odhodlala začať písať tento blog.

Pravdupovediac, možno sa trochu hanbím, možno bojím, možno sa mi ani naozaj nechce, no viem, že to potrebujem, inak sa asi stanem tým čím nechcem byť – frustrovanou ženou na materskej dovolenke, ktorá je unudená a večne na niečo sťažuje (je príliš teplo, príliš zima, čo mám variť, to decko vkuse reve...). Myslím, že teraz je ten správny čas nasmerovať sa na správnu cestu. Potrebujem nejaký zmysel (samozrejme, že moje dieťa je môj zmysel). Hovorím o svojom osobnom zmysle mojich všedných, na prvý pohľad, stereotypných dní.
Nepredpokladám, že môj blog bude čítať tisícka, ba ani stovka ľudí. Budem šťastná, ak sa mi podarí nájsť si čas a vôbec niečo napísať – dať myšlienky na papier (no teda na blog),to bude taký môj osobný úspech. A to, že si niekto na článok klikne, prečíta si ho a možno aj okomentuje, zhejtuje, pochváli, to bude ,,iba“ taký bonus.


Komentáre

  1. Drzim palce Dominicka ty sikulka moja,tesim sa na tvoje super opisy zdanlivo obycajnych zazitkov �� tvoja Berunka

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Dominika juuuuuuuj ked som videla, že si napísala blog, ani na chvílu som nezaváhala vedela som, že to bude eno nuno Dominikovské :) teším sa na dalšie články :) Jednoducho ty to vieš tak parádne napísať a dodať tomu ten správny šmrnc :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jeeeej dakujeeeem 😁 budem sa snažiť pridávať pravidelne 👍😎

      Odstrániť
  4. Tak realny opis som uz dlho necitala normalne som sa tam videla a nasmiala sa velke Ďakujem . Mozno si ma nepamatas ale ja nezabudnem Dominika dzrzim palce ������

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Samozrejme, že pamätám, Paulinka 😉 Dúfam, že sa mas dobre a ďakujem 🙂

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky