600-nedelie...alebo Dobrodružstvo na Kramároch pokračuje



Vždy som sa zamýšľala nad tým, prečo sa obdobie šiestich týždňov po pôrode nazýva šestonedelie, keď trvá 6 týždňov a nie 600. Po uplynutí môjho šestonedelia som to pochopila.  Ale pekne po poriadku. Krátky slovník slovenského jazyka definuje šestonedelie ako obdobie 6 týždňov po pôrode. Wikipedia ho vysvetľuje nasledovne: 
,,Šestonedelie alebo puerperium (staršie puerpérium; lat. puerperium) je 6 - 8 týždňové obdobie u žien bezprostredne po pôrode dieťaťa, pri ktorom sa navracajú anatomické a fyziologické zmeny jej tela do normálneho stavu 
pred tehotenstvom (regenerácia ženského organizmu po pôrode).“ Za touto strohou definícou sa ale skrýva oveľa viac.


Pre mňa sa šestonedelie začalo v momente, keď ma previezli na oddelenie šestonedelia na gynekologicko-pôrodníckom oddelení na Kramároch. Ležíte si polonahá na posteli na kolieskach prikrytá kadejakým igelitom, vedľa vašej hlavy jedna taška, z druhej strany druhá taška a pozeráte do plafóna s mihajúcimi sa svetielkami. Vedľa kráča otec vášho dieťaťa, no v momente, keď sanitárka otvorí dvere na oddelení, on už ďalej nemôže. Dá vám pusu na čelo, v očiach mu ešte vidieť stopy nadšenia a zároveň neistoty z predošlých minút strávených s jeho prvou dcérou. Vstupujúc do výťahu vám poslednýkrát zakýva a vy si neželáte nič iné, len aby sa už vrátil – i keď ešte poriadne ani neodišiel. Vy ste úplne mimo, lebo veď máte prázdne brucho. Dieťa je bohviekde, ale snáď mu je dobre. Veď sme v nemocnici. Netušíte čo bude ďalej. Len ležíte a dúfate, že to najhoršie máte za sebou.

Toto boli moje pocity po pôrode. Poviem pravdu, moje spomienky na bezprostredné chvíle po pôrode sú veľmi matné a neurčité. Spomínam si, že som bola strašne šťastná, že to mám za sebou a tešila som sa, ako sa vyspím. Sanitárka ma zaparkovala v poslednej izbe oddelenia 600-nedelia na 9. poschodí. Oproti izby bol záchod a vedľa kúpelňa, ktoré patrili našej izbe. ,,Ušlo sa vám posledné miesto na nadštandarde,“ s nadšením mi oznámila sanitárka a pokračovala správami z domova ,,...ale nebudete si musieť za ňu platiť!“ No tak tomu som už vôbec nerozumela, ale v tom momente mi to bolo absolútne jedno. Jedinou prioritou bolo, aby bola Tami OK a aby som si už konečne zdriemla.
Ako sme teda vošli do izby, nachádzali sa v nej už dve rodičky: Janka a na meno druhej si, bohužiaľ, už nespomínam ☹ Snáď mi to odpustíš, ak to čítaš. S Jankou sme boli v to ráno spolu na čakačke a v rodení ma predbehla. Popravde, ona ani nevyzerala, že v ten deň porodila. Ozaj som sa potešila, že vidím známu tvár. Možno si niektorí pomyslíte: ,,Chúďa, musela byť na izbe s ďalšími dvomi ženami.“ Nie, vôbec som to nepovažovala za mínus. Práve naopak. To, že tam boli, mi v pobyte na oddelení 600-nedelia neskutočne pomohlo. Navzájom sme sa podporovali, smiali aj plakali. Nebola som sama ako noc predtým. A to mi pomohlo.
                                      

                                       
                                                           Takto vyzerala naša izba
Po úspešnom presunutí sa na nemocničnú posteľ som si stále nevydýchla. Bolo vo mne akési napätie. Všetko sa to udialo tak rýchlo. Mala som plnú hlavu myšlienok a plný mobil správ a zmeškaných hovorov, po zapnutí dát mi nabehli desiatky správ na messengri. Všetci chceli vedieť jedno: či už? S R. sme sa dohodli, že to dá na FB, aby sa to dozvedeli všetci naraz. Ja som zavolala pár najbližším, bola som taká unavená. Medzitým mi poposielal fotky z pôrodu a ja som sa nevedela vynadívať. Bolo mi zrazu divne, že ju nemám pri sebe, ale tak to fungovalo. Mama si musela po náročnom výkone oddýchnuť. Ani neviem ako, zaspala som a keď som sa zobudila, za oknom bola tma. V izbe svietilo iba malé svetlo. Spolubývajúce sa rozprávali o kojení a mlieku. Neriešila som – zatiaľ. Spomínam si iba na také útržky. Myslím, že kombinácia epiduralky, oxytocínu a všetkého toho s hladom dohromady spôsobili, že som bola totálne mimo. Do izby vošla sestrička a opýtala sa ma či sa môžeme ísť osprchovať. Akože so ženou som sa ešte nesprchovala, ale súhlasila som. Veľmi som sa tešila, že potom mi už Tami konečne donesú. Sestrička ma upozornila, nech si sadám na posteľ a vstávam pomaly. Nechápala som prečo. Z postele som sa postavila s jej pomocou. Držala ma pod pazuchou a urobila som pár krokov.
,,V pohode?“ opýtala sa ma.  V tom momente sa mi pred očami zjavila čierňava ako v rokfortskom exprese, keď ho napadli dementori. V ušiach mi začalo neskutočne pískať, hlasy naokolo som vnímala ako keby sme boli pod vodou, oblial ma studený pot a ja som sa zrútila na zem. Šťastie, že ma tá sestrička zachytila. Nejakým spôsobom ma dostala späť na posteľ.
,,Nevadí, ešte ste slabá, prídem o hodinu a skúsime to opäť.“  O hodinu sme to teda skúsili znovu a situácia sa opakovala: pomalé postavenie sa, krok, krok, čierňava, pískanie, studený pot, podlomenie kolien, bác bác, bum bác. Chcelo sa mi plakať. Bola som neskutočne slabá, neschopná fungovať. Naposledy som takýto pocit zažila, keď som chodila na základnú školu. Pamätám si, že sme mali ísť na lyžiarsky, polovica spolužiakov bola chorá a na mňa to prišlo tiež. Tvárila som sa avšak, že mi nič nie je, keďže som na ten lyžiarsky veľmi chcela ísť. No a keď som sa išla napiť do kuchyne, odpadla som a potom znovu. Je to hrozný pocit!

Zatiaľ čo kolegyne na vedľajších lôžkach už mali svoje deti pri sebe a riešili kojenie a nejakú smolku a spánok a ja neviem čo ešte, ja som to svoje dieťa ešte poriadne ani nevidela a bohviekde a s kým bolo a bohviečo mu robili...A ktovie, čo na to všetko to moje dieťa. Určite si myslela, že ju nechcem.
Nešťastná som si teda ľahla späť na posteľ. Sestrička sa rozhodla, že ma umyje na izbe. Priniesla biely, veľmi neosobný lavór a nejak ma poumývala. Veľmi sa s tým nekašľala. Bolo to dosť nepríjemné. Cítila som sa ako starý nevládny človek v domove dôchodcov odsúdený na pomoc ostatných. Podotýkam, že som mala na sebe stále tú istú nočnú košeľu, ktorú som si obliekla dva dni dozadu, tú v ktorej som rodila. Bola som spotená, špinavá, smradľavá. A nemohúcna. 
,,Cikať vám netreba?“ opýtala sa ma sestrička po tom, čo ma poumývala.
,,Hmm, nie,“ odvetila som. Vážne mi nebolo treba. Absolútne som si necítila svoj podvozok. Zatiaľ.
,,Keď vám bude treba, zazvoňte. Tu vám dám zvonček.“ Vôbec som nechápala, prečo tak rieši to cikanie. Veď, keď mi bude treba, tak sa vycikám. Nemusíme sa o tom toľko baviť. Neskôr mi ale bolo vysvetlené, že to preto, aby vedeli či všetko funguje v tele ako má. Či sa telo vrátilo do starých koľají. No to moje telo bolo očividne niekde v Kysaku a úplne vykoľajené.

Ležala som na tej rozheganej nemocničnej posteli ako päť peňazí, nohy som mala tesne pri sebe,  možno aj prekrížené, bála som sa vôbec pohnúť, aby som nepokazila tú ich krásnu výšivku. Pod sebou som mala takú tú podložku, čo teraz dávam pod Tami, aby neocikala posteľ, keď ju prebaľujem. Cítila som sa veľmi nekomfortne. No to k tomu asi patrí.
Prešla nejaká chvíľa (čas pre mňa vôbec neexistoval) a vo dverách sa objavila sestrička s tou istou otázkou: ,,Cikať vám netreba?“
,,Nieee, nieee,“ odpovedala som tónom, ako keď sa vás na návšteve opýtajú či vám ešte dolejú ale vy, že je všetko v pohodičke, že díky, že sa zaujímajú, ale som OK, pričom som ani len netušila, že moja odpoveď je nesprávna a že sestrička chcela počuť úplný opak. Pristúpila k umývadlu, ktoré som mala ale že úplne tesne pri hlave vedľa postele, z kohútika pustila silný prúd vody a popritom ma sledovala. Potom mi docvaklo:,,Jaj to akože mi má treba cikať?“
Celá natešená prikývla hlavou, no mne to prišlo úplne absurdné. Veď nemám  5 rokov. Keď, videla, že jej pokus ala MajsterN nefunguje, rezolútne (s maďarským prízvukom) vyhlásila: ,,No moja, ak sa nevycikáte, budem vás musieť cievkovať.“ Cievkovať, cievkovať, cievka, tam dole... V tom momente mi prišlo zle. O cievkovaní som toho veľa nevedela, nikdy som to nezažila, ale počula som, že to neskutočne bolí. No to isto, už nikto do mňa nebude nič pchať!, pomyslela som si. Hneď som si predstavila všetky možné vodopády sveta, šumenie mora, potoky, splachovanie záchoda. Neprešlo ani 5 minút a už som zvonila sestričke, že mi treba cikať. Priniesla mi šerbeľ (alebo ako to nazvať), podsunula ho podo mňa, keďže som nebola schopná na to wecko zájsť sama. A ja som cikala a cikala a cikala a nemalo to konca. Normálne som sa bála, že sa to tam celé nezmestí. Už som si predstavovala, koľko budú mať zase so mnou roboty, keď sa to vyleje, budú musieť meniť posteľné atď. A do análov Kramárov ma zapíšu ako tú, čo mala večne nejaký problém.
Mala som nervy, lebo sestrička neprichádzala a neprichádzala a ja som mala z toho šerbľa otlačenú celú riť až mi prestávala prúdiť krv. No, ale našťastie, vykonala som, čo som mala a teta sestrička bola tiež spokojná, lebo som jej ušetrila robotu na večer 😊

Keďže som nevládala ani žiť, do žily mi následne zaviedli infúziu a ja som opäť zaspala. Ani neviem, koľko bolo hodín, matne si spomínam, že som pred sebou videla sestričku držiacu bábätko v náručí. Niečo sa ma pýtala, ale ja som absolútne nevnímala. Akoby bol zvuk vypnutý a obraz bol rozmazaný. Na druhý deň som sa ale dozvedela, že mi priniesla Tamarku, no keď videla, aká som ,,odpálená“, usúdila, že mi ju nechať nemôže. No, ešteže tak, inak neviem, ako by som sa o ňu postarala, keďže som mala dosť problémov sama so sebou. Samozrejme, že mi R. stále písal, bál sa o mňa. Po tom, čo som mu napísala, že Tami strávi noc na novorodeneckom a nie so mnou, sa asi zľakol: ,,Ale nemáš tú popôrodnú depresiu, či?“ Heh, tak depresiu som mala jedine so seba. Alebo som sa skôr hnevala na celý vesmír: Prečo? Prečo to nemôže ísť aspoň raz v živote hladko? Prečo sa proste nemôžem postaviť a plynule sa zapojiť do fázy materstva? Pripadala som si úplne odveci, nakoľko moje spolubývajúce vyzerali, že sú tam už aspoň týždeň. Na základe ich debaty som usúdila, že už koja ostošesť a očividne im bolo naozaj dobre a vyzerali spokojne. Tak prečo nie aj ja?  
Ja mám pocit, že priťahujem všetky takéto nešťastné situácie. Nemohla som mať proste normálny pôrod v termíne, bez všetkých tých čípkov, nočných sestričiek, odpadávania a podobne? No nemohla! Potom by som nemala o čom písať, všakže.
Prespala som celú noc a naozaj som si oddýchla. Sem-tam som sa zobudila na plač bábätiek, ale vôbec mi to nevadilo. Striedali sa vo mne pocity ,,ach, som si oddýchla" s pocitmi ,,bože, ja som otrasná krkavčia mater, čo svoje dieťa nechala cudzím, len aby sa vyspala". Výčitky striedali obhajovanie sa, že veď som KO, takže je to OK.

O 6:00 miestneho času mi sestrička priniesla Tamarku. Síce to nebola hodina podľa môjho gusta, veľmi som sa potešila, že sa o ňu konečne môžem starať ako moje kolegyne v izbe. 

To som však ešte ani netušila, ako veľmi som sa 
mýlila. 




N a i v n á  j a !







ZDROJE:
https://www.nickyjohnston.com.au/wp-content/uploads/2014/04/2wm-955x1024.jpg
https://www.yahoo.com/lifestyle/what-you-need-to-know-about-postpartum-depression-171358021.html?guccounter=1
www.wikipedia.com
http://slovniky.juls.savba.sk/
https://www.modrykonik.sk/rodim/porodnica-bratislava-kramare/


Komentáre

Obľúbené príspevky